Výročia osobností a udalostí – JÚN 2017

02.06.2017 16:07

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ A UDALOSTÍ V JÚNI 2007

JÁN JURÍČEK (* 29. 1. 1922 – † 1. 6. 1992) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 6. 1992 zomrel v Bratislave Ján Juríček (* 29. 1. 1922 v Brezovej pod Bradlom), slovenský lexikograf, spisovateľ, pedagóg, popredný predstaviteľ modernej slovenskej biografickej literatúry. Študoval na gymnáziách v Leviciach a v Bratislave (1933 – 1941). Absolvoval odbor slovenčina a dejepis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1941 – 1946). Pôsobil ako profesor na gymnáziu (1946 – 1948), referent publicistického odboru Povereníctva informácií (1949 – 1951). Z dôvodu perzekúcií päťdesiatych rokov minulého storočia sa zamestnal ako robotník v továrni na mlynské stroje (1951 – 1952), potom pracoval ako robotník, neskôr redaktor vo vydavateľstve Tvar v Bratislave (1952 – 1954). Pôsobil ako redaktor Vydavateľstva Osveta v Martine  (1954 – 1956), vo vydavateľstve Obzor (1956 – 1987), napokon žil na dôchodku v Bratislave (od roku 1988). Články o slovenskej literatúre  uverejňoval časopisecky (od r. 1942).  Spoločne s V. Petríkom pripravil Slovenský literárny album (1968). Bol vedúci autorského kolektívu a zostavovateľ Malej encyklopédie spisovateľov sveta (1978) a Encyklopédie spisovateľov sveta (1987).

Viaceré vydania najúspešnejších kníh Jána Juríčka Milan Rastislav Štefánik (1968, 1990, 2016) a Ľudovít Štúr (1971, 1976)

V oblasti populárno-náučnej literatúry rozvíjal biografický žáner. Programovo spracovával životné osudy významných osobností našich dejín, ktoré mu vyšli knižne pod názvami: Ľudovít Štúr (1971), Martin Kukučín: Život pútnika (1975) – kniha o živote a diele významného slovenského prozaika, poskytujúca pestrú mozaiku autorových životných prostredí v rozličných krajoch, od slovenskej dediny, cez pražský život až po život v Južnej Amerike, či Vajanský (1988) – kniha, v ktorej sa venuje spisovateľovej kritickej, estetickej a publicistickej činnosti, pritom miestami načrtáva aj širšie historické pozadie, aby sa čitateľ mohol lepšie orientovať vo víre vtedajších domácich i zahraničných politických udalostí. Napísal aj životopisnú prózu o ruskom spisovateľovi Lev Nikolajevič  Tolstoj (1980). Najväčšiu popularitu a uznanie mu priniesla kniha o košarišskom rodákovi Milan Rastislav Štefánik (1968), ktorá predostiera príťažlivo a prístupne spracovaný bohatý dokumentárny materiál a ktorá jedinečným pohľadom na mnohorozmernú postavu M. R. Štefánika podáva svedectvo o jeho rôznorodých aktivitách – ako vedca, vojaka a politika, ale aj ako človeka a neúnavného bojovníka za práva slovenského národa. Jej druhé vydanie (1990) vyšlo v náklade 45 000 kusov. S úspechom sa stretla aj jeho monografia Ľudovít Štúr, ktorej 2. vydanie (1976) vyšlo v náklade 10 000 výtlačkov, a to nielen pre svoju poznávaciu hodnotu, ale aj pre svoju kompozíciu, štylistickú úroveň a výber jazykových prostriedkov. Kniha, ktorú posudzovali historik Ján Tibenský a literárny vedec Milan Pišút, má 16 kapitol, ktorých obsah i populárny štýl približujú už ich názvy: Na rozhraní vekov (úvod), Rodina a škola, V Bratislave, meste slovanskej vzájomnosti, Stretnutie s Heglovou filozofiou, Zápas s mocným protivníkom, Historické rozhodnutie, Vitaj, slovenčina naša!, Boj o novú spisovnú slovenčinu, Slovenskje národňje novini a ich ohlas vo verejnosti, Na sneme po boku Kossuthovi, Útek pred zatykačom, Prvá spoločná politická akcia Slovanov, Slová básní sa menia na skutočnosť, So šabľou na bielom koni, Za slovenské veľkovojvodstvo a Útočište vo svete slovanskej budúcnosti. Čitateľsky úspešné boli i jeho posmrtne vydané biografické knihy Martin Rázus – Básnik a politika (1993) a Milan Hodža (1994). J. Juríček zostavoval, redigoval a autorsky prispieval do slovenskej časti celoštátneho Kultúrnopolitického kalendára (1963 – 1969), spoločne s J. Michalkom zostavil monografiu Brezová pod Bradlom (1970). Bol zodpovedný redaktor encyklopedického diela Slovensko – Dejiny, Príroda, Ľud 1 – 2, Kultúra 1 – 2 (1978 – 1980). Svoju literárnu tvorbu krátko pred smrťou zhodnotil týmito slovami: „Pri všetkej svojej skromnosti som sa nazdával, že som jednako len svojimi knižkami literatúry faktu obracal stránky slovenských dejín s konkrétnymi osobnosťami v čase, keď učebnice boli zamerané na triedne hľadisko, keď sa na stredných školách história vyučovala takpovediac anonymne.“

 

PETER DANIŠOVIČ (* 1. 6. 1907 – † 9. 7. 2011) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 1. 6. 1907 sa narodil v Bolerázi Peter Danišovič († 9. 7. 2011 v Bratislave, pochovaný je v Bolerázi), prof. Ing., Dr. techn., Dr.h.c., slovenský staviteľ, vodohospodár, vysokoškolský pedagóg. Bol spoluorganizátorom založenia technickej vysokej školy na Slovensku – dnešnej Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (predtým Slovenská vysoká škola technická, Vysoká škola technická) , stal sa jej prodekanom a profesorom. Na SVŠT prednášal hydrauliku, hydrológiu, úpravy tokov a vodárenstvo. Bol zakladateľom vedného odboru hydrotechnika na Slovensku. Bol „otcom myšlienky“ a spoluautor projektu Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros na Dunaji. Za celoživotné dielo a významný príspevok k rozvoju Stavebnej fakulty STU v Bratislave získal Plaketu akademika Bellu (2003). Je držiteľom najvyššieho vyznamenania Ministerstva školstva SR – Veľkej medaily sv. Gorazda za celoživotné dielo.

 

JOZEF KOZÁČEK (* 2. 6. 1807 – † 26. 3. 1877) – 210. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 6. 1807 narodil sa vo Zvolene Jozef Kozáček († 26. 3. 1877 v Oradei, Rumunsko), slovenský cirkevný hodnostár, rímskokatolícky kňaz, kultúrny pracovník, významný národovec a humanista 19. storočia, príslušník druhej generácie bernolákovov, prívrženec národného zjednocovacieho procesu podporujúci národné, kultúrne a politické úsilia štúrovcov. Základné školské vzdelanie získal v Selciach. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Kremnici a Leviciach. Absolvoval filozofické štúdiá v Trnave, teológiu v Banskej Bystrici (1826) a na Pázmáneu vo Viedni. Roku 1830 ho vysvätili za kňaza. Vzdelanie si neskôr doplnil (ThDr.) na Vyššom teologickom ústave sv. Augustína vo Viedni (1833 – 1834). Pôsobil ako kaplán v Oslanoch, v Sv. Jure v Turci. Bol študijným prefektom a učiteľom na biskupskom kňazskom seminári v Banskej Bystrici (1830 – 1833), kde prednášal uhorské občianske právo a dogmatiku (1834 – 1844). Súčasne vykonával funkciu chrámového kazateľa, biskupského notára a archivára v Banskej Bystrici (1840 – 1844). Potom pôsobil ako farár v Dobrej Nive (1844 – 1846), Krupine (1846 – 1847) a vo Zvolene (1847 – 1849). Počas slovenského povstania musel pred Koschutovcami ujsť zo Zvolena a uchýliť sa do Viedne (1849). Po návrate ho opätovne inštalovali za zvolenského farára-dekana a banskobystrického okresného škôldozorcu (1849). Zastával vysoké úradnícke miesto škôldozorcu katolíckych škôl bratislavského dištriktu s úradovňou v Bratislave (1850 – 1856), kde bol vysvätený za opáta (1854). Vymenovali ho za kanonika kapituly a chrámu latinského obradu v sedmohradskom Veľkom Varadíne (dnes Oradea Mare v Rumunsku) a zároveň za člena dvorskej školskej rady (1856). Bol príslušníkom druhej generácie bernolákovov, ako prívrženec národného zjednocovacieho procesu podporoval aj národné, kultúrne a politické úsilia štúrovcov. Prispel k Zvoleniu Ľudovíta štúra za poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen (1847). Po vypuknutí maďarskej buržoáznej revolúcie (apríl 1848) v rámci výhrad proti politike uhorskej vlády, potláčajúcej všetky prejavy slovenského národného hnutia, žiadal uplatnenie slovenčiny ako rokovacej reči v v stoličných a mestských zastupiteľstvách. Keď odmietol prečítať proklamáciu L. Koschuta v kostole, a ušiel zo Zvolena, Vo Viedni sa spriatelil so Štefanom Moysesom a slovenskými politickými osobnosťami, s ktorými presadzoval národné a kultúrne požiadavky Slovákov. Bol vedúcim slovenskej vyslaneckej delegácie, ktorá odovzdala v Olomouci panovníkovi slovenský prosbopis (1949) – s požiadavkou vytvoriť slovenskú korunnú krajinu podriadenú priamo ústredným orgánom krajiny. Zúčastnil sa na rokovaní reprezentantov slovenských politického života (marec  1849) o ďalšom postupe národného hnutia, spolu so zástupcami slovenskej politickej reprezentácie Ľ. Štúrom, J. M. Hurbanom, M. M. Hodžom rokoval v Bratislave o ďalšom smerovaní Slovenského povstania s hl. veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku gen. Haynauom. Ako ľudový komisár sa zúčastňoval na nábore dobrovoľníkov pre tretiu letnú výpravu slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po porážke maďarskej revolúcie spoluorganizoval petičné akcie so slovenskými žiadosťami (september 1849) a s nimi opätovne ako člen vyslanectva Zvolenskej župy predstúpil pred cisára vo Viedni (2. 10. 1849). Svoj lojálny postoj k Viedni v revolučných rokoch po roku 1949 využil na uplatnenie národných požiadaviek, najmä v školskej oblasti. Jeho reorganizácia školstva zlepšila podmienky uplatnenia učiteľov, finančné a materiálne postavenie škôl. Pričinil sa o zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka, resp. predmetu na niektorých západoslovenských a stredoslovenských gymnáziách, trvalejšie na banskobystrickom, ktoré bolo úplne poslovenčené. Zaslúžil sa o vydanie slovenských učebníc. Bol členom delegácie k panovníkovi so žiadosťou o schválenie spolkových stanov Matice slovenskej (1861). Bol zakladajúci člen Matice slovenskej (1863) a jej predseda (od roku 1870). Veľmi kladne hodnotil činnosť slovenských gymnázií, vynaložil úsilie na záchranu MS pred zrušením, čomu sa však, žiaľ, nepodarilo zabrániť, i na záchranu slovenského rímskokatolíckeho gymnázia v kláštore pod Znievom, v ktorom bol predsedom jeho patrónátu a ktoré aj finančne podporoval.  Podporoval aj slovenských študentov, voľby národných kandidátov do uhorského snemu, významne prispel na vydávanie Pešťbudínskych vedomostíNárodných novín. Tlačou vydal svoje príležitostné prejavy. Dielo: Slovák urovnoprávněný budešli šťastný? (1850), Reč, ktorou deviate valné zhromaždenie Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine 2. aug. 1871 otvoril (1871). Reč, ktorú dňa 5. augusta 1874 pri zahájení XI. valného zhromaždenia Matice slovenskej povedal (1874).

 

HUGOLÍN GAVLOVIČ (* 11. 11. 1712 – † 4. 6. 1787) – 230. VÝROČIE ÚMRTIA

4. 6. 1787 zomrel v Horovciach (pochovaný je v Pruskom) Hugolín Gavlovič (* 11. 11. 1712 v Čiernom Dunajci – Czarnom Dunajci, dnes Poľsko), slovenský kňaz, básnik, didaktický a náboženský autor významného slovenského barokového poetického diela Valaská škola mravov stodola. Pochádzal z poľsko-slovenského pohraničia, od detstva vyrastal v slovenskom prostredí oravského mestečka Trstená. Jeho otec sa volal Kazimír, matka Barbora, rod. Jugarzanková. Bol žiakom nižšej gramatickej triedy školy v Žiline (1725 – 1726), odtiaľ pravdepodobne prešiel na piaristické gymnázium v Ružomberku, potom vstúpil do Salvatoriánskej provincie františkánskej rehole v Hlohovci (1733) a prijal rehoľné meno Hugolín. Po noviciáte v kláštore v Pruskom (1733 – 1734) absolvoval v rádové štúdium filozofie v Beckove (1734 – 1736), študoval teológiu v Žiline (1736), za kňaza ho v duchu dobových zvyklostí vysvätili už ako poslucháča štvrtého semestra (1738), štúdium teológie ukončil v Žiline (1742). Pôsobil ako kazateľ a hospodársky správca kláštora v Žiline, v Beckove (1743) a po roku v Pruskom, príslušníkom komunity tamojšieho kláštora ostal až do konca života. Trpel na dlhotrvajúcu pľúcnu chorobu, počas letných mesiacov sa liečil na salašoch pruštianskeho panstva Kőnigseggovcov. Zdravotný stav umožňoval pastoračnú výpomoc (1765 – 1773) aspoň v okolitých farnostiach (Štiavnik, Papradno, Považská Bystrica, Predmier, Dubnica nad Váhom, Súľov). Posledné roky života (1775 – 1787) strávil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach, kde aj umrel. Pochovali ho v kláštornej krypte v Pruskom. Gavlovič bol jednou z výrazných osobností františkánskej rehole, ktoré sa najmä v druhej polovici 18. storočia významne zapájali do formovania slovenskej barokovej kultúry a myslenia. Z jeho rozsiahleho diela, sústredeného na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva, sa vynímajú predovšetkým dve monumentálne veršované skladby: Valaská škola mravúv stodola... (1755) a Škola kresťanská... (1758), ktoré adresoval členom tretieho františkánskeho rádu. Valaská škola mravúv stodola je dielo s dôsledne premysleným kompozičným plánom, autor v ňom reflektuje a komentuje etiku medziľudských vzťahov. Epické pozadie jeho didakticko-moralizačných ponaučení tvorí 21 biblických pastierskych príbehov. Tematicky i námetovo čerpá z repertoáru biblickej, antickej, stredovekej, humanistickej a barokovej slovesnosti. Účinne pritom využíva frazeologické bohatstvo predspisovnej slovenčiny, najmä jazyk prísloví a porekadiel. Škola kresťanská pojednáva o štyroch posledných veciach človeka: o smrti, o súde, o pekle a o nebi (bola to obľúbená téma barokových kazateľov a spisovateľov).

 

KÖRVER (CÖRVER), ALEXEJ (* 19. 5. 1714 – † 4. 6. 1747) – 270. VÝROČIE ÚMRTIA

† 4. 6. 1747 zomrel v Nitre Alexej  Körver (Cörver) (* 19. 5. 1714 v Turnianskom Podhradí, dnes súčasť obce Turňa nad Bodvou) , filozof, učiteľ. Pôsobil ako profesor na piaristickom gymnáziu v sedmohradskej Carei a v Pešti. Autor učebníc geometrie a zememeračstva pre stredné školy.

 

IVAN KRAJÍČEK  (* 24. 5. 1940 – † 5. 6. 1997) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 6. 1997 zomrel v Bratislave Ivan Krajíček (* 24. 5. 1940 v Žiline), slovenský herec, spevák, zabávač, režisér, konferencier, moderátor televíznych zábavných programov i hudobných programov.

 

ALOJZ FURJEL (* 25. 2. 1911 – † 5. 6. 1977) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 6. 1977 zomrel Alojz Furjel (* 25.02.1911 v Chlebniciach-Ochodnici), slovenský básnik, publicista, rímskokatolícky kňaz.

 

JÁN MACHAJDÍK (* 5. 6. 1907 – † 29. 4. 1966) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 5. 6. 1907 sa narodil Ján Machajdík († 29. 4. 1966), slovenský zbormajster a pedagóg.

 

VLADIMÍR SYNAK (* 1929 – † 6. 6. 2012) – 5. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 6. 2012 zomrel v Modre Vladimír Synak (* 1929 v obci Horné Zelenice), slovenský evanjelický kňaz, trpiteľ za vieru.

 

JOZEF ŠRAMEK (* 27. 5. 1927 – † 6. 6. 1992) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

* 6. 6. 1992 zomrel v Mníchove (Nemecko) Jozef Šramek (* 27. 5. 1927 al. 1922), slovenský publicista v exile, redaktor Slobodnej Európy, ktorý bol aj členom výboru poradcov Svetového kongresu Slovákov.

 

KAROL MEDERLY (* 6. 6. 1887 – († 4. 10. 1949) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 6. 1887 sa narodil v Ružomberku Karol Mederly, právnik, politik HSĽS a verejný činiteľ, spoluautor návrhu zákona o autonómii Slovenska.

 

RUDOLF GALBAVÝ (* 1891 – † 7. 6. 1927) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 6. 1927 zomrel v Trnave Rudolf Galbavý (* 1891 Stará Turá), MUDr., slovenský lekár, člen spolkov, výborník Spolku sv. Vojtecha v Trnave, šíriteľ jeho kníh medzi americkými Slovákmi.

 

ALOIS SCHUSTER (* 1900 – † 9. 6. 1997) – 20.  VÝROČIE NARODENIA

† 9. 6. 1997 zomrel v Medzeve Alois Schuster (* 1900), slovenský filmár, režisér, dokumentarista, cestovateľ, jeden z priekopníkov slovenského dokumentárneho filmu, ktorý spolu s dvoma švagrami podnikol v roku 1927 filmovú výpravu za brazílskymi Indiánmi a nakrútili nemý film o ich živote, zvykoch, ale aj o prírodnej scenérii.

 

MIKULÁŠ JORDÁN (* 7. 6. 1892 – † 16. 4. 1977) – 125. VÝROČIE NARODENIA, 40. VÝROČIE ÚMRTIA

* 7. 6. 1892 sa narodil v Prešove Mikuláš Jordán († 16. 4. 1977 v Prešove), slovenský maliar a reštaurátor. Základy maliarstva získal v Jarovnicich u Pavla Sziney-Merseho. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti (1912 – 1914, u Eduarda Ballu a Teodora Zemplényiho), potom na reštaurátorskom kurze v Múzeu krásnych umení v Budapešti (1938). Bol na študijnej ceste v Krakove a vo Varšave (1921) a na maliarskom pobyte v okolí Piešťan (1926). Trvale pôsobil v Prešove, kde sa dostal do styku s keramickou farbou a technológiou. pod vplyvom E. Ballu sa špecializoval na portrétne maliarstvo, ovplyvnila ho však aj plenérová maľba P. Sziney-Merseho a T. Zemplényiho. Spočiatku maľoval portréty, neskôr sa venoval aj žánrovej figurálnej maľbe, zátišiu i krajinomaľbe. Mal úzky vzťah k sakrálnemu umeniu a dielu novovekých, najmä renesančných a barokových majstrov. Robil kópie starých majstrov (Leonardo, Tizian, Veronese, Cranach, Dürer, Hals, Michelangelo, Murillo, Rembrant, Rubens, Brouwer, Stern a i.). Bol diecéznym maliarom Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. Venoval sa sakrálnej maľbe a reštaurovaniu v kostoloch. Autor rodinných a oficiálnych portrétov, žánrových figuratívnych malieb s exotickým prifarbením (štylizované podobizne Cigánok), sociálnou tematikou (obrazy chudobných ľudí, žobrákov), krajinárskych obrazov, ktoré sa vyznačujú sviežim maliarskym prednesom a citom pre tlmočenie prírodnej svetelno-farebnej nálady. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Východoslovenskej galérie v Košiciach a Šarišskej galérie v Prešove. Bol členom Jednoty výtvarníkov Slovenska (1927), spolku Svojina (1945) a Zväzu výzvarných umelcov (od 1948). Pápež Pius XII. mu udelil zlatý kríž Pro ecclesia et pontifice (1937), neskôr bol vyznamenaný rytierskym komandérskym radom sv. Silvestra, cenou Za vynikajúcu prácu (1967) a Cenou mesta Prešov (1973).

 

JAKUB GRAJCHMAN (* 25. 7. 1822 – † 9. 6. 1897) – 120. VÝROČIE ÚMRTIA

† 9. 6. 1897 zomrel v Hybiach Jakub Grajchman (* 25. 7. 1822 v Hybe), slovenský štúrovský básnik, dramatik a učiteľ. Základnú školu vychodil v Hybiach, študoval na lýceu v Kežmarku (1849), v Gemeri (od 1838), Levoči, teológiu v Bratislave, v Halle a v Berlíne. Pôsobil ako učiteľ v Bratislave, vychovávateľ v Košiciach (1848), stoličný notár (1849), potom súdny adjunkt v liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne (1854 – 1859), Hybiach (1859 – 1861), radca stoličného sudcu v Liptovskom Mikuláši a notárom v Liptovskom Hrádku (1861 – 1867), potom žil na dôchodku v Hybiach (od 1867). Bol účastníkom revolúcie (1848/1849), audítor národnej gardy, bol členom slovenskej deputácie vo Viedni (1849). Prispieval básňami a neskôr divadelnými hrami do literárnych časopisov a almanachov (Orol tatranský, Nitra, lipa, Sokol, minerva, Slovanský almanach, Živena a i.), baladickými povesťami, prírodnou a ľúbostnou lyrikou, sebaanalytickými dumami a parodisticko-humoristickými žánrami. Z teoretických úvah napísal pozoruhodnú štúdiu Poézia a próza.

 

PAVEL PAŠKA (* 10. 6. 1917 – † 6. 11. 2013) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 10. 6. 1917 sa narodil v Zvolenskej Slatine Pavel Paška († 6. 11. 2013 Bratislava), doc. PhDr., CSc., slovenský pedagóg, osvetový a kultúrny pracovník. Bol spoluzakladateľ a prvý riaditeľ Osvetového ústredia v Bratislave, prvý riaditeľ Výskumného ústavu kultúry v Bratislave. Venoval sa otázkam pedagogiky dospelých a dejinám osvety.

 

ALADÁR RICHTER – (* 5. 1. 1868 – † 11. 6. 1927) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 6. 1927 zomrel v Budapešti Aladár Richter (* 5. 1. 1868 v Rimavskej Sobote), slovenský botanik, pedagóg a múzejník.

 

JOZEF STANČEK (* 22. 10. 1864 – † 13. 6. 1947) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 13. 6. 1947 zomrel v Bratislave Jozef Stanček (Stáncsek) (* 22. 10. 1864 v Prievidzi), slovenský prozaik, spisovateľ a dramatik pre deti a mládež, pedagóg. Pseudonymy: Castor, Ďuro Motúz, Fatranský, Ondrej Hladký, Mišo Chamajda, Kyjá, Prievidzký ľudák, Strýko Castor, Tanító, Záhorský, Zuzka B.). Narodil sa v rodine otca Gašpara S., krajčíra, a matky Anny, rod. Igóovej, kuchárky, mal šesť súrodencov. S manželkou Matildou, rod. Šoškovou (1872 – ?), mali dcéru Margitu, vyd. Ďurinkovú (1893 –?), ktorá bola učiteľkou, a syna Ladislava (1898 – 1979), ktorý sa ako hudobný pedagóg, všestranný hudobník, dirigent, zbormajster, skladateľ a teoretik prispel k formovaniu profilu slovenskej hudby a zaslúžil sa o rozvoj slovenského hudobného života. Jozef Stanček Ľudovú školu vychodil (1871 – 1875) v Prievidzi, kde študoval aj na piaristickom gymnáziu (1875 – 1881). Absolvoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom (1881 – 1884). Pôsobil v Prievidzi ako učiteľ na katolíckej ľudovej škole (1884 – 1910), organista (1810 – 1915), zastupujúci učiteľ (1915 – 1917), potom na Myjave ako okresný sirotský otec (1917 – 1919) a v Topoľčiankach ako učiteľ (1919 – 1925). Napokon žil vo výslužbe v Prievidzi. Počas štúdií v Kláštore pod Znievom bol aktívnym členom vzdelávacieho spolku, v ktorom sa uviedol literárnymi príspevkami. Popri pedagogickej práci sa v miestach pôsobenia venoval aj osvetovej a spolkovej činnosti, prednášal na učiteľských zhromaždeniach, organizoval ochotnícke divadelné predstavenia a pod. Publikoval články s osvetovou, národopisnou a pedagogickou problematikou, besednice, humoresky a preklady hlavne v maďarských periodikách (od roku 1887). Súčasne publikoval aj v Slovenských novinách (od roku 1886), neskôr v časopisoch Obzor, no najmä Kresťan (1906 – 1915), kde uverejnil séria poučných rozprávok. V medzivojnovom období redigoval časopis Slovenské kvety (1928 – 1934). V Slovenských pohľadoch uverejnil Betlehemskú hru z Topoľčianok (1922), prispieval aj do slovenských periodík v Amerike ako Katolícka Jednoty, Katolícky Sokol, Slovenské noviny a i. Po celý život sa venoval literárnej tvorbe venovanej širokým vrstvám a mládeži, pritom využíva ako jeden z hlavných inšpiračných zdrojov ľudovú slovesnosť. Bol autorom viacerých kníh, ktoré vznikli prepracovaním folklórnych predlôh ako U ježibaby v službe: Čo rozprával maxo Fifkovi (asi 1931), Biela pani bojnického zámku a iné novelky (1932), Zlatý kľúčik (1937) a i. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Castor rozpráva (1927) na tému veselých príhod z detstva; na spomienkach je založená aj knižka noviel Kráľ Matej v Bojniciach a iné novielky (1930). V knihe Števko, slovenský Robinson (1931) opísal príbeh ukradnutého grófskeho chlapčeka. Historickú tematiku spracoval v dejepisných poviedkach Z minulosti Slovákov (pred 1937). Bol aj autorom divadelných hier pre deti a mládež, ako Tri vianočné hry (1927), Pred maškarným plesom, Sprostredkovateľ ženitby, Pod oblôčkom (1931) či Víťazstvo slovenčiny (1934), ktoré však spravidla sledujú didaktické ciele aj na úkor umeleckej úrovne. Spracoval monografiu o Topoľčiankach, ktorú zaslal do Časopisu Zborníka MSS (nevyšla).

 

GABRIEL RAPOŠ (* 14. 6. 1917 – † 2. 9. 1994) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 6. 1917 sa narodil Gabriel Rapoš († 2. 9. 1994), slovenský dramaturg, divadelný publicista, prekladateľ. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a v Košiciach (1927 – 1936), na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, resp. Slovenskej univerzity v Bratislave (1936 – 1940). Pracoval popri štúdiu ako redaktor Národných novín (1936 – 1939), súčasne Slovenského hlasu (1938 – 1939), ako tajomník a dramaturg Slovenského rozhlasu (1939 – 1944), redaktor časopisu Slovenský rozhlas v Bratislave, vedúci Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici (1944), programový riaditeľ Čs. rozhlasu v Košiciach a v Bratislave (1945 – 1947), redaktor vydavateľstva Tatran (1948 – 1972), vedúci Tlačového strediska SND v Bratislave 1972 – 1984. Počas pôsobenia v rozhlase sa významne zaslúžil o zvýšenie umeleckej úrovne dramatického vysielania a rozvoj pôvodnej rozhlasovej dramatickej tvorby, recenzie divadelných inscenácií a rozhlasového dramatického vysielania. V periodickej tlači publikoval príspevky hlavne zo sveta divadla, filmu,  rozhlasu a televízie. Z češtiny prekladal romány, poviedky, divadelné a rozhlasové hry, články, kritiky a polemiky. Preložil viac ako 60 diel významných českých literárnych tvorcov (K. Čapek, B. Němcová,  J. Neruda, J. Drda, F. Hrubín, J. Očenášek, J. Balík, V. Dyk, F. Kožík, M. Kundera, J. Mahen, A. Lustig, F. Šrámek, V. Vančura a i.). Vo vydavateľstve Tatran sa zaslúžil o vydávanie dokumentárne cenných zborníkov o slovenských spisovateľoch „v kritike a spomienkach“, ako redaktor divadelnej edície mal podstatný podiel na rozvoji pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby.

 

ANNA NEUGEBAUEROVÁ (* 23. 3. 1820 – † 14. 6. 1877) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 6. 1877 zomrela v Nitre Anna Neugebauerová, rod. Červeňanská (* 23. 3. 1820 Nitra), slovenská kníhtlačiarka. Jej otec bol Jozef Červeňanský, matka Anna, rod. Fintovičová. Jej manžel Eduarg Neugebauer  (* 1826 – † 1865) bol kníhtlačiar, mali štyri deti, z nich Ferdinad  (* 1852 – † 1922) bol taktiež kníhtlačiar. Po smrti manžela Eduarda Neugeubauera prevzala vedenie tlačiarne v Nitre (1865), v ktorej tlačila knihy regionálnych autorov a spolkov, drobné tlače, časopisy a noviny v slovenskom, maďarskom a nemeckom jazyku, ako prvý týždenník v Nitre Neutra Trenschiner Naschrichten (od 1869), Neutra-Trenschiner Zeitung (1870), týždenníky Nyitra (1872 – 1875) či Nyitrai közlöny (1876).

 

IVAN SOKOL (* 15. 6. 1937 – † 2. 8. 2005) – 80. VÝROČIE NARODENIA

* 15. 6. 1937 sa narodil v Bratislave Ivan Sokol († 2. 8. 2005), prof., slovenský  organový virtuóz, hudobný pedagóg.

 

BENJAMÍN PRAVOSLAV ČERVENÁK, ALSÓBODONY (* 9. 10. 1816  – † 15. 6. 1842) – 175. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 6. 1842 zomrel v Bodonyi (Maďarsko) Benjamín Pravoslav Červenák, Alsóbodony (* 9. 10. 1816 Pliešovce), slovenský štúrovský básnik, prozaik, publicista, etnograf a historik. 

 

VIERA HANDZOVÁ  (* 12. 5. 1931 – † 15. 6. 1997) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 6. 1997 zomrela (niektoré zdroje uvádzajú ako deň úmrtia 14. jún) v Bratislave Viera Handzová (* 12. 5. 1931), slovenská prozaička, redaktorka a prekladateľka.

 

BENJAMÍN PRAVOSLAV ČERVENÁK (* 9. 10. 1816 – † 15. 6. 1842)

† 15. 6. 1842 zomrel v Bodonyi (Maďarsko) Benjamín Pravoslav Červenák (* 9. 10. 1816 v Pliešovciach), slovenský spisovateľ, etnograf a historik, jeden z vedúcich predstaviteľov štúrovcov.

 

JÁN KVAŠAI (* 16. 6. 1747 – † 3. 10. 1810) – 270. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 6. 1747 sa narodil v Trenčíne Ján Kvašai (Kvašay, Kvássoy, Kvassay, Kvašovský) († 3. 10. 1810 v Novom Meste nad Váhom), slovenský náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz, autor príležitostných veršov a kázní (v rkp.). Študoval v Trenčíne a Bratislave, pôsobil ako farár v Zemianskych Kostoľanoch (1769), Ivaničnej (1773), v Novom Meste nad Váhom (1783).

 

BORIS HOCHEL (* 17. 6. 1942  – † 19. 6. 2009) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 17. 6. 1942 sa narodil v Bratislave Boris Hochel († 19. 6. 2009 Bratislava), Mgr., slovenský dramaturg, scenárista, producent, dokumentarista, publicista, vysokoškolský pedagóg. Začínal ako redaktor na filme Analógie (1966) Dušana Hanáka, od toho istého roku začal spolupracovať so Slovenskou televíziou (Čs. televízia, štúdio Bratislava), v ktorej dlhé roky pracoval ako dramaturg. Bol autorom námetu, scenára a režisérom dokumentu Ľudové hudobné nástroje – Detvianska fujara (1969) a dokumentu Pri prameňoch civilizácie (1970). Napísal scenár a režíroval svoj najvýznamnejší televízny projekt, strihový seriál z dejín svetovej kinematografie Storočie pred kamerou I – XIII. (1981). Realizoval bohatú scenáristickú tvorbu pre Slovenskú televíziu (V území nikoho, Kolotoč, Na začiatku cesty, Miesto na slnku, Výsluch, Duchovo nájomné a mnohé ďalšie), neskôr pre STV pripravil ako dramaturg desiatky programov a seriálov (Ľahučký dych, Harmónia pastoralis, A. C. Dupin zasahuje, Mŕtve oči, Útek zo zlatej krajiny, Portrét Doriana Graya, Zastretý farebný svet, Povstalecká história, Albert, Samota lásky a ďalšie). Viaceré filmy v jeho dramaturgii získali domáce a medzinárodné ocenenia. V jeho dramaturgii množstvo televíznych inscenácií a dokumentárnych filmov, ktoré patria do Zlatého fondu Slovenskej televízie, ako Žehra Vlada Kubenka, Človek s fotoaparátom Ivana Húšťavu, Vydýchnuť Dušana Trančíka či Babie leto, čas smútku Jána Zemana. Bol dramaturgom aj filmov pre kiná, napr. Obrazy starého sveta a Papierové hlavy Dušana Hanáka, Právo na minulosť Martina Hollého, Všetko čo mám rád a Záhrada Martina Šulíka a Na krásnom modrom Dunaji Štefana Semjana. Založil filmovú produkčnú spoločnosť TFT STUDIO, s. r. o. (1996), a Centrum pre dokumentárny film (2001), ktoré podnikali v oblasti audiovízie. Organizoval a bol dramaturgom prehliadok Tri dni dokumentu (2002, 2003, 2004). Pôsobil ako producent dokumentárnych filmov, napríklad Most Márie Valérie (2000) Petra Kerekesa, naposledy pripravovaný film Róberta Kirchhoffa Cesta lesom s pracovným názvom Rómsky holokaust. Deň pred jeho úmrtím mala v Štátnom divadle v Košiciach premiéru hra Petra Raševa Sanatórium, alebo ako prežiť reality show..., ktorej bol dramaturgom. Pedagogicky pôsobil na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde sa zúčastňoval na vzdelávaní úspešnej generácie mladých dokumentaristov.

 

ERNEST BIELIK (* 18. 6. 1917 – † 15. 6. 1995) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 6. 1917 sa narodil v Topoľčiankach Ernest Bielik († 15. 6. 1995 v Bratislave) slovenský hospodársky pracovník, príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, partizánsky veliteľ, generálmajor.

 

JÁN BORODÁČ (* 18. 6. 1892 – † 18. 2. 1964) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 6. 1892 sa narodil v Prešove Ján (Janko) Borodáč († 18. 2. 1964 Bratislava), prof., národný umelec, slovenský divadelný režisér, herec, prekladateľ, vysokoškolský profesor, jeden spoluzakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla. Jeho manželka Oľga, rod. Országhová (* 1899 – † 1986) bola herečkou. Absolvoval meštiansku školu, učiteľský ústav v Prešove (1911), študoval na štátnom konzervatóriu (1919 – 1921), stal sa vysokoškolským profesorom (1955). Presudonymy: Janko Bystrý, Janko Debnár. Pôsobil ako učiteľ na grécko-katolíckej škole v Sbinove (1911 – 1912), na ľudovej škole v Kvačanoch (191 – 1913 a 1919), na meštianskej škole v Sabinove (1922 – 1924). Bol členom zájazdového činoherného súboru Slovenského národného divadla (1921 – 1922), pôsobil v činohre SND v Bratislave (1924 – 1945 a od 1953), z toho ako herec (1924 – 1929), jej šéf (1929 – 1945) i dramaturg (od 1938) a režisér (od 1953). Bol riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach (1945 – 1953). Zároveň bol divadelným pedagógom na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko (1925 – 1943) a na Divadelnej fakulte Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave (od 1953), ktorej bol aj dekanom (1953 – 1958). Patril medzi spoluzakladateľov a bol budovateľom slovenského profesionálneho divadla. O. Nedbal ho poveril starostlivosťou o slovenskú časť činoherného repertoáru, účinkoval aj ak režisér, dramaturg a šéf činohry. Spočiatku režíroval päť až sedem hier ročne. Organizoval podporu verejnosti slovenskému divadlu, inšpiroval rozšírenie Hudobnej akadémie o dramatický odbor (1925), v ktorom vychovával adeptov herectva, pôsobil pri rozvoji ochotníctva a z jeho radov dopĺňal a z jeho radov dopĺňal súbor SND. Usiloval sa odkomercializovať SND a uviedol v ňom diela slovenských klasikov P. O. Hviezdoslava, J. Palárika, J. Záborského, F. Urbánka, spravidla vo vlastnej úprave. Osobitne sa venoval aj ruskej klasike (Ostrovský, Gogoľ, Čechov, Gorkij a i.). Všestrannou aktivitou sa podstatne pričinil o vznik samostatného slovenského činoherného súboru. Viedol slovenskú časť činohry SND (sezóna 1931 – 1932), ktorá sa osamostatnila (1932 – 1933). Po roku 1945 organizoval ďalšie profesionálne divadlo v Košiciach, kde úspešne režíroval aj operné diela. Ako režisér uplatňoval metódu K. S. Stanislavského, ktorú aplikoval na domáce podmienky. Siahal po realistických hrách, postupne prešiel k psychologickému realizmu. Bol prívržencom tzv. hereckého prežívania, východiskom režijnej práce mu bola herecká tvorba. Pri štúdiu textu zdôrazňoval starostlivú analýzu jeho významu. Bol spoluzakladateľ teórie i praxe slovenskej jazykovej výslovnosti. Režíroval vyše 200 hier, najväčšie úspechy dosiahol inscenáciami J. G: Tajovského (1928 – 1929), J. Palárika (1933), P. O. Hviezdoslava (1937, 1955), A. P. Čechova (1952), Š. Králika (1953), M. Gorkého (1959). Bol aj priekopníkom slovenskej rozhlasovej hry (s rozhlasom spolupracoval od roku 1926). Ako herec vytvoril vyše 100 divadelných postáv (od 1921). Ako pedagóg vychoval na Hudobnej a dramatickej akadémii M. Gregora, M. Bancíkovú, B. Poničanovú, R. Porubskú, I. Licharda, J. Jamnického, K. L. Zachara, F. Dibarboru, F. Zvaríka, M. Hubu a i., ktorí zabezpečili sústavný rast slovenského divadla. Prekladal hry z ruštiny, češtiny a maďarčiny. Bol laureátom štátnej ceny (1952), ocenili ho titulom národný umelec (1955), vyznamenali Radom práce (1960) a Radom republiky (1962).

 

FRANTIŠEK MATOUŠEK (* 13. 5. 1905 – † 19. 6. 1997) – 20. VÝROČIE ÚMRTIE

† 19. 6. 1997 zomrel v Trnave František Matoušek (* 13. 5. 1905 Nemčice, Česko), český a slovenský ornitológ, teriológ, múzejný pracovník. Maturoval v Prostějove (Česko, 1924). Potom prišiel na Slovensko, do Komárna, kde ho zaujala fauna Podunajska, a neskôr do Trnavy (1929), kde pracoval v ekonomických funkciách vo Figare, Agrosole a Cukrovare. Už v tom čase sa intenzívne zaoberal ornitológiou a publikoval avifaunistické práce. Stal sa spoluzakladateľom (s Dr. Günterovou-Mayerovou, dr. Faustom a Š. C. Parrákom, 1954) a prvým riaditeľom Krajského múzea v Trnave (dnešného Západoslovenského múzea, 1955), v ktorom vybudoval hodnotnú prírodovednú zbierku, do dôchodku odišiel roku 1972. Založil prvý prírodovedný zborník múzea, ktorý neskôr prevzalo SNM v Bratislave. Napísal mnohé štúdie a články z oblasti faunistiky a ekológie. Publikoval prvú správu o krúžkovaní vtákov na Slovensku (1947), bol aj teriológom (zaoberal sa hlavne netopiermi). Publikoval vyše 90 správ, väčšinou ornitologického zamerania. Bol čestným členom Slovenskej ornitologickej spoločnosti a Českej ornitologickej spoločnosti.

 

JOZEF CIEKER (* 20. 6. 1907 – † 20. 1. 1969) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 6. 1907 sa narodil v Krásnej Hôrke Jozef Cieker († 20. 1. 1969), slovenský diplomat a publicista. Bol predsedom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva. Po získaní doktorátu sa stal úradníkom Slo­venskej ligy v Bratislave, úradníkom na Ministerstve zahraničia v Prahe (po 1933). Za Slovenského štátu bol vyslancom v Belehrade, Záhrebe a Madride (od 1944), kde žil do svojej smrti. Tam sa stal riaditeľom katolíckeho interná­tu pre vysokoškolákov zo strednej a východnej Európy. Jeho doktorskú dizertá­ciu Slovenská otázka (1935) vydala Slovenská liga v Bratislave. V emigrácii vydal knihu Vstup Slovákov do kresťanskej pospolitosti národov (Madrid, 1951). Ako člen Slovenskej národnej rady písal články o slovenskej otázke v 20. storočí a o komunizme v strednej a východnej Európe.

 

Zdroje:

  • 13. 5. Matoušek, František. In: Kalendár výročí osobností trnavského regiónu 2010. [Zostavila: Mgr. Emília Dolníková.]. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online], 2009. ISBN 978-80-88695-20-2, s. 91. [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • BÁBIK, JÁN: Ján Juríček – majster biografickej prózy (1922 – 1992): Osobnosti, na ktoré by sa nemalo zabudnúť. Uverejnené: 4. 5. 2017. In: Slovo [online]. [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Borodáč, Ján. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). II zväzok: A – D. 1 vyd. Pracovisko – Bibliografické oddelenie Pamätník slovenskej literatúry Matice slovenskej – odborná, lexikografická a jazyková redakcia. Martin: Matica slovenská, 1986, s. 296, 297.
  •  
  • FUCHS, Xaver František. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). II zväzok: E – J. 1 vyd. Pracovisko – Bibliografické oddelenie PSL Matice slovenskej – odborná, lexikografická a jazyková redakcia. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 136, 137.
  • GRAJCHMAN, Jakub. In: In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). II zväzok: E – J. 1 vyd. Pracovisko – Bibliografické oddelenie PSL Matice slovenskej – odborná, lexikografická a jazyková redakcia. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 214, 215.
  • JORDÁN, Mikuláš. In: In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). II zväzok: E – J. 1 vyd. Pracovisko – Bibliografické oddelenie PSL Matice slovenskej – odborná, lexikografická a jazyková redakcia. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 568, 569.
  • Jozef Cieker. [Spracoval: doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., riaditeľ Národného biografického ústavu]. In: Orava [online]. [Citované 1. 6. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • JURÍČEK, Ján In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. 527 s. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 205.
  • Kalendár výročí osobností a udalostí okresov Nitra, Šaľa a Zlaté Moravce na rok 2017. Zostavila Viola Bieliková. Nitra: Krajská knižnica Karola Kmeťka v Nitre, 2016. ISBN 978-80-85143-68-3. In: KK KK v Nitre  [online]. [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Kalendár výročí osobností a udalostí trnavského regiónu 2017. Zostavila: Zuzana Vozárová. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, 2016.  1 vyd. 126 s.  ISBN 978-80-88695-54-7, s. 57 – 64.  In: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online]. [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Kalendár výročí osobností a udalostí v okresoch Bánovce nad Bebravou, Myjava, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín v roku 2017. Zostavila : Mgr. Petra Dombaiová. 1. vyd. Trenčín: Verejná knižnica Michala Rešetku v Trenčíne v decembri 2016. 96 s. ISBN 978-80-85135-55-8. In: VKMR [online]. [Citované: 3. 6. 2017]. Dostupné z internetu:  .
  • Kalendár výročí regionálnych osobností a udalostí v roku 2017 (okresy Považská Bystrica, Púchov a Ilava). Zostavila Alena Zelenáková. Považská Bystrica: Považská knižnica, 2016, s. 29 – 33. In: PK Považská Bystrica [online]. [Citované: 3. 6. 2017]. Dostupné na internete: <TU> alebo  <TU>.
  • Kalendár výročí 2017. Hudba. Zostavila Dana Drličková. Bratislava: Univerzitná knižnica v Bratislave, 2016. 84 s. ISBN: 978-80-89303-54-0. Edícia: Informácie a propagácia.
  • MIKUŠ, Tibor, a kol.: Kultúrno-historický kalendár Trnavského samosprávneho kraja. [Zostavovateľ: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave]. 3. rozšírené vyd. Trnava: Trnavský samosprávny kraj, 2012. 205 s. ISBN: 978-80-971174-4-3, s. 68 – 76.
  • Kalendár výročí osobností okresov Revúca a Rimavská Sobota na roky 2010 – 2012. Zostavila: Silvia Bodorová (1976). In: KMH v RS [online]. Banskobystrický samosprávny kraj, Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote, 2010. ISBN: 978-80-88766-61-2, s. 32 – 39, s. 41 – 84 a . [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • NEUGEBAUEROVÁ, Anna. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV.  zväzok: M – Q. Zodpovedný redaktor: PhDr. Augustín Maťovčík, CSc., vedúci Biografického ústavu. 1 vyd. Martin: Matica slovenská, 1990. ISBN 80-7090-070-9, s. 285.
  • OSTROŽIČ, Ján. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV.  zväzok: M – Q. Zodpovedný redaktor: PhDr. Augustín Maťovčík, CSc., vedúci Biografického ústavu. 1 vyd. Martin: Matica slovenská, 1990. ISBN 80-7090-070-9, s. 354.
  • P. Hugolín Martin Gavlovič, OFM. In: Františkáni [online]. [Citované 31. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • RAPOŠ, Gabriel. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. 527 s. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 386.
  •  
  • RUŽIČKA, Tomáš. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). V.  zväzok: R – Š. Zodpovedný redaktor: PhDr. Augustín Maťovčík, CSc., vedúci Biografického ústavu. 1 vyd. Martin: Matica slovenská, 1992. ISBN 80-7090-216-7, s. 158.s
  • STANČEK, Jozef. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). V.  zväzok: R – Š. Zodpovedný redaktor: PhDr. Augustín Maťovčík, CSc., vedúci Biografického ústavu. 1 vyd. Martin: Matica slovenská, 1992. ISBN 80-7090-216-7, s. 330.
  • Veľký úspech mala Štúrova biografia z pera Jána Juríčka z roku 1971. TASR. In: Teraz: ‌‌ Import [online]. Uverejnené: 30. 6. 2015  [citované 31. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Výročia: Jún 2017. In: Národná osveta [online]. [Citované: 3. 6. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.

 

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com