Povedali o Literárnom týždenníku v minulosti

VLADIMÍR MINÁČ               (* 1922 – † 1996), prozaik, politik, bývalý predseda Matice slovenskej

Literárny týždenník bol chrbtovou kos- ťou slovenského pohybu k slobode.

PAVOL ŠTEVČEK (* 1932 – † 2003), spisovateľ, šéfredaktor Literárneho týždenníka v rokoch 1991 – 1995

Literárny týždenník zostáva spisova- teľským časopisom tvorivého intelektualizmu, tribúnou pluralitného estetického, filozofického a politického myslenia, inštitútom dialógu a polemiky generácií, skupín a jednotlivcov, ktorým viac ako na sebe záleží na sviatostiach demokracie, slobody, tolerancie a konštituovaní modernej ľudskej osobnosti.

ROMAN KALISKÝ (* 1922 – † 2015), novinár, spisovateľ, publicista, niekdajší redaktor Literárneho týždenníka

Do histórie vošiel predovšetkým Literárny týždenník, ktorý ako časopis Zväzu slovenských spisovateľov vznikol, v septembri roku 1988. Bol najvyšší čas. Slovo „vznikol“ mi akosi zautomatizovane vykĺzlo z pera. Nie je presné. Je priveľmi neutrálne. Literárny týždenník presadili a založili prezieravé a odvážne osobnosti slovenskej spisovateľskej obce. Šéfredaktor Vincent Šabík, muž vzdelaný a charakterný, s presnou predstavou, čo chce a čo treba robiť, zhromaždil, stmelil a zapálil činorodý redakčný kolektív, zakladateľskú zostavu takých mien ako Peter Gomolčák, Peter Valček, Viktor Maťuga, Edmund Hlatký, Ľuboš Jurík, Dana Podracká, ako ich akiste nie náhodou vymenúva vo svojom predslove k tejto knihe (Letokruhy Literárneho týždenníka, 1997 – pozn. red.) aj Drahoslav Máchala. Kto z nich v Literárnom týždenníku do dnešných dní ostal a kto a prečo odišiel – to nebudem dnes rozoberať nie preto, že by to bolo pri slávnostnej príležitosti až také nenáležité, ale preto, že nemám dosť spoľahlivých informácií. No otázka zostáva. Jedno však treba priklincovať: slová Vladimíra Mináča, ktorý podľa svedectva spisovateľa Drahoslava Machalu, zostavovateľa tejto knihy, dva dni pred svojou smrťou povedal: „Literárny týždenník bol chrbtovou kosťou slovenského pohybu k slobode.“ A na tú istú tému Anton Hykisch v rozhovore Pamäť literatúry (január 1990) pripomenul a zdôraznil: „Literárny týždenník za necelé dva roky sa stal významnou tribúnou obrody a získal si prvenstvo v legálnej tlači celého československého kontextu“ (Z vystúpenia v Klube slovenských spisovateľov 30. 4 1997).

JOZEF BOB (* 1935 – † 2010), spisovateľ, šéfredaktor Literárneho týždenníka v rokoch 1999 – 2010

Literárny týždenník je pokračovateľom tých najlepších tradícií, aké sa utvorili od čias Štúrových Slovenských národných novín, Hurbanových Slovenských pohľadov, Smrekovho Elánu, Kultúrneho života a v pozitívnych obdobiach aj Mladej tvorby, Romboidu a Dotykov. ... zakúsili sme dobré i zlé časy Literárneho týždenníka. Dobrého sme sa neprejedli, zloba nás nezlomila. Tŕňom v oku našich neprajníkov je naše vlastenectvo. Dlhé stáročia na Slovensku, vlasti našich otcov a praotcov bolo vlastenectvo tvrdo potláčané a utajované. Dostali sme nálepku nacionalisti, patriaci do predminulého storočia: Slovák sa mohol vtedy iba ak pomodliť, potajme si zaspievať. My chceme oživovať národné a vlastenecké povedomie. Dohnať zameškané a držať krok s dnešnou dobou.  Vlastenectvo do nej patrí. Je druhým náboženstvom, zbožnosťou. Kto sa z takýchto hodnôt vysmieva, nie je ani humanistom, ani demokratom.

JÁN LENČO (* 1933 – † 2012), prozaik

Ako veľa a čo všetko pre mňa Literárny týždenník značí, si v plnom rozsahu a veľmi bolestne uvedomujem až teraz, keď je jeho existencia ohrozená. Stanovisko Ministerstva kultúry SR je viac ako nepresvedčivé a pôsobí ako výhovorka a zásterka pravých príčin. Všetci tieto príčiny poznáme. Likvidácia názorov časti nekonformnej inteligencie, názorového pluralizmu a v konečnom dôsledku posledných zvyškov tolerancie v slovenskom duchovnom živote. Všetko je dôkladne premyslený zámer. Medzi týmto aktom, súčasnou slovenskou kvislingovskou vládou a bombami na Kosovo je viac vnútornej spätosti, ako sa väčšina ľudí nazdáva. Štefan Moravčík píše, že zlikvidovanie LT by bolo národnou hanbou. Ja by som namiesto slova hanba použil iné, omnoho ostrejšie.

VLADIMÍR FERKO (* 1925 – † 2002), spisovateľ

Ako pravidelný čitateľ vnímam Literárny týždenník ako multivitamín v duchovnej strave, ako občan Slovenskej republiky po ňom siaham s dôverou ako po letopise prítomnosti. Ako autor literatúry faktu sa teším najmä zo základného faktu, že je.

VINCENT ŠABÍK (* 1937), kulturológ, literárny vedec, zakladateľ a prvý šéfredaktor Literárneho týždenníka v rokoch 1988 – 1990

Literárny týždenník je súčasťou a iniciátorom (sčasti už aj obeťou) transformačných pro­cesov východnej Európy (po roku 1989), je svedkom a pestovateľom politickej kultúry, demokratizácie, ale, žiaľ, aj marginalizácie samej kultúry v tomto časopriestore, aj keď si nerobí zásluhy, že porazil bývalý režim, ako si to dodnes pyšne prisvojuje kadekto. Týždenník nielen deklaroval svoju príslušnosť k novému transformačnému pohybu a novému mysleniu, ale aj pragmaticky integroval v rozhodujúcej etape jeho diferencovaných predstaviteľov – bol podporovateľom „nového evolucionizmu“ (A. Michnik) a jeho mobilizujúcich stratégií. Osobitne chcem vyzdvihnúť, že časopis kontinuitne pokračuje v úsiliach o intelektuálnu suverenizáciu Slovenska, ktorú inicioval od prvých čísel, že jeho redaktori, šéfredaktori a prispievatelia neustávajú v prekonávaní neblahých dôsledkov neza­vinenej (i zavinenej) nezrelosti historického vedomia Slovákov. Nepochybne preto bol, je a ešte dlho bude tŕňom v oku záujmových skupín, ktoré už dávnejšie rozložili jednotnú orientáciu časopisu na celok slovenskej literatúry a kultúry, celok úsilí tvorivej inteligencie Sloven­ska.

ZUZANA JAROŠOVÁ (* 1955), výtvarná kritička, filmová scenáristka, dokumentaristka a režisérka, vydavateľka, bývalá redaktorka Literárneho týždenníka

V Literárnom týždenníku som viedla dvanásť rokov rubriku výtvarného umenia. Bolo to práve kultivovanie myslenia, ktoré neustále pripomínal jeho zakladajúci šéfredaktor, literárny kritik Vincent Šabík. Otváranie diskusie o veciach dovtedy tabuizovaných, konfrontácia rozličných a zámerne kontroverzných názorov, aby si čitateľ sám na základe polemiky odlišných stanovísk mohol vytvoriť svoj vlastný názor – bez sugerovania a predkladania už prežutých osvedčených právd. Práve tento priestor demokratickej otvorenej diskusie bol do roku 1989 v slovenskej žurnalistike nóvum a práve toto vynieslo výtvarnej rubrike v LT rešpekt a uznanie výtvarnej obce. Raz mi výtvarník Rudo Sikora povedal: „Za dva roky (od roku 1988 do konca roka 1989) ste v Literárnom týždenníku uverejnili viac zásadných článkov ako vo všetkých výtvarných časopisoch na Slovensku za celých dvadsať rokov!“ Bolo to uznanie, ktoré ma potešilo.

ŠTEFAN MORAVČÍK (*1943), básnik, prozaik, autor literatúry pre deti a mládež

Literárny týždenník sledujem od začiatku. Nevynechal som hádam ani jedno číslo. V čase nekultúrneho rybnično-záhradníckeho hospodáre- nia v údajne slovenskej televízii, v čase „po-ZEMKOVEJ reformy“ vo vraj slovenskom rozhlase musí tento časopis spĺňať veľa úloh – nebulvárne informovať o dianí v našej spoločnosti, v našej čoraz viac zadupávanej kultúre a literatúre. No musí aj inšpirovať, prinášať podnety, „ktoré by nás všetkých, autorov, redakto­rov a iných spolupracovníkov, ale najmä čitateľov uchovali v dobrom zdraví a tvorivej kon­dícii“. Tento kedysi vychytený, lebo revolučný, zapárajúci, znepokojujúci časopis sa spolu so starnutím a vymieraním niekdajších temperamentných „kohútov“, literárnych tvorcov a kritikov, majstrov všetkých umeleckých žánrov, smelých reportérov a polemikov stáva v nových „slobodných“ pomeroch akousi nechcenou nevestou. Odzrkadľuje to stav driemajúcej spo­ločnosti a kultúrnej obce: voňavý vavrín revolučných víťazov sa mení na kuchynskú záleži­tosť, na bobkový list. Na jednej strane ignorancia svetoobčanov, ktorým nevonia starostlivosť časopisu o národnú pamäť, o tradíciu a klasické hodnoty, na druhej strane únava z monotónneho opakovania, zdôrazňovania prepotrebného vlastenectva, oporných pilierov našej kultúry a identity. Nežičlivosť striedajúcich sa vlád, ktoré nechávajú kultúru na samom chvoste už ani len nepredstieraného záujmu.

ETELA FARKAŠOVÁ (* 1943), filozofka, spisovateľka, vysokoškolská profesorka

Význam Literárneho týždenníka vidím v tom, že vytvára duchovný priestor pre strety a dialógy našich intelektuálov, literátov, vedcov, formujúc na tomto základe akúsi „výberovú príbuznosť“ v rámci autorského, a aj čitateľského zázemia. Táto „príbuznosť“ sa zakladá na spoločne zdieľaných (resp. príbuzných) princípoch a ideách, spoločne zdieľanej alebo blízkej postojovej a hodnotovej orientácii. Mám na mysli predovšetkým orientáciu na sociálnu spravodlivosť, vyvinuté sociálne cítenie, na princíp sociálnej solidarity, ale nemenej myslím aj na bytostný záujem o slovenskú kultúru, o celú našu spoločenskú realitu, našu históriu, prítomnosť – a aj o vízie do budúcnosti našej krajiny (zámerne zdôrazním, že „slovenskosť“ záuj­mov nechápem v akejsi izolovanosti, abstraktnej vytrhnutosti z väčších celkov, ale naopak vždy v európskom, ba až svetovom kontexte).

Význam Literárneho týždenníka spočíva podľa mňa nielen v tom, že časopis združuje okolo seba ľudí s podobnou názorovou orientáciou, no zároveň v tom, že roztvára širšie názorové spektrum, prizýva k dialogickým stretnutiam aj predstaviteľov iných ideových pozícií a je na škodu veci, ak ho časť slovenskej inteligencie a slovenských literátov (prevažne z politických dôvodov) a priori ignoruje alebo odmieta.

MATÚŠ KUČERA (* 1932), historik, spisovateľ, vysokoškolský profesor

Literárny týždenník je stálicou na slovenskom kultúrnom nebi. (...) Hovorím tak s plnou vážnosťou, ktorá prislúcha starému profesorovi, ktorý toho už veľa videl a prežil. Literárny týždenník so cťou totiž prežil zložité politické a spoločenské kataklizmy, prežil veľmi vážny úsek našich národných dejín. Nestratil pritom historickú orien­táciu a presne stál pri tých, ktorí videli s veľkou prezieravosťou budúce osudy nášho národa, osudy našej štátnosti. Túto skutočnosť nemôže nikto vygumovať z vedomia slovenskej intelektuálnej spoločnosti a treba ju vždy predložiť aj tým, ktorí stratili orientáciu v živote slovenského národa a jeho historickej túžby po vlastnej štátnosti. Vďaka patrí všetkým, ktorí stáli pri tvorbe excelentného kultúrneho týždenníka; vďaka patrí všetkým, ktorí ho v jeho snahách podporovali a podopierali.

ĽUDOVÍT HOLOŠKA (* 1943), akademický maliar, vysokoškolský pedagóg

Literárny týždenník odoberáme a čítame doma od jeho vzniku. Vnímame ho ako veľmi vzácny priestor, v ktorom žije zmysel pre rôznosť názorov, kde jestvuje ich slobodná výmena, naozajstná pluralita. V súčasnej situácii je to pre slovenskú kultúru životne dôležitá možnosť. Lebo v našej súčasnej kultúre prežívame stretanie dvoch veľmi rôznych koncepcií. V jednej je pochopenie kultúry ako trpezlivej práce mnohohlasu a nadšenie pre rozmanitosť. V druhej elitní autori, považujúci sa za predstaviteľov najvyšších hodnôt, ostrou metlou vymetajú slovenský dvor a rôznymi nálepkami diskvalifikujú okolie. Bojovníci proti dirigizmu v kultúre by radi kultúru dirigovali sami. Taká jemná a krehká oblasť, ako je umenie, si požičiava pojmy od vojakov a obchodníkov a stávame sa svedkami istých stratégií a taktík. Mizne pochopenie pre rôznosť občianskych názorov a najmenej sa ho nájde pre zamyslenie sa nad vlastným domovom. Zjaví sa ešte očarenie z umenia iných a žičlivosť k ich dielu? Nájde sa zmysel pre utváranie podnecujúceho prostredia pre tvorivú prácu? Ďalšia existencia Literárneho týždenníka sa mi zdá životne nevyhnutná.

DUŠAN ČAPLOVIČ (* 1946), archeológ, historik, podpredseda SAV (1995 – 2001), politik

Literárny týždenník považujem za jediné periodikum, ktoré prezentuje slovenskú kultúru v najširšom zmysle slova. To znamená, aj v impakte so svetovou a európskou kultúrou, napo­kon i s rozvojom vedy a vzdelania. Zachoval si demokratickú a pluralitnú povahu aj vďaka autorskému zázemiu, do ktorého patrila i vedecká obec. Je barometrom vedeckého diania nielen na Slovensku. V priebehu dvanástich ročníkov dokázal, že nadviazal na tradíciu literárno-umeleckej revue Elán z tridsiatych a štyridsiatych rokov a kultúrnopolitického a literárnokritického časopisu Kultúrny život zo šesťdesiatych rokov, ktoré združovali vzdelancov s tvorivým a kritickým myslením, uvažovaním bez ohľadu na politickú, estetickú, konfesio­nálnu a generačnú príslušnosť. Kladiem si otázku, vedú práve tieto dôvody, podobne ako pri Kultúrnom živote v roku 1968, k metódam smerujúcim k zániku Literárneho týždenníka, tentoraz zaobaleným do ekonomickej ošatky?

Pripravil ŠTEFAN CIFRA

Zdroje:

• BOB, Jozef: Na úvod, In: Letokruhy Literárneho týždenníka. Bratislava: Vydavateľstvo CCW, 2007, ISBN 80-89166-202, s. 5, 6.
• BOB, Jozef: Podnety na ďalšie vydávanie LT, In: Literárny týždenník, rok 1999, č. 33, In: Letokruhy LT, 2007, s. 35 – 36.
• ČAPLOVIČ, Dušan: Anketa Zachráňme Literárny týždenník. In: Literárny týždenník, rok 1999, č. 18, Letokruhy LT, 2007, s. 154.
• FARKAŠOVÁ, Etela: Fórum literárneho myslenia. In: Letokruhy LT, 2007, s. 11 – 12.
• FERKO, Vladimír: Anketa Čím pre vás bol a je LT? In: Literárny týždenník, rok 1999, č. 41 – 42, Letokruhy LT, 177.
• HOLOŠKA, Ľudovít: Anketa Zachráňme Literárny týždenník. In: Literárny týždenník, rok 1999, č. 18, Letokruhy LT, 2007, s. 152.
• JAROŠOVÁ, Zuzana: Svet vníma Bienále ilustrácií Bratislava ako malý zázrak. In: Literárny týždenník, ročník XVIII., rok 2015, č. 37 – 38, s. 1 – 2.
• KALISKÝ, Roman: Čo už vošlo do dejín. In: Literárny týždenník, rok 1997, č. 27, In: Letokruhy LT, 2007, s. 122 – 123.
• KUČERA, Matúš: Stálica na kultúrnom nebi, 2006, In: Letokruhy LT, 2007, s. 218, 219.
• LENČO, Ján: Anketa Zachráňme Literárny týždenník. In: Literárny týždenník, rok 1999, č. 18, Letokruhy LT, 2007, s. 154.
• MINÁČ, Vladimír: Literárny týždenník bol chrbtovou kosťou slovenského pohybu k slobode. In: Letokruhy LT, 2007, zadná obálka.
• MORAVČÍK, Štefan: Stínanie kohúta. In: Letokruhy LT, 2007, s. 16 – 18.
• ŠABÍK, Vincent: LT – iniciátor transformačných procesov. In: Letokruhy LT, 2007, s. 216, 217.
• ŠTEVČEK, Pavol: Fenomén Literárny týždenník, In: Letokruhy LT, 2007, s. 9.