Výročia osobností – JÚL 2016

05.07.2016 06:00

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ – V JÚLI 2016

ĽUDOVÍT GÁŠPÁR ZAOSEK (* 1. 7.1841 – † 28.05.1908) – 175. VÝROČIE NARODENIA

* 1. 7. 1841 sa narodil Opoji (okr. Trnava) v Ľudovít Gášpár Zaosek, vl. m. Ľudovít Gášpár († 28. 5. 1908 Dlhé Pole, okr. Žilina), spisovateľ, autor humoresiek, osvetový pracovník, katolícky kňaz. Pochádzal zo zemianskej rodiny, no sám mal bližšie k pospolitému ľudu, čoho dôkazom bolo aj jeho želanie mať po smrti nad hrobom len jednoduchý kríž. Gymnaziálne štúdia absolvoval v Trnave, po ich skončení študoval teológiu v Nitre, kde bol v roku 1866 vysvätený za katolíckeho kňaza. Pôsobil ako kaplán v Štiavniku, Pruskom, Bytči a v Nitre. Od roku 1874 až do svojej smrti bol farárom v Dlhom Poli na Kysuciach. Literárne sa začal prejavovať v 70. rokoch 19. storočia v Černokňažníkovi, neskôr v týždenníku Kresťan (1899 – 1901). Pod pseudonymom Zaosek vydal v Budapešti svoju knižnú prvotinu pod názvom Dedinský hasič (1900) (v ktorej sa prezentoval aj Michal Ďulík veršovanou poviedkou Mlynár a pltníci). Neskôr nasledovali diela: Vybrané spisy humoristické Zaoseka (1902), Chlieb svätého Antona, Dlhého jazyka sestričky vo svete a Pobožný korhel, Dva listy starého učiteľa (všetky štyri 1903), Rozpomienky na jeden trnavský piknik alebo domáci pinklbál pred 50 rokámi (1905). Vo svojich dielach sa profiloval ako spisovateľ so zmyslom pre humor a recesiu, v humoreskách kritizoval a pranieroval malomeštiacku morálku, pomaďarčovane, upadajúce zemianstvo, alkoholizmus, vysťahovalectvo, biedu, riešil náboženské i sociálne problémy a šíril osvetu. Znalec a šíriteľ jeho diela, opojský rodák František Hlavička, ho vo svojich štúdiách označil za nekonvenčného humoristu a satirika, s obľubou vyjadrujúceho sa nárečím a žargónovým prejavom pospolitého ľudu. Pri príležitosti 60. výročia jeho úmrtia mu odhalili v Opoji na jeho rodnom dome pamätnú tabuľu (1968).

 

JOZEF BALÁŽ (* 14. 3. 1923 – † 6. 7. 2006) - 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 7. 2006 zomrel v Bratislave Jozef Baláž (* 14. 3. 1923 Hlohovec), akad. maliar, zaslúžilý umelec, významný slovenský maliar, grafik, ilustrátor, tvorca poštových známok, vedúca osobnosť a nestor slovenskej známkovej tvorby, autor prvej slovenskej známky samostatnej SR. Študoval na SVŠT na oddelení kreslenia a maľovania (prof. J. Mudroch, prof. D. Milly a K. Sokol) v Bratislave (1946 – 1949). Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1951) na oddelení krajinárskeho maliarstva (u prof. D. Millyho) v Bratislave (1949 – 1951)... PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Jozef Baláž (* 14. 3. 1923 Hlohovec – † 6. 7. 2006 Bratislava)

 

ELENA SMIEŠKOVÁ (* 14. 8. 1919 – † 2. 7. 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 7. 2006 zomrela v Bratislave Elena Smiešková, rod. Částková  (* 14. 8. 1919 Záriečie, okr. Púchov) , PhDr. jazykovedkyňa, pedagogička, autorka prvého slovenského frazeologického slovníka v pravom slova zmysle, členka lexikografických kolektívov, ktoré pripravili výkladové slovníky slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a potom Slovenskej univerzity v Bratislave (1938 – 1939) a na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1942, slovenský jazyk – nemecký jazyk), neskôr obhájila doktorandskú prácu a získala titul PhDr. (1975). Pôsobila ako stredoškolská profesorka na gymnáziu (1942 – 1946) a obchodnej škole v Bratislave. Dlhé roky pôsobila ako jazykovedkyňa – v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení (1951 – 1952), Ústave slovenského jazyka SAVU (1952 – 1953), Ústave slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied (1953 – 1966) a  Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave (1967 – 1985), kde pracovala vo funkciách odborná pracovníčka, vedúca odborná pracovníčka, samostatná odborná pracovníčka špecialistka a samostatná vedeckotechnická pracovníčka v oblasti slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Od roku 1985 bola na dôchodku. Ako jazykovedkyňa sa zameriavala na lexikológiu, lexikografiu a stredobodom jej odborného záujmu v oblasti lexiky bola pre ňu frazeológia. Bola členkou lexikografického kolektívu, ktorý pripravil výkladový slovník slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny – šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka (1959 – 1968), do ktorého spracovala tisícky a tisícky slovníkových hesiel a od druhého zväzku bola aj spoluredaktorkou slovníka. Okrem toho do 6. zväzku do časti Dodatky pripravila kapitolu Osobné mená, v ktorej zostavila krstné mená s ich hypokoristickými podobami. Svoje vedomosti o slovenskej slovnej zásobe využila aj ako spoluautorka Encyklopédie jazykovedy (1993). Zúčastnila na vypracovaní koncepcie Česko-slovenského slovníka (1979), najmä časti týkajúcej sa konfrontácie českej a slovenskej frazeológie, konfrontácie frazeologických jednotiek dvoch veľmi blízkych slovanských jazykov. Výsledkom jej výskumu slovenskej frazeológie bol aj Malý frazeologický slovník (1974), náš prvý frazeologický slovník v pravom zmysle, ktorého prvé vydanie vyšlo v roku 1974 a potom slovník vyšiel ešte v ďalších štyroch vydaniach. Bola spoluautorkou (s E. Simovou) slovníka Szlovák-Magyar frazeológiai szótár/Slovensko-maďarský frazeologický slovník (1981). V prvej polovici osemdesiatych rokov sa zapojila do prípravy Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987), a to nielen ako jedna z nosných autoriek, ale aj ako spoluautorka koncepcie tohto jednozväzkového výkladového slovníka súčasnej slovnej zásoby slovenčiny. Zúčastnila sa aj na revízii slovníkovej časti tretieho vydania Zaunerovej Praktickej príručky slovenského pravopisu (1966). Počas svojej pracovnej aktivity publikovala desiatky popularizačných príspevkov v jazykovedných časopisoch Slovenská reč a Kultúra slova a v jazykových rubrikách Slovenského rozhlasu, dennej a periodickej tlače, najmä v Pravde či Nedeľnej Pravde,Práci a v bratislavskom Večerníku. Bola členkou redakcie vedecko-popularizačného časopisu Kultúra slova od jeho založenia až do odchodu do dôchodku (1967 – 1985). Bola aj hospodárkou Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV (1968 – 1971). Získala vyznamenanie zaslúžilá pracovníčka SAV (1979) a za dosiahnuté výskumné výsledky najmä v oblasti lexikológie, lexikografie a frazeológie Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied udelilo vysoké odborové vyznamenanie Striebornú čestnú plaketu SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách (1984).

 

JÁN STRAKA (* 3. 7. 1746 – † 28. 1. 1804) – 270. VÝROČIE NARODENIA

* 3. 7. 1746 sa narodil v Trenčíne-Zlatovciach Ján Straka († 28. 1. 1804 Pukanec, okr. Levice), kňaz, náboženský spisovateľ, prekladateľ.

 

EVA STRELKOVÁ (* 4. 7. 1946 – † 26. 4. 2000) – 70. VÝROČIE NARODENIA

* 4. 7. 1946 sa narodila v Martine Eva Strelková († 26. 4. 2000 Bratislava), klaviristka, vysokoškolská pedagogička, autorka odbornej literatúry o hudbe.

 

ĽUDOVÍT FUCHS (* 4. 7. 1926 – † 4. 6. 2015) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 4. 7. 1926 sa narodil vo Zvolene Ľudovít Fuchs († 4. 6. 2015 Bratislava), básnik, autor literatúry pre deti, redaktor, spisovateľ, ktorý bol členom Spolku slovenských spisovateľov. V rod­nom meste chodil do základnej školy i do gymnázia, kde roku 1946 aj zmaturoval. Zapísal sa na Prírodovedeckú fa­kultu Karlovej univerzity v Prahe, no vzhľadom na vážne zdravotné ťažkosti musel štúdium prerušiť. V roku 1948 si doplnil vzdelanie na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici a začal pracovať ako uči­teľ Strednej školy chlapčenskej a dievčenskej vo Zvolene. Vysoko­školské štúdium ukončil v odbore psychológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v rámci Univerzity tretieho veku. PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: FUCHS, Ľudovít (†).

 

ŠTEFAN RYSULA (* 13. 8. 1900 – † 4. 7. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 4. 7. 1976 zomrel vo Važci Štefan Rysuľa (* 13. 8. 1900 tamže), spisovateľ, prozaik inklinujúci k lyrizovanej próze, publicista, učiteľ. Základné vzdelanie získal v rodnej obci (1911 – 1915) a na meštianskej škole v Spišskej Novej Vsi, kde navštevoval aj učiteľský ústav (1915 – 1918) a kde aj zmaturoval. V neskoršom veku absolvoval externe Pedagogickú fakultu Slovenskej univerzity na jej odbočke v Banskej Bystrici (1946 – 1949). Počas prvej svetovej vojny bojoval na talianskom fronte, po návrate domov (1919) začal učiť v Ondrašovej, no ešte v tom istom roku odišiel do Prahy, kde bol necelý rok redaktorom Slovenskej politiky... PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Štefan Rysuľa (* 13. 8. 1900 Važec – † 4. 7. 1976 tamže).

 

JURAJ ORSZÁGH (* 1849 – † 4. 7. 1926) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

† 4. 7. 1926 zomrel v Kláštore pod Znievom (okr. Martin) Juraj Országh (* 1849 tamže), veľkoobchodník, slovenský národný činiteľ, zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

 

KAROL PRÍLESKÝ –  (* 5. 7. 1756 – † 13. 12. 1818) – 260. VÝROČIE NARODENIA

* 5. 7. 1756 sa narodil v Dubnici nad Váhom Karol Príleský († 13. 12. 1818 Budapešť, Maďarsko), stoličný hodnostár, právnik, slovenský politik, vyslanec Trenčianskej stolice na uhorskom sneme.

 

MÁRIA DÚBRAVCOVÁ (* 26. 1. 1894 – † 7. 7. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 7. 1976 zomrela v Svätom Jure (okr. Pezinok) Mária Dúbravcová (* 26. 1. 1894 Veľké Kapušany), učiteľka, spisovateľka.

 

JÁN BURIAN (*  7. 7. 1856 – † 29. 8. 1915) – 160. VÝROČIE NARODENIA

* 7. 7. 1856 sa narodil v Oravskej Porube (okr. Dolný Kubín) Ján Burian († 29. 8. 1915 Vrútky), redaktor, zakladateľ časopis Rodina a škola.

 

MÓRIC JÁN RÉVAI (* 24. 2. 1860 – † 7. 7. 1926) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 7. 1926 zomrel v Budapešti  (Maďarsko) Móric Ján Révai (Révay) (* 24. 2. 1860 Prešov), kníhkupec, vydavateľ, redaktor.

 

JÁN IMRICH TERCHOVIČ (* 1655 – † 7. 7. 1716) – 300. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 7. 1716 zomrel v Hlohovci Ján Imrich Terchovič (* 1655 Skalica), autor kázní, historiograf, kronikár, predstaviteľ slovenského literárneho baroka, katolícky kňaz-františkán.

 

JOZEF KAŠUBA (* 18. 12. 1909 – † 8. 7. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 8. 7. 1956 zomrel v Martine Jozef Kašuba (* 18. 12. 1909 Martin), ľudový básnik, prozaik a spisovateľ pre deti.

 

IRENA SMOLIAROVÁ (* 20. 3. 1905 – † 8. 7. 1946) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 8. 7. 1946 zomrela v Martine Irena Smoliarová (* 20. 3. 1905 Budapešť, Maďarsko), funkcionárka ženského hnutia, prozaička, popularizátorka ľudového umenia.

 

TIVADAR ORTVAY (* 18./19. 11. 1843 – † 8. 7. 1916) –  100. VÝROČIE ÚMRTIA

† 8. 7. 1916 zomrel v Budapešti (Maďarsko) Tivadar Ortvay, vl. m. Orthmayr (* 18./19. 11. 1843 Csiklova, Sedmohradsko, dnes Ciclova, Rumunsko), Dr., historik, archivár, múzejný pracovník, polyhistor, katolícky kňaz.

 

ZLATICA ORAVCOVÁ (*  7. 10. 1932 – † 9. 7. 1991) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 9. 7. 1991 zomrela v Žehni (okr. Prešov) Zlatica Oravcová (* 7. 10. 1932 Hrnčiarska Ves), evanjelická farárka, poetka.
 

BLANKA PUŠKÁROVÁ (* 10. 7. 1926 – † 25.01.1999) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 10. 7. 1926 sa narodila V Bratislave Blanka Puškárová († 25.01.1999), autorka publikácií o slovenských pamiatkach. 

 

RUDOLF ALTRICHTER (* 10. 7. 1916 – † 8. 9. 1978) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 10. 7. 1916 sa narodil vo Viedni (Rakúsko) Rudolf Altrichter († 8. 9. 1978 Bratislava), grafik, úradník, spoluzakladateľ Spolku slovenských grafikov.

 

JOZEF KIANIČKA (* 11. 7. 1841 – † 25. 5. 1927) – 175. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 7. 1841 sa narodil v Martine Jozef Kianička († 25. 5. 1927 tamže), remeselník, donátor slovenských národných inštitúcií, účastník memorandového zhromaždenia (1861). 

 

IMRICH FAKLIČ (* 1. 1781 – † 11. 7. 1836) – 180. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 7. 1836 zomrel v obci Tata (Maďarsko) Imrich Faklič (* 1. 1781), profesor na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure a básnik.

 

MARTIN MORHÁČ (* 3. 3. 1864 – † 12. 7. 1941) – 75. VÝROČIE ÚMRTIA

† 12. 7. 1941 zomrel v Budapešti (Maďarsko) Martin Morháč (* 3. 3. 1864 Breznička, okr. Lučenec), literárny a osvetový pracovník, náboženský spisovateľ, prozaik.

 

VOJTECH ADAMEC (12. 7. 1926 – † 27. 4. 1973) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 7. 1926 narodil sa v Španej Doline (okres Banská Bystrica) Vojtech Adamec († 27. 4. 1973 v Košiciach), dirigent, zbormajster, hudob­ný skladateľ, organizátor hudobného života.

 

IVAN KRASKO (* 12. 7. 1876 – † 3. 3. 1958) – 140. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 7. 1876 sa narodil v rodine maloroľníka v  Lukovištiach (okr. Rimavská Sobota) Ivan Krasko, vl. m. Ján Botto († 3. 3. 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach), Ing., Dr., národný umelec, slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, kultúrny historik, politik, vedec, povolaním chemický inžinier, zakladateľská osobnosť modernej sloven­skej lyriky, vedúci predstaviteľ slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu, vzdialený príbuzný popredného slovenského romantického básnika a štúrovca Jána Bottu... PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Ivan Krasko, vl. m. Ján Botto (* 12. 7. 1876 Lukovištia, okr. Rimavská Sobota – † 3. 3. 1958 Bratislava).

 

VOJTECH VILHAN (* 14. 7. 1926 – † 1. 11. 1988) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 7. 1926 sa narodil vo Vrútkach (okres Martin) Vojtech Vilhan († 1. 11. 1988 Bratislava) prof. Ing. arch., architekt, vysokoškolský profesor, priekopník a jeden zo zakladateľov modernej slovenskej a čs. výstavníckej architektúry a interiérovej tvorby. Študoval na reálnom gymnáziu v Žiline (1936 – 1941), na Vyššej škole staviteľskej v Prešove (1942 – 1946), architektúru na Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1946 – 1950), kde pôsobil ako asistent (1950 – 1957). Ďalej pracoval ako vedúci ateliéru v Štátnom projektovom ústave pre výstavbu miest a dedín, neskôr Stavoprojekte (1957 – 1962), vedúci oddelenia architektúry na Katedre architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (1962 – 1988). Roku 1984 ho menovali za profesora. Patril medzi zakladateľov modernej interiérovej tvorby a výstavníctva na Slovensku, sledoval umelecký dizajn a výrobu nábytku. Ako pedagóg vychoval celý rad popredných slovenských architektov. Vo vlastnej architektonickej tvorbe inšpiráciu konštruktívnymi a funkčnými princípmi slovenskej ľudovej architektúry a princípy architektonickej moderny spájal s výnimočným výtvarným cítením. Autor bohatej interiérovej tvorby v historických budovách, ako priestory bývalej SNR v Bratislave, Vládny salónik na bratislavskom letisku v Ivanke pri Dunaji (s J. Bahnom), Mestské múzeum v Bratislave, autor moderných interiérov v novostavbách, ako interiér prezidentského salónu, budova Národného zhromaždenia v Prahe, Matica slovenská v Martine (s G. Cimmermanovou), Štátna banka československá v Žiline, reštaurácia Koliba na Kamzíku, interiéry čs. veľvyslanectva vo Viedni i posledné realizované dielo – predajňa Supraphonu v Bratislave (s R. Janákom). Po jeho viacerých úspešných realizáciách česko-slovenských výstav a veľtrhov koncom druhej polovice 50. rokov a začiatkom 60. rokov (Viedeň – 1958, Poznaň – 1959, Paríž – 1961, Marseille – 1961, Tripolis – 1962) nasledovala éra jeho azda najznámejších výstavníckych projektov pre svetové výstavy EXPO (Brusel – 1957, Montreal – 1967, Ósaka – 1970). K vynikajúcim dielam z tohto obdobia patria interiéry Slovenskej reštaurácie (s F. Milučkým) a Slovenská koliba (so S. Talašom) na EXPO v Montreali. Z jeho bohatého diela dnes už, žiaľ, všeličo nejestvuje – v Bratislave napríklad interiéry Slovenskej národnej rady, reprezentačné miestnosti Kerametalu, kabinet ministra kultúry, predajňa Supraphon... Bol zakladajúcim členom Zväzu slovenských architektov. Bol dvojnásobným laureátom Ceny Dušana Jurkoviča (1964 a 1967), nositeľom vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1968) a držiteľom Ceny Emila Belluša in memoriam (2006).

 

Odborníkom zo Slovenského centra dizajnu v Bratislave (SCD) a ich spolupracovníkom, sa našťastie podarilo zachrániť vzácny modernistický interiér v štýle high-tech – Vládny salónik na letisku M. R. Štefánika v Bratislave navrhnutý Vojtechom Vilhanom (1926 – 1988)

 

JÁN MALIARIK (* 8. 11. 1868 – † 14. 7. 1946) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 7. 1946 zomrel v Brne (pochovaný je vo Veľkých Levároch) Ján Maliarik (* 8. 11. 1868 Myjava), slovenský evanjelický kňaz, spisovateľ, polyglot, humanista, filozof, mystik, teozof, orientalista, pacifista. Keď jeho otca pre silné národné a sociálne cítenie suspendovali z mestského pandúra na dedinského bubeníka a keď zomrel ako 38-ročný, stal chudobnou polositorou. Na odporúčanie učiteľa Groebel študoval – na gymnázium v Skalici, potom na Vyššom evanjelickom lýceu v Bratislave, a v rámci prípravy na kňazstvo absolvoval aj učiteľský ústav v uhorskom Šoproni a Evanjelickú teologickú akadémiu v Bratislave a Prešove. Po vysvätení (1899) pôsobil v obci Nemcovce, neskôr ako evanjelický farár vo Veľkých Levároch (1901). Ovládal 11 jazykov: latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu, ruštinu, poľštinu, srbčinu, esperanto a sanskrt. Okrem obetavej pastoračnej, vzdelávacej a výchovnej činnosti usilovne po nociach študoval v origináloch hlavné svetové náboženské a filozofické systémy, usiloval sa zjednotiť a zharmonizovať všetky väčšie svetové náboženstvá a filozofické smery našej Zeme a načrtol víziu univerzálneho svetového štátu. Napísal Memorandum pozostávajúce zo 14 bodov (1913), v ktorých hlásal slobodu, nezávislosť a samostatnosť slovenského a poľského národa, ako aj všetkých ostatných. Hovoril o zásadách mravnej očisty, myšlienke celosvetového univerzálneho štátu, formuloval ich ako podmienky a požiadavky, bez ktorých nie je možný svetový mier.  Keď vypukla prvá svetová vojna začal svoj verejný zápas o svetový mier. Do poľského Krakova zvolal Svetovú mierovú konferenciu (24. 8. 1914), na ktorej chcel nej apelovať na svedomie národov a politikov, aby zastavili vojnové akcie. Písal listy vtedajším hlavám štátov, navštevoval konzuláty bojujúcich strán, rozširoval svoje brožúry o svetovom mieri, panovníci však na konferenciu neprišli. Spísal Svätú zmluvu (1914), v ktorej v mene Najvyššieho Boha vyhlásil práve prebiehajúcu vojnu za najpotupnejšiu hanbu vtedajšej doby a za najväčšie a najbolestivejšie zranenie Boha a jeho diela. V cirkevných radoch vyvolalo jeho konanie vlnu nevôle, preto bol donútený požiadať o penzionovanie (1914). Počas prestávky Wagnerovej opery Valkýra v pražskom Národnom divadle (16. 2. 1916) po prvom dejstve vystúpil v kňazskom rúchu na pódium a verejne, „v mene božej vôle“ žiadal zastaviť všetky vojnové akcie a nezmyselné vraždenie na frontoch. Hovoril o potrebe uzavretia svetového mieru, vyhlásení slobody, samostatnosti a nezávislosti pre všetky národy a nutnosti celú Zem pretvoriť na jeden univerzálny štát. Za svoje pacifistické postoje ho po vystúpení uväznili vo vojenskom väzení a obvinili z velezrady (hrozil mu trest smrti). Po intervencii jeho vplyvných priateľov ho z väzenia premiestnili do vojenskej nemocnice, odkiaľ ho odoslali na psychiatrickú kliniku v Kateřinkách v Kateřinkách (1916 – 1917). V liečebni napísal knihu Môj zápas a snaženie vyviesť ľudstvo z pekla... a uviesť ho v blaženosť raja! Taktiež tam vypracoval základné tézy svojho najvýznamnejšieho diela Celo-zemský univerzálny štát (1925). Na Slovensko do Veľkých Levár sa vrátil až v apríli 1918. Prispieval do slovenských novín a časopisov (Stráž na Sione, Dennica, Vydrove Besiedky a Salvov Evanjelický kalendár). Písal filozofické, teologické a kultúrno-historické úvahy, príbehy didaktickej povahy, rozprávky pre deti a náboženskú poéziu. Počas života napísal okolo 50 publikácií a 700 traktátov, v ktorých upozorňoval na nedostatky v ľudskej spoločnosti. Písal listy všetkým významným svetovým politikom aj samotnému pápežovi Piusovi XII. v záujme boja za mier, zastavenia vojen a aby im vysvetlil myšlienku „celozemského univerzálneho štátu“. Dopisoval si s Levom Nikolajevičom Tolstým, s Mahátmá Gándhím, či indickým rádžom Mahendrom Pratapom. Zomrel 14. júla 1946 v brnenskej nemocnici U svaté Anny. Pochovaný je na cintoríne vo Veľkých Levároch. Jeho diela sú z väčšej časti uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave.

 

FRANTIŠEK RAFFELSPERGER (* 23. 9. 1793 – † 14. 7. 1861) – 155. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 7. 1861 zomrel vo Viedni (Rakúsko) František Raffelsperger (* 23. 9. 1793 Modra), geograf, kartograf. Znalec v topografii, ekonomike a dopravnej technike.

 

JOZEF POSPÍŠIL (* 27. 4. 1897 – † 15. 7. 1976) –  40. VÝROČIE ÚMRTIA

15. 7. 1976 zomrel v Bratislave Jozef Pospíšil (* 27. 4. 1897 v Siladiciach, okr. Hlohovec), zaslúžilý umelec, akad. so­chár, ktorý sa venoval monumentálnej pom­níkovej tvorbe, rezbár, reštaurátor. Študoval učiteľskom ústave v Modre, po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval na východný front (1914), kde padol do ruského zajatia, odkiaľ sa vrátil roku 1919. Štúdium na Masarykovom I. Československom štátnom učiteľskom ústave v Modre ukončil vysvedčením dospelosti (1920). Sochárske vzdelanie získal na Akadémii výtvarných umení v Prahe  (1920 – 1925, prof. Ján Štursa; 1925 – 1926, prof. Otakar Španiel). Podnikol študijnú cestu do Paríža (1927). Usadil sa ako slobodný umelec v Bratislave, kde založil Združenie slovenských umelcov (1931), ktorého bol  predsedom do rozpustenia (1940).

Jozef Pospíšil: Pamätník obetiam roľníckeho povstania (1938)
na kopci Furča pri vo východoslovenskej obci Haniska

Bol funkcionárom Spolku slo­venských umelcov, Ústredného zväzu čs. výtvarných umelcov, slovenská sekcia, a Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave.

 

Jozef Pospíšil: Pomník bojovníkovi za národné práva Slovákov
Ľudovítovi Štúrovi (1815 – 1856 so súsoším dobrovoľníkov
z roku 1848 v Bánovciach nad Beberavou (1935 – 1936)

Počas štúdií v Prahe sa stal aj členom Akadémie výtvarných umení v Prahe, Syndikátu členov výtvarných umelcov česko-slovenských v Prahe. Ateliér v Bratislave mal na Nábreží gen. L. Svobodu (pod hradným kopcom). Vytvoril bustu Jozefa Miloslava Hurbana v Novom meste nad Váhom (1928), prvý a najväčší pamätník Ľ. Štúrovi na Slovensku – pomník bojovníkovi za národné práva Slovákov Ľudovítovi Štúrovi (1815 – 1856) s bronzovou plastikou Štúra a pieskovcovým súsoším dobrovoľníkov z roku 1848 (1935 – 1936) v Bánovciach nad Bebravou (1935 – 1936), pamätník Ľ. Štúra v Uhrovci (a Ing. arch. Artúr Szalatnaiom-Slatinským, 1936), pamätné tabule s reliéfom  Ľ. Štúra (1935) na budove mestského domu vo Zvolene, kde Štúra zvolili za poslanca uhorského smenu, na brale Devínskeho hradu (1936) – pripomínajúci výlet štúrovcov na Devín a na pražskom Žofíne (1936) – v mieste konania Slovanského zjazdu, ktorého sa Štúr zúčastnil roku 1848, ako aj prvý pamätník v Bratislave pripomínajúci Ľ. Štúra – bronzový reliéf Ľ. Štúra na Štúrovej ulici (1943), osadený pri príležitosti 100. výročia uzákonenia spisovnej slovenčiny s nápisom „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“. Vytvoril sochu Antona Bernoláka v Nových Zámkoch a jeho bustu Bratisla­ve  (obe 1937).

Jozef Pospíšil: Socha Antona Bernoláka na Hlavnom nám.
v Nových Zámkoch (bronz, maramor, 1937)

Vytvoril pomník Pavla Orságha Hviezdoslava na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave (v spolupráci so sochárom Vojtechom Ihriským a architektom Júliusom Lehockým, 1937), monumentálny pomník roľníckeho povstania na východe Slovenska nad obcou Haniska (1938), pomník padlým partizánom v SNP a osloboditeľom mesta v Trenčianskych Tepliciach (1952), pomník umučeným v 2. svetovej vojne, obetiam fašizmu z rokov 1944 – 1945 v Cibislávke pri Bánovciach nad Bebravou (1962), pomník M. R. Štefánika v Šuranoch (1968) a i. Venoval sa aj figurálnej rezbárskej tvorbe. Neskôr sa intenzívne venoval reštaurátorskej práci, reštauroval Mirbachov a Pri­maciálny palác v Bratislave, interiér kostola v Marianke, v Bratislave – Jezuitský kostol, Kostol klarisiek, fontánu na Nám. SNP, Ganymedova fontánu.

Jozef Pospíšil, Vojtech Ihriský: Hviezdoslav (1937)
na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave

V Bratislave reštauroval aj Morový stĺp na Rybnom nám, Súsošie sv. Floriána v Bratislave, v Trenčíne Súsošie sv. Trojice a i. Redigoval obrazovú časť časopisu Ozvena. Vystavoval samostatne i na spoločných výstavách v Trenčíne (1940, s J. Ilečkom a J. Kollárom), Bratislave (1967, Mestská galéria), Nitra (1968, s F. Podolayom) a i. Fotodokumentačný materiál, osobná korešpondencia dokumentujúce jeho život a tvorbu, ktorý obsahuje aj jeho Spomienky (mladosť, stredoškolské štúdiá, Praha), i niektoré jeho diela sú uložené vo Fondoch archívu umenia Slovenskej národnej galérie. Za jeho života vznikol filmový medailón o jeho živote a tvorbe Milan Homolka: Stopy v kameni (1974). Za tvorbu, organizátorskú a reštaurátorskú činnosť mu udelili titul zaslúžilý umelec (1974).

Jozef Pospíšil: Ráno (drevo, 20. stor.)

 

VIKTOR HELD (* 15.07.1841 – † 23. 11. 1904) – 175. VÝROČIE NARODENIA

* 15. 7. 1841 Bánovce nad Bebravou Viktor Held († 23. 11. 1904 Nitra), národnokultúrny pracovník, pedagóg, národovec, katolícky kňaz, člen prvého výboru Spolku sv. Vojtecha. Pôsobil ako kňaz v Lednici. V r. 1864 ho vysvätili za kňaza a jeho prvým a pravdepodobne jediným pastoračným miestom bola Lednica. Prejavoval sa vždy ako národovec a svoje aktivity zameriaval na pozdvihnutie národného sebavedomia cez významné národné osobnosti, cez národnú kultúru a spisbu. V r. 1870 ho zvolili do prvého výboru Spolku sv. Vojtecha (1870).

 

FRANTIŠEK DADEJ (* 16. 7. 1916 – † 8. 2. 1975) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 7. 1916 sa narodil v obci Bystré (okr. Vranov nad Topľou) František Dadej († 8. 2. 1975 Košice), slovenský herec. Gymnázium vyštudoval v Prešove a herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Bol členom Činohry Východoslovenského národného divadla v Košiciach, Činohry SND v Bratislave, Slovenského ľudového divadla v Nitre, Slovenského divadla v Prešove a napokon Činohry Národného divadla, resp. Štátneho divadla v Košiciach. Spolupracoval s režisérmi Borodáčom, Chmelkom, Katušom, Petruškom, Pálkom a i. Pracoval aj v rozhlase.

 

FIDÉL AMBRÓZ JURČOVIČ (* 17. 7. 1916 – † 21. 1. 2004) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 17. 7. 1916 sa narodil vo Vištuku (okr. Pezinok) Fidél Ambróz Jurčovič († 21. 1. 2004 Trnava, pochovaný je vo Vištuku), ThDr., dlhoročný fantiškánsky provinciál Slovenska, kazateľ, spisovateľ, ako kňaz prenasledovaný a väznený. Ľudovú školu vychodil vo Vištuku, študoval na gymnáziu v Trnave (1927), prihlásil sa do rádu františkánov a prijal rehoľné meno Fidél (1931), v gymnaziálnych štúdiách pokračoval v Malackách, kde zmaturoval s vyznamenaním (1936). Pokračoval v filozoficko-teologickom štúdiu v Salzburgu (1936), odkiaľ prešiel na teologickú fakultu v Bratislave. Vyslali ho na pápežskú univerzitu Antonianum v Ríme, kde ho aj vysvätili za diakona i kňaza (1940). Pokračoval v teologických štúdiách v Ríme so zameraním na Sväté Písmo, kde ukončil štúdium obhajobou doktorskej dizertácie (1943). Po návrate na Slovensko, pôsobil Žiline, kde prednášal liturgiku a biblikum na Teologickom františkánskom učilisku. V rámci masového zatvárania roku 1947, do ktorého sa dostali aj prví františkáni, ho zatkli, a po dvoch rokoch vo vyšetrovacej väzbe bez súdu prepustili (1948). Neskôr ho však odsúdili „za úklady proti republike” na dva roky väzenia (1950) a odvolací súd v Prahe mu zvýšil trest na tri roky. Väznili ho v Leopoldove, v Handlovej, v uránových baniach Jáchymove (od júla 1951). Potom bol v centralizačných kláštoroch v Oseku pri Duchcove (od novembra 1952) a napokon v Králikoch v Orlických horách (od apríla 1953), domov sa vrátil až januári 1955. Zamestnal sa v Laboratórnych potrebách ako expedient tovaru, keď však prišla politická previerka (1958), prepustili ho. Zamestnal sa ako vinársky pivničný robotník vo Vinárskych závodoch v Bratislave (1958 – 1965). Potom pracoval ako skladník v tlačiarni a ako nákupca a dokumentarista na Vysokej škole ekonomickej  (1965 – 1970), kde mu ženy pomáhali tajne cyklostylovať náboženské knihy. Neskôr pracoval ako skladový účtovník v Kovospracujúcom podniku v Bratislave (1975 – 1976), odtiaľ odišiel do dôchodku. Keď sa začala tzv. „pražská jar“, zišla sa konferencia predstavených rehoľných spoločností ČSSR (7. 4. 1968), ktorá si zvolila 16 členný výbor a sekretariát; zúčastnil sa na nej ako delegát za slovenskú františkánsku provinciu, a potom s Benignusom Izákom spolupracoval s ústredím. Sekretariát rehoľných spoločností následne zaslal žiadosť na Generálnu prokuratúru (1968), aby rozhodla o nezákonnosti zásahu proti reholiam v roku 1950. Rozhodnutie Predsedníctva ÚV KSČ umožnilo pôsobiť rehoľníkom na farách v počte 1 – 4 osoby. Po uvoľnení ciest do zahraničia odcestoval na trojmesačnú bratskú návštevu do USA (1968), kde sa stretol v Pittsburgu aj s uznávaným slovenským exilovým básnikom, františkánkym mníchom Rudolfom Dilongom. V kláštore Easton, kde sa slovenská omša slúžila raz do roka na Porciunkulu 2. 8., ju roku 1968 celebroval a kázal (podobne to bolo vo Valparaise na Sedembolestnú Pannu Máriu. Iba v Cliftone sa pri sv. omši každý deň spievali slovenské omšové piesne). Návšteva v Amerike bola osožná pre poznanie situácie a utuženie vzájomných bratských kontaktov. Kustódia podľa svojich možností ochotne pomáhala materskej provincii na Slovensku.

Fidél Ambróz Jurčovič so slovenským exilovým
  básnikom Rudolfom Dilongom v Pittsburgu (1968)

Keď sa nasledujúci rok dostal do Ríma, vrchné predstavenstvo OFM zvolilo za provinciála Slovenska – rozhodnutím celého generálneho definitória bol vymenovaný za provinciálneho ministra Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa na Slovensku a dostal mimoriadne fakulty na čas neslobody (1969). Keď sa po 20 rokoch znova dostal do Ríma, predstavenstvo ho ešte na ďalšie tri roky určilo za provinciála, bol ním do r. 1993. Tak sa stal najdlhšie úradujúcim provinciálnym ministrom v histórii františkánov. V septembri 1969, keď boli cyrilometodské slávnosti v Ríme, na ktorých sa zúčastnilo aj veľa františkánov zo Slovenska, sa na čele s provinciálom P. Fidélom zúčastnilo 13 bratov na audiencii u generálneho ministra P. Kosera. Po návrate z Ríma sa situácia nádejnej obnovy rehoľného života náhle zmenila k horšiemu, bola odvolaná bola možnosť vytvárať malé komunity o piatich členoch, zoskupenie bratov v Trnave a Hlohovci bolo rozbité a znova nastalo policajné sledovanie bratov a opakované výsluchy na Štátnej bezpečnosti. Ako kňaz mohol na Slovensku pôsobiť až od r. 1968. Sväté omše slúžil tajne v kaplnke Dómu sv. Martina a verejne vo Františkánskom kostole (od roku 1968), kde mu vzali štátny súhlas. Po dvoch rokoch mohol celebrovať aj v iných kostoloch (okrem františkánskeho). Neskôr sa stal výpomocným duchovným v Karlovej Vsi (do r. 1990). V úrade provinciála pôsobil do roku 1992, následne ho menovali za definítora. Naďalej pôsobil ako výpomocný duchovný v Bratislave a v roku 1993 ho preložili do františkánskeho kláštora v Trnave, kde okrem pastorácie učil novicov. Po tom, ako mu roku 2002 amputovali pravú nohu, napísal: „Svet sa mi zúžil na celu v trnavskom kláštore. Odkázaný som na invalidný vozík a na celodennú opateru. Vďaka Bohu, že táto opatera je skutočne bratská, ochotná a láskavá ... strata mobility mi neodobrala chuť robiť pri stole.“ Tak sa ... zrodili jeho dve knižočky: Latinsko-slovenské pel-mel: Malý výlet do sveta latinčiny krížom-krážom cez storočia (2003) a knižka Smiať sa zakázané? (2003), ktorá obsahuj autorov portrét, Slovo na úvod, Slovo na záver, no predovšetkým 200 vtipov, najmä z nábožensko-cirkevného prostredia. Ako v nej napísal: „Zdravý humor, priateľský úsmev patrí do života každého človeka, aj kresťana katolíka. Najmä jeho! On nesmie chodiť so zachmúrenou tvárou ani pri skutkoch pokánia (Mt 6, 16 a)“ (s. 3). Vydal aj svoju dizertačnú prácu Geneza litteraria in libro Jeremiae: Corumque vis et pondus relate ad authentiam libri (1950), podľa 1.vydania, ktoré z latinskej pôvodiny preložil P. Teodorik J. Zúbek, OFM (1979) upravil a s latinskou pôvodinou porovnal monografiu Regula Františkánskeho svetského rádu (2003), napísal publikáciu Františkáni na Slovensku: Minulosť a prítomnosť do konca 20. storočia (2003). Zomrel 21. 1. 2004 v Trnave a pohrebnú svätú omšu vo Františkánskom kostole v Trnave 26. 1. celebroval arcibiskup Ján Sokol. V rodnom Vištuku ho pochoval biskup Dominik Tóth. Jeho veľkosť spočíva v prístupe ku všetkým dejinným skutočnostiam, ktoré ho postretli. Tešil sa z každodenných maličkostí, bol vždy hladný po poznaní, kde mohol tam sa učil novým veciam a bol ľudomilom. Vedel sa prihovoriť rovnako k mládeži, ako aj k starej mamke. Mal rád svoju domovinu a pestoval slovenčinu. Jeho teologické štúdia, prehlbovanie viery a všeobecný rozhľad z neho spravili pevného, múdreho človeka, kresťana a kňaza – františkána. Bol verný svojmu povolaniu aj v najťažších chvíľach svojho života.

 

MI­CHAL MATUNÁK (* 17. 7. 1866 – † 5. 12. 1932) – 150. VÝROČIE NARODENIA

* 17. 7. 1866 narodil sa v Šuranoch Mi­chal Matunák († 5. 12. 1932 v Krem­nici), historik, archivár, turkológ, rímsko­katolícky kňaz, redaktor.

 

JÁN ŠAFÁRIK (* 14. 11. 1814 – † 18. 7. 1876) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

18. 7. 1876 zomrel v Belehrade Ján Šafárik (* 14. 11. 1814 v Kiskôrôsi), his­torik, slavista, lekár, stredoškolský peda­góg, knihovník, zberateľa vydavateľ ruko­pisných pamiatok.

 

STANISLAV REMAR, vl. m. ŠVADLENA (* 7. 10. 1914 – † 19. 7. 2006) 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 19. 7. 2006 zomrel v Košiciach Stanislav Remar, vl. m. Švadlena (* 7. 10. 1914 Písek, Česko), český tanečník – sólista a choreograf baletu, šéf baletu SND v Bratislave a ŠD v Košiciach, ktorý inscenoval prvý slovenský balet. Popol z jeho tela bol na želanie umelca rozprášený vo Vltave. Najskôr pôsobil v Brne (1939 – 1946). Po prvých úspechoch na českých a nemeckých scénach odišiel na Slovensko, kde bol sólistom, choreografom i šéfom baletných súborov. Bol šéfom baletu Štátneho divadla v Košiciach (1947 – 1948), šéfom baletu Slovenského národného divadla (1948 – 1855), a opäť šéfom baletu Štátneho divadla v Košiciachch (1955 – 1969). Z rolí: Princ (P. I. Čajkovskij, Labutí jezero), Romeo (S. S. Prokofjev, Romeo a Julie). Súbežne vyučoval klasický tanec na konzervatóriu a choreografiu na VŠMU v Bratislave, ako o padagóg pôsobil aj v košiciach. Ako choreograf debutoval baletom Hlúpy Jano (v júni 1947). V čase, keď viedol súbor baletu SND (1948 až 1955) výrazne dramaturgicky poznačil repertoár telesa. Inscenoval prvé slovenské balety skladateľa Tibora Andrašovana Orfeus a Eurydika (1949), bol aj autorom jeho libreta, a Pieseň mieru (1950). Vo vtedy česko-slovenských premiérach uviedol veľké ruské baletné plátna Borisa V. Asafieva s názvom Plamene Paríža a Bachčisarajská fontána a v slovenských premiérach balety Sergeja S. Prokofieva Popoluška a Romeo a Júlia. Sedem sezón v SND vytvorilo významné obdobie v novšej histórii, ktoré úspešne rozvíjal i na ďalšom pôsobisku – v balete ŠD Košice.

 

JÁN MILOSLAV HODŽA (* 19. 7. 1856 – †  7. 5. 1941) – 160. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 7. 1856 sa narodil v Sučanoch (okr. Martin) Ján Miloslav Hodža († 7. 5. 1941 – Modra), kňaz, redaktor, publicista.

 

JURAJ HRUBANT (* 20. 7. 1936 – † 11. 10. 2011) – 80. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 7. 1936 sa narodil v Tábore (Česko) Juraj Hrubant († 11. 10. 2011 Bratislava), operný spevák. Bol sólistom, neskôr umeleckým šéfom a riaditeľom Opery SND v Bratislave, mal angažmán v lipskej opere.

 

FRANTIŠEK BEDNÁR (* 20. 7. 1916 – † 25. 1. 1987) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 7. 1916 sa narodil v Kočíne (okr. Piešťany) František Bednár († 25. 1. 1987 – Trnava), katolícky kňaz, spisovateľ, cirkevný hodnostár.

 

JÁN ŠTROBL – (* 21. 4. 1849 – † 21. 7. 1906) 110. VÝROČIE ÚMRTIA

† 21. 7. 1906 zomrel v Martine Ján Štrobl  (* 21. 4. 1849 Praha, Česko), prekladateľ, prívrženec slovenského národného hnutia, publicista, ochotnícky herec.

 

OSKÁR FORMÁNEK (* 7. 9. 1915 – † 21. 7. 1991) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 21. 7. 1991 zomrel v Prešove Oskár Formánek (* 7. 9. 1915 Lysá pod Makytou), cirkevný historik, prekladateľ, publicista, teológ, liturgista, trpiteľ za vieru.

 

ANTON DANIEL ŠAFAROVIČ – 275. VÝROČIE NARODENIA

* 21. 7. 1741 sa na rodil v Slopnej (okr. Považská Bystrica) Anton Daniel Šafarovič († 31. 12. 1803 Nitra), kanonik, regionálny cirkevný historik, člen a mecén Slovenského učeného tovarišstva.

 

ŠTEFAN ŠENŠEL (* 13. 4. 1888 – † 22. 7. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

22. 7. 1956 zomrel v Liptovskej Porúbke Ľudovít Šenšel (* 13. 4. 1888 v Očovej), evanjelický kňaz, gymnaziálny profe­sor, politik, redaktor, spoluzakladateľ revue Tvorba, profe­sor slovenčiny a latinčiny.

 

ŠTEFAN ŠENŠEL (+ 23. 7. 1946 – * 18. 12. 1853) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 23. 7. 1946 zomrel v Martine Štefan Šenšel (* 18. 12. 1853 Banská Bystrica), národnokultúrny pracovník, vychovávateľ, učiteľ, notár.

 

MÁRIA PIETROVÁ (* 4. 1. 1879 – † 24. 7. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA.

† 24. 7. 1956 zomrela v Martine Mária Pietrová (* 4. 1. 1879 tamže), ochotníc­ka herečka, režisérka, prekladateľka, pisár­ska, matka herečky Nade Hejnej.

 

EMIL DLHÝ (* 24. 7. 1891 – † 16. 11. 1961) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 24. 7. 1891 sa narodil v Bánovciach nad Bebravou Emil Dlhý († 16. 11. 1961 v Bratislave), dramatik, publicista, katolícky kňaz. 

 

PAVOL STACHO (* 17.11.1887 – † 26. 7. 1946) 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 7. 1946 zomrel v Trenčíne Pavol Stacho  (* 17. 11. 1887 v Martine), spisovateľ, publicista. Pôsobil v Trenčianskych Tepliciach a v Trenčíne. 

 

ELIÁŠ MILEC (* 27. 7. 1691 – † 24. 11. 1757) – 325. VÝROČIE NARODENIA

* 27. 7. 1691 sa narodil v Martin Eliáš Milec († 24. 11. 1757 Bratislava), náboženský spisovateľ, prekladateľ, príslušník pietistického kruhu Mateja Bela.

 

JÁN PÖSTÉNYI (* 27. 7. 1891 – † 26. 10. 1980) – 125. VÝROČIE NARODENIA.

* 27. 7. 1891 sa narodil v Kuklove Ján Pöstényi († 26. 10. 1980 v Trnave), historik.

 

ANNA ŠENŠELOVÁ (* 24. 12. 1882 – † 28. 7. 1976) – 40. výročie úmrtia

† 28. 7. 1976 zomrela v Martine Anna Šenšelová (* 24. 12. 1882 Očová, okr. Zvolen), organizátorka slovenského výšivkárstva.

 

VOJTECH ZAMAROVSKÝ (* 5. 10. 1919 – † 26. 7. 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 7. 2006 zomrel v Prahe Vojtech Zamarovský (* 5. 10. 1919 Trenčín), JUDr., autor literatúry faktu, prekladateľ, popularizátor histórie a archeológie, zakladateľská osobnosť a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry faktu na Slovensku a v Čechách, tvorcov jej modernej podoby v našej literatúre. Narodil sa v rodine kominárskeho majstra. V rodisku vychodil ľudovú školu a reálne gymnáziu Ľudovíta Štúra, na ktorom zmaturoval. Študoval na Vysokej škole obchodnej Prahe, absolvoval právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave... PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Vojtech Zamarovský (* 5. 10. 1919 Trenčín – † 26. 7. 2006 Praha).

 

ZORA KOLÍNSKA (* 27. 7. 1941 – † 17. 6. 2002) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 27. 7. 1941 sa narodila v Kráľovej Lehote Zora Kolínska († 17. 6. 2002 Bratislava), herečka, speváčka, moderátorka.

 

JÁN PÔSTÉNYI (* 27. 7. 1891 – † 26. 10. 1980) – 125. VÝROČIE NA­RODENIA

* 27. 7. 1891 sa narodil v Šaštíne (dnes Šaštín-Stráže, okr. Malacky) Ján Pôstényi († 26. 10. 1980 v Trnave), kultúrny historik, redaktor, doživotný správca Spolku sv. Vojtecha, pápežský pre­lát, redaktor, významný organizátor kultúr­neho života na Slovensku. 

 

ĽUDOVÍT PETROVSKÝ (* 1. 5. 1919 – † 30. 7. 1996) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 30. 7. 1996 zomrel v Bratislave Ľudovít Petrovský (* 1. 5. 1919  Modra), autor krátkych próz a románov, bábkových hier a rozhlasových dramatizácií diel. 

 

ĽUDOVÍT RAJTER (* 30. 7. 1906 – † 6. 7. 2000) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 30. 7. 1906 sa narodil v Pezinku  Ľudovít Rajter († 6. 7. 2000 Bratislava), národný umelec, profesor, Dr. h. c., významný slovenský hudobný skladate a dirigent svetového formátu, zbormajster, vysokoškolský pedagóg, spoluzakladateľ a prvý dirigent Slovenskej filharmónie, nestor slovenského dirigentského umenia. Bol prvým dieťaťom v rodine učiteľa a cirkevného hudobníka Lajosa Rajtera st. Vyrastal v Pezinku a Bratislave, kam sa presťahovali, keď mal štyri roky, roku 1910, kde jeho otec získal učiteľské miesto a po čase nastúpil aj do funkcie regenschoriho evanjelickej cirkvi. Žil v Budapešti a Bratislave. PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Ľudovít Rajter (* 30. 7. 1906 Pezinok – † 6. 7. 2000 Bratislava).

 

 

JO­ZEF RUDINSKÝ (30. 7. 1891 – † ? v Clevelande, Ohio, USA) – 125. VÝROČIE NARODENIA.

* 30. 7. 1891 narodil sa v Turzovke Jo­zef Rudinský († ? v Clevelande, Ohio, USA), právnik, vydava­teľ, redaktor  – 125. VÝROČIE NARODENIA.

 

ANDREJ BAGAR (* 29. 10. 1900 – † 31. 7. 1966) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

31. 7. 1966 zomrel v Bratislave Andrej Bagar (* 29. 10. 1900 v Trenčian­skych Tepliciach), herec, režisér, divadelný pedagóg, jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla, realistickej he­reckej aj režisérskej tradície činohry SND.
 

IGNÁC GOND (* 31. 7. 1841 – 14. 3. 1910) 175. výročie narodenia.

* 31. 7. 1841 sa narodil v Beluši Ignác Gond († 14. 3. 1910 Stupava), katolícky kňaz. Pôsobil v Trenčíne. 

 

 

Zdroje:

  • Osobnosti: Ľudovít Gašpar Zaosek In: Opoj [online]. [Citované 3. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Gašpar Zaosek, Ľudovít: Bibliografia niektorých kňazov. In: Dominikánska knižnica [online]. [Citované 3. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ľudovít Fuchs. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 2. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Literárne osobnosti mesta a okresu Zvolen: Biografický slovník: FUCHS, Ľudovít. Zostavila: Mgr. Elena Matisková. Banskobystrický samosprávny kraj – Krajská knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene, 2008. ISBN: 978-80-85136-39-5. In: Krajská knižnica Ľudovíta štúra Zvolen [online]. [Citované 3. 2. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Ľudovít Fuchs. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: sobnosti.sk>.
  • Ľudovít Fuchs. In: Vydavateľstvo Formát: Encyklopédia súčasných spisovateľov na Slovensku [online]. [Citované 2. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Štefan Rysula. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 2. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Štefan Rysuľa. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 2. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • KUBIŠ, Pavol M.: Pred 115. rokmi sa narodil vzácny učiteľ a spisovateľ Štefan Rysuľa. In: SME [online]. Vydané 16. 8. 2015 [citované 3. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • -ai-: Štefan Rysuľa. In: Važec [online]. Zverejnené 4. 10. 2010. Aktualizované 15. 7. 2015 [citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí regionálnych osobností a udalostí v roku 2016 (okresy Považská Bystrica, Púchov a Ilava). [Zostavila: Alena Zelenáková]. Považská Bystrica: Považská knižnica Považská Bystrica v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja 2015, ISBN 978-80-972143-1-9. In: PK PB [online]. [Citované 3. 6. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí regionálnych osobností Turca na rok 2011. [Zostavila Taťana Sivová]. In: Martin: Turčianska knižnica v Martine. [online]. 167 s. ISBN 978-80-970783-0-0. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete:  <TU>.
  • Kalendárium 2016: JÚN 2016 [online]. In: Národné osvetové centrum. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TUl>.
  • Elena Smiešková. In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci, Matica slovenská, 1987, s. 1016 – 1024. Dostuné na internete: <TU>
  • POVAŽAJ, Matej: Odišla jazykovedkyňa PhDr. Elena Smiešková. In: Kultúra slova, 2006, roč. 40, č. 4, s. 224 – 226.
  • PISÁRČIKOVÁ, Mária: Odchod Eleny Smieškovej. In: Slovenská reč, 2006, roč. 71, č. 4, s. 248 – 249.
  • Ján Maliarik In: Osobnosti [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kto vlastne bol Ján Maliarik, humanista, pacifista alebo pomätenec? In: Teraz [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí osobností a udalostí okresov Bánovce nad Bebravou, Myjava, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín v roku 2016. [Zostavila: Mgr. Petra Dombaiová]. Trenčín: Verejná knižnica Michala Rešetku v Trenčíne v decembri 2015. ISBN 978-80-85135-53-4. In: VKMR [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Baláž. In: Trenčiansky samosprávny kraj [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Baláž. In: Osobnosti [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • MIKLOŠ, Peter: Vojtech Vilhan: laureát Ceny Emila Belluša in memoriam. In: Archinet [online]. [Citované 13. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • JAROŠ, Andrej. Mgr.: Záchrana vládneho salónika na letisku M.R.Štefánika v Bratislave. In: Archinfo [online]. [Citované 3. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • František Dadej: Pôsobili v Prešove. In: Mesto Prešov [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jurčovič, Fidél Ambróz, OFM. In: Dominikánska knižnica. [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • RAKÚSOVÁ, Gabriela: P. Fidél Jurčovič, OFM: Smiať sa zakázané? (Vyd. Juraj Mrocek v Bratislave, Ilustrácie: brat Vavrinec OFM). In: Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie: Dobrovoľné a nadstranícke občianske zduženie [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • SANDTNER, Peter: V Trnave si pripomenú pátra františkána Jurčoviča, trpiteľa pre vieru. In: TK BKS [online]. Uverejnené: 14. 01. 2014 [citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Pospíšil, zaslúžilý umelec (1897 – 1976). In: Fondy archívu výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie. Bratislava: Slovenska národná galéria v Bratislave, 1981. Dostupné na internete:  <TU>.
  • Jozef Pospíšil . In: E-Antik-sk [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Socha – svedok doby minulej (Zmapovanie sochárskej tvorby regiónu Nové Zámky): Katalóg výstavy. [Zostavila: Mgr. Lenka Otrubová; Grafická úprava: Mgr. Lenka Otrubová]. Nové Zámky: Knižnica A. Bernoláka v Nových Zámkoch, 2014. Elektronický dokument. ISBN 978-80-9704-15-7-1. In: Knižnica Antona Bernoláka [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Bartko, Emil T.: SND: Balet: 1948 – 1960. In: slovenské národné divadlo [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • REMAR. In: Vseved: encyklopedie v pohybu. [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Archív aktualit, pozvánek a zajímavostí 2014: Spoluautor prvního slovenského baletu. In: Česi [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ZAMAROVSKÝ Vojtech. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, 656 s. S. 620, 621.
  • ZAMAROVSKÝ Vojtech. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 511, 512.
  • Celoživotnou láskou Vojtecha Zamarovského boli staroveké civilizácie. In: Teraz.sk [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech ZAMAROVSKÝ. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv.: P – Ž.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984. 536 s. S. 260, 261.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com