SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ – V SEPTEMBRI 2016

JOZEF LACO (* 14. 4. 1872 – † 1. 9. 1941) – 75. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 9. 1941 zomrel v Dolnej Súči Jozef Laco  (* 14. 4. 1872 Ľuboreč, dnes mestská časť Nemšovej, okr. Trenčín), významný slovenský entomológ (odbor skúmajúci chrobákov) a koleopterológ (náuka o chrobákoch ako škodcoch) – známy v celoeurópskom kontexte, botanik a ľudový liečiteľ, autor odborných článkov a publikácií z oblasti entomológie a koleopterológie, autor 25-tisícovej zbierky chrobákov, spoluzakladateľ, predseda a čestný člen Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave, povolaním štátny úradník, notár, autor knihy Chrobákoveda – Popis nových chrobákov. Fauna chrobákov Slovenska, župy Trenčianskej okolia Bratislavy a okolia Bolešov – Piechov, diela o liečivých rastlinách, v ktorom popísal vyše 1 000 liečivých rastlín a spisu Škodci a ochranci z ríše zvěreny a škodlivý a osožný hmyz z Európy a Československa.

MÓRIC BALLAGI (* 18. 3. 1815 – † 1. 9. 1891) – 125. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 9. 1891  zomrel v Budapešti (Maďarsko) Móric Ballagi, pôv. Bloch, (* 18. 3. 1815 Inovce, okr. Sobrance), uhorský filozof, jazykovedec, autor jazykovedných a lexikografických diel, prekladateľ, redaktor, pedagóg, teológ, účastník revolúcie (1848 – 1849), ktorý sa zasadzoval za maďarizáciu židovskej komunity a po konvertovaní na protestantizmus a kalvinizmus aj za maďarizáciu protestantských cirkví v bývalom Uhorsku, hlavný iniciátor (so Sámuelom Szeremleyim) Uhorského protestantského spolku (Magyarországi protestáns egylet) s cieľom odstraňovať konfesionálne individuality vo vede a spoločenskom živote, a tak pripravovať pôdu maďarizačným úsiliam cirkvi; proti jeho hlavným iniciátorom a ich cieľom sa postavil Jozef Miloslav Hurban v Osvedčení proti Ballagimu uverejnenom v Cirkevných listoch (podpísali ho a prihlásili sa k nemu mnohí významní slovenskí evanjelici). Napísal Úplný slovník jazyka maďarského, bol autorom teologických a cirkevných politických diel, učebníc a prác so školskou problematikou, životopisov, Prekladal z nemčiny a z východných jazykov.

ŠTEFAN POLKORÁB (* 2. 9. 1896 – † 14. 10. 1951) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 9. 1896 narodil sa v Cajle (dnes časť Pezinku) Štefan Polkoráb († 14. 10. 1951 Bratislava), slovenský maliar, portrétista, krajinkár, úspešný autor oficiálnych i ľudových portrétov a výtvarných diel archetypovej podoby slovenskej ženy – matky, nevesty, vdovy.

Vytvoril vyše 100 diel, ktoré zdobia mnohé naše galérie a múzeá. Vytvoril portrétne diela Jozefa Ľudovíta Holubyho, Janka Alexyho, Janka Jesenského, Tomáša Garigue Masaryka, Jozefa Gregora Tajovského a i. Prečítajte si MEDIAILÓN: Štefan Polkoráb (* 2. 9. 1896 Cajla, dnes časť Pezinku – † 14. 10. 1951 Bratislava).

Štefan Polkoráb: Autoportrét, 1941, plátno, olej, výška 85,0 cm x šírka 64,0 cm, in: Slovenská národná galéria

HENRICH CHLÁDEK (* 3. 9. 1886 – † 18. 12. 1931) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 3. 9. 1886 sa narodil v Trenčíne Henrich Chládek († 18. 12. 1931 v New Yorku), slovenský hudobný skladateľ, zbormajster a organista.

ALEXANDER MOYZES (* 4. 9. 1906 – † 20. 11. 1984) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 4. 9. 1906 sa narodil v Kláštore pod Znievom Alexander Moyzes († 20. 11. 1984 v Bratislave), slovenský hudobný skladateľ, organista, vysokoškolský pedagóg, hudobný publicista a kritik, organizátor hudobného života, spoluzakladateľská osobnosť modernej slovenskej hudobnej kultúry a zakladateľ žánru hudby pre slovenské folklórne súbory.

Pochádzal z hudobníckej rodiny, jeho otec bol hudobný skladateľ Mikuláš Moyzes. Venoval sa aj hre na organ. Vynikal improvizačnou schopnosťou. Študoval na hudobnej škole u J. Herédyho Frigyesa, na cvičnej škole pri Učiteľskom ústave v Prešove, na reálnom gymnáziu v Prešove, kde aj maturoval (1925), na konzervatóriu (1925 – 1928) v Prahe (organ – Bedřich Wiedermann, kompozícia – Otakar Šín, inštrumentácia – Jozef Křička, hudobné formy – Karel Bohuslav Jirásek, dirigovanie – Otakar Ostrčil), Majstrovskej škole pražského konzervatória (kompozícia – Vítězslav Novák) v Prahe (1928 – 1930), na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, súkromne na Conservatoire v Paríži, na Hochschule fur Musik v Lipsku a v Berlíne. Pôsobil ako profesor teoretických predmetov a kompozície na Hudobnej a dramatickej akadémii (1928 – 1948), premenovanej na Štátne konzervatórium (od 1941) v Bratislave, ako vedúci hudobného odboru v Čs. rozhlase v Bratislave (1837 – 1948), pracovník Povereníctva informácií v Bratislave. Bol riaditeľom Slovenského hudobného fondu (1949 – 1953), umeleckým riaditeľom SĽUK-u (1953), profesor kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU, 1949 – 1978) a rektorom VŠMU (1965 – 1971). Vychoval viaceré generácie slovenských skladateľov. Veľkosť jeho nadania, jeho profesionálne skladateľské školenie a rozsiahla pedagogická činnosť (jeho žiakmi boli L. Holoubek, Š. Jurovský, D. Kardoš, A. Očenáš, T. Frešo, I. Hrušovský, L. Burlas, I. Parík, J. Sixta, J. Hatrík, I. Konečný, I. Bázlik, B. Hronec, V. Kovář, V. Patejdl, P. Breiner, a N. Donátová) ho postavili do úlohy zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej hudobnej kultúry (popri E. Suchoňovi a J. Cikkerovi). Bol predsedom slovenskej sekcie Československého zväzu skladateľov (1948 – 1951) a predsedom Zväzu slovenských skladateľov (1969 – 1970). Je tvorcom slovenského symfonizmu (11 symfónií, Partita na počesť Majstra Pavla z Levoče), opery Udatný kráľ, komornej hudby (3 sláčikové kvartetá, Musica Istropolitana) zborových skladieb, štylizácií hudobného folklóru (považujeme ho za zakladateľa žánru hudby pre folklórne súbory), upravoval ľudové piesne a hudbu pre ľudové súbory, tvoril skladby a celovečerné programy pre SĽUK. Venoval sa aj filmovej a scénickej hudbe. Bol literárne činný, venoval sa hudobnej publicistike a kritike. Prispieval do novín a časopisov Lidové noviny, Národný denník, Robotnícke noviny, Slovenský večerník, Slovenský východ, Slovák, Elán, Slovenská hudba, Hudební rozhledy, Hudobný život, Pravda. Uverejňoval štúdie o súčasnej hudbe doma i v zahraničí, ako aj o slovenskej ľudovej piesni.

LADISLAV NOVOMESKÝ (* 27. 12. 1904 – † 4. 9. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 4. 9. 1976 zomrel v Bratislave Laco Novomeský, vl. m. Ladislav Novomeský (* 27. 12. 1904 Budapešť, Maďarsko), národný umelec, slovenský básnik, redaktor, publicista, esejista, politik, popredný predstaviteľ slovenskej avantgardnej ľavicovej poézie a skupiny mladých slovenských ľavicovo orientovaných intelektuálov sústredených okolo časopisu DAV za prvej ČSR, antifašistický publicista a činiteľ v medzivojnovom a vojnovom období, jeden iniciátorov a hlavných organizátorov Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach (1936), ktorý varoval slovenskú i medzinárodnú verejnosť pred hrozbou nastupujúceho fašizmu a podporoval svojbytný rozvoj slovenského jazyka, literatúry a kultúry a ich otváranie sa Európe, člen 5. ilegálneho vedenia KSS, jedna z vedúcich osobností a popredných organizátorov Slovenského národného povstania a podpredseda Slovenskej národnej rady vo vojnovom období, predseda Spolku slovenských spisovateľov v povojnovom období, povereník pre školstvo a osvetu a predseda Slovenskej akadémie vied a umení, iniciátor založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), predseda Matice slovenskej, jeden z najlepších básnikov celej modernej slovenskej poézie. Prečítajte si MEDIAILÓN: Ladislav Novomeský (* 27. 12. 190 4 Budapešť, Maďarsko – † 4. 9. 1976 Bratislava)

Laco Novomeský: Nedeľa. [Kresby Mikuláš Galanda,
obálka Vlado Clementis a Jaroslav Jareš]. Bratislava: DAV, 1927.
 

ELZA VANČOVÁ (* 4. 9. 1891 – † 14. 7. 1947) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 4. 9. 1891 sa narodila v Liptovskom Mikuláši Elza Vančová († 14. 7. 1947 Martin), národno-kultúrna pracovníčka, činovníčka slovenského ženského hnutia, funkcionárka Živeny, spoluzakladateľka a predsedníčkou vydavateľského družstva Živeny. Navštevovala ľudovú a meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši.

Žila v Martine (od 1913), kde sa zapojila do národno-kultúrneho pohybu, najmä ako členka Slovenskej národnej strany a ženských organizácií. Bola spoluzakladateľkou slovenského ženského národno-kultúrneho hnutia. Bola prvou ženou vo funkcii tajomníčky Živeny so zameraním na jej kultúrny a organizačný odbor (1919 – 1947), členkou jej školského výboru a členkou jej výboru (1944 – 1947). Bola predsedníčkou sociálneho krúžku (od r.1930) a neskôr predsedníčkou miestneho odboru Živeny v Martine. Bola spoluzakladateľkou a predsedníčkou vydavateľského družstva Živeny (1935 – 1947), pričinila sa o jeho sformovanie na druhé najväčšie vydavateľstvo v Martine. Ako funkcionárka družstva Lipa podporovala rozvoj domácej výroby a predaj slovenských ľudových výrobkov. Prispievala do Národných novín a Živeny.

JOZEF HORTH (* 3. 2. 1786 – † 6. 9. 1876) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 9. 1876 zomrel v Kátlovciach (okr. Trnava) Jozef Horth (* 3. 2. 1786 Klčovany, okr. Trnava), náboženský spisovateľ, rímsko-katolícky kňaz, príslušník druhej generácie bernolákovcov, jeden z prvých členov výboru a podporovateľ Spolku svätého Vojtecha (1870) a šíriteľ myšlienok Andreja Radlinského, autor náboženských prác, zberateľ slovenských i cudzojazyčných kníh, ktoré zanechal ako knižnicu s dôsledne evidovanými, očísľovanými a uloženými knihami. Popri dušpastierskych povinnostiach sa venoval celé roky aj prekladu Evanjelií (Ewangelia) a Listov k pôstnej dobe (Listí na každí Deň štiricať Dňow swatého Pôstu wiznačené a videné), ktoré vyšli tlačou v roku v Skalici (1840).

JÁN MELIČKO (* 22. 12. 1846 – † 7. 9. 1926) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA A 170. VÝROČIE NARODENIA

† 7. 9. 1926 zomrel v Martine Ján Meličko (* 22. 12. 1846 tamže), slovenský hudobný skladateľ, evanjelický učiteľ a kantor, organizátor kultúrneho života, herec a zbormajster Slovenského spevokolu, ktorý bol v vrcholnou slovenskou národnou kultúrnou inštitúciou, stálou ochotníckou scénou a usporiadateľom besied, večierkov a zájazdov, autor cirkevných, príležitostných spoločenských skladieb, vlastnej hudobnej tvorby ovplyvnenej slovenskou ľudovou piesňou a vlasteneckých piesní, redaktor Slovenských spevov II. a III. (s K. Ruppeldtom), otec významnej slovenskej herečky Hany Meličkovej a skladateľa a dirigenta Vladimíra Melička.  

JOZEF HOLÚBEK (* 18. 3. 1883 – † 8. 9. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 8. 9. 1956 zomrel v Trenčianskych Tepliciach Jozef Holúbek (* 18. 3. 1883 Padina, Srbsko), JUDr., slovenský spisovateľ pochádzajúci z enklávy vojvodinských Slovákov, básnik a prozaik, povolaním právnik – advokát a štátny úradník, národný buditeľ a krajanský činovník, funkcionár slovenských národných spolkov v zahraničí i na Slovensku, cirkevný hodnostár evanjelických zborov, donátor a zriaďovateľ polyfunkčného domu so slovenskou ľudovou knižnicou v Padine, ktorú venoval svojim krajanom, autor knihy poviedok Z temného kúta, v ktorej prostredníctvom typických epizód v podobe dedinských poviedok realistický zobrazil život a folklór Slovákov v Banáte – v Padine v druhej polovici 19. storočia, autor odborných textov o poľnohospodárstve, prekladateľ zo slovenčiny do srbčiny, zo srbčiny do češtiny a z ruštiny do slovenčiny.

MARIÁN KLEIS st. (* 10. 9. 1926 – † 18. 12. 2008) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 10. 9. 1926 v Turčianskych Tepliciach  Marián Kleis st. († 18. 12. 2008 Košice), slovenský divadelný, filmový, televízny a rozhlasový herec, komik, estrádny zabávač, autor rekvizít pre divadlo, manžel herečky Elena Kleisovej.

Už v mladosti sa venoval ako herec ochotníckemu divadlu. Na divadelných doskách Štátneho divadla v Košiciach začínal ako študent (1948) Vyššej priemyselnej školy v Kočiciach, kde ho obsadil v hry Najdúch prvý riaditeľ divadla Janko Borodáč, u ktorého aj býval. Pôsobil v Armádnom divadle v Martine (na začiatku 50. rokov), odtiaľ prešiel už na stálo do Činohry ŠD v Košiciach, kde pôsobil až do konca svojho profesionálneho života. Bol rodeným komikom, ale aj všestranným umelcom. Ako vynikajúci divadelný herec sa predstavil v hre Geľo Seblechlebský (hlavná postava Geľo Sebechlebský) i v hre Dobrodružstvo pri obžinkoch (Rohoň). Zriedkavejšie dostal možnosť prejaviť sa v charakterových divadelných postavách, možno medzi ne zaradiť postavy v Shakespearových hrách Ottelo (Rodrigo) a Kráľ Lear (vojvoda Cornwallský) či v hre Henricha Ibsena Peer Gynt (Peer Gynt). Vo filme debutoval v Kádarovej komédii Katka, účinkoval v komediálnych filmoch režiséra J. Lacka Šťastie príde v nedeľu (Emil), Skalní v ofsajde (redaktor, 1960) a jeho trojdielnom filme Miesto v dome (hochštapler Gejza), v Piesni o sivom holubovi (1961), vo filme Maroško študuje (1970), v komédii Páni sa zabávajú a i. (1971), v Hollého Medenej veži či v Ťapákovej Stratenej doline (1976), v televíznych inscenáciách, rozhlasových hrách, zábavných estrádach. Bol aj vášnivým domácim majstrom, vyrábal aj rozličné rekvizity pre divadlo z kovu či dreva.

Zľava: Ivan Mistrík, Marián Kleis st.
a Anton Mrvečka vo filme Šťastie príde v nedeľu

PERLA KARVAŠOVÁ (* 11. 9. 1926 – † 2. 4. 1978) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 9. 1926 sa narodila v Košiciach Perla Karvašová († 2. 4. 1978 Bratislava), rozhlasová redaktorka, publicistka. 

JÁN KÁKOŠ (* 14. 8. 1927 – † 11. 9. 1996) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 9. 1996 zomrel v Bratislave Ján Kákoš (* 14. 8. 1927 Nitra), dramatik, divadelný riaditeľ, organizátor divadelného života.

ANTON KROPÁČI (* 1828 – † 11. 9. 1896) – 120. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 9. 1896 zomrel v Trenčianskych Tepliciach Anton Kropáči (* 1828), rímskokatolícky kňaz, národný buditeľ, propagátor a podporovateľ slovenskej literatúry, zberateľ slovenských kníh, donátor.

Po vysviacke za kňaza pôsobil ako kaplán v Hornej Súči, Štiavniku pri Bytči, Trenčianskej Turnej a i. a ako farár v Trenčianskej Teplej a v Trenčianskych Tepliciach. Bol členom Matice Slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, finančne prispieval na slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši, na zriadenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom venoval 100 zlatých. Finančne podporoval chudobných, ich deťom nakupoval učebnice, knihy a školské pomôcky. Dospelých, no hlavne deti učil sporiť a po skončení záverečných skúšok im za dobré výsledky rozdával sporiteľné knižky a peniaze. Bol vášnivým zberateľom slovenských kníh (mal jednu z najväčších knižníc, žiaľ o jej osude nie je nič známe), sám písal a príspevky posielal do takmer všetkých kultúrnych časopisov vychádzajúcich v tom čase na Slovensku.

EUGEN KRČMÉRY (* 23. 2. 1830 – † 11. 9. 1891) – 125. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 9. 1891 zomrel v Martine Eugen Krčméry (* 23. 2. 1830 Horná Mičiná, okr. Banská Bystrica), kníhkupec, zakladateľ prvého slovenského kníhkupectvo v Banskej Bystrici, vydavateľ, editor.

Kníhkupectvu sa vyučil v Levoči a v Prahe. Ako kníhkupec pôsobil v Banskej Bystrici (1856 – 1880), ako kníhkupec a vydavateľ MS (1863), potom bol úradníkom Sporiteľne v Martine. V Banskej Bystrici založil prvé slovenské kníhkupectvo, ktoré šírilo slovenské a slovanské spisy po celom Slovensku i v zahraničí. Vydával knižné vydania a Letopis MS, vydal Sládkovičove Spisy Básnické (1861), Chrástekov Veniec národných piesní slovenských (1862) a i., s bratom Augustom Horislavom zostavil Slovenský spoločenský spevník (1871). Podporoval slovenské kultúrne podujatia, školy a divadlo.

FRANTIŠEK NEDECKÝ (* 1. 1. 1616 – † 11. 9. 1691) – 325. VÝROČIE ÚMRTIA, 400. VÝROČIE NARODENIA

† 11. 9. 1691 zomrel v Trenčíne František Nedecký (* 1. 1. 1616 v Nededzi), katolícky kňaz – jezuita. 

MARIÁN KLAPITA (* 12. 9. 1936 – † 9. 4. 1992) – 80. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 9. 1936 sa narodil v Hornej Súči Marián Klapita († 9. 4. 1992 Žilina), múzejník, historik dopravy.

OĽGA BORODÁČOVÁ-ORSZÁGHOVÁ (* 16. 12. 1899 – † 13. 9. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 13. 9. 1986 zomrela v Bratislave Oľga Borodáčová-Országhová (* 16. 12. 1899 Martin-Záturčie), národná umelkyňa, prvá slovenská profesionálna herečka.

Študovala na obchodnej škole v Martine, herectvo na Konzervatóriu v Prahe. Pôsobila v Košiciach, Sabinove, Bratislave, kde súčasne vyučovala herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Patrila k zakladajúcej generácii slovenského profesionálneho herectva, bola prvou slovenskou profesionálnou herečkou. Ťažisko jej účinkovania tvorili inscenácie jej manžela Jána Borodáča, s ktorým pôsobili v Propagačnom súbore SND Marška, Dramatickom krúžku Jána Palárika a v Činohre SND, kde významne prispeli k jej umeleckému formovaniu i k budovaniu nášho profesionálneho divadelníctva. Vystriedala široký repertoár postáv naiviek, slúžok, energických žien, postáv zrelej ženy a matky i revolučných hrdiniek. V SND sa vypracovala na výraznú hereckú osobnosť. Hrala aj vo filmoch Katka, Priehrada, Kozie mlieko, Rohy, Rok na dedine, Bačova žena. Ako pedagogička na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave sa zaslúžila o výchovu hereckých talentov na Slovensku. Získala titul zaslúžilá umlekyňa (1955) a národná umelkyňa (1961).

MAGDA HUSÁKOVÁ-LOKVENCOVÁ (* 13. 9. 1916 – † 17. 1. 1966) – 100. VÝROČIE NARODENIA a 50. VÝROČIE ÚMRTIA

* 13. 9. 1916 narodila sa v Pacove Magda Husáková-Lokvencová († 17. 1. 1966 Bratislava), režisérka, herečka, archivárka, prvá slovenská profesionálna divadelná režisérka, popredná predstaviteľka avantgardného prúdu slovenskej réžie.

Pôsobila ako profesionálna herečka a asistentka réžie na Novej scéne v Bratislave (od 1946), neskôr ako samostatná režisérka. Bola prvou významnou ženskou režisérkou v dejinách slovenského divadelníctva. Jej režijná tvorba sa vyznačovala divácky atraktívnou formou a výraznou psychologizáciou postáv. Od roku 1938 bola manželkou právnika a politika G. Husáka. Po vojne pôsobila na Novej scéne ND v Bratislave ako herečka, asistentka réžie a režisérka, po vykonštruovaných obvineniach proti jej manželovi Gustávovi Husákovi a po tom, čo odmietla verejne odsúdiť politickú činnosť manžela, ju z divadla prepustili (1952). Začas bola zamestnaná v Slovenskom národnom múzeu, kde položila základy divadelného archívu (založila a bola kustódkou divadelnej zbierky). Potom pôsobila vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (sezóna 1955/1956). Na Novú scénu sa vrátila po štyroch rokoch, kde získala opäť miesto internej režisérky (od sezóny 1956/1957). Manžela jej a ich deťom dovolili navštíviť až takmer po piatich rokoch od jeho uväznenia. Po návrate G. Husáka z väzenia v roku 1960 sa s ním rozviedla.  S O. Lichardovou napísala hry pre deti a mládež, hrala v 6 filmoch (Vlčie diery, Štyridsaťštyri, Jánošík, Muž, ktorý sa nevrátil, Predjarie, Polnočná omša). Režírovala TV inscenácie a pedagogicky pôsobila aj na VŠMU v Bratislave, v 60. rokoch viedla diaľkové štúdium pre ochotníckych režisérov pri Osvetovom ústave v Bratislave. Krátko po premiére hry Diabol a pán boh inscenovanej podla Sartrovej hry predčasne zomrela, vo veku 50 rokov.

ANTON PASTÍRIK (* 23. 7. 1924 – † 13. 9. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 13. 9. 1986 zomrel v Piešťanoch Anton Pastírik (* 23. 7. 1924 Nitra-Hrnčiarovce), kultúrny pracovník, organizátor kultúrneho života. 

JOZEF KOMPÁNEK (* 13. 9. 1836 – † 2. 2. 1917) – 180. VÝROČIE NARODENIA

* 13. 9. 1836 sa narodil v Hradišti Jozef Kompánek († 2. 2. 1917  Ostratice), spisovateľ, historik, katolícky kňaz.

Pôsobil ako kňaz v Pruskom, Bolešove, Ostraticiach. Publicisticky sa venoval zväčša náboženskej tematike, uverejňoval životopisy kultúrnych činiteľov bernolákovského obdobia. Bol dlhoročným členom výboru Spolku sv. Vojtecha.

FRAŇO MADVA (* 14. 9. 1786 – † 20. 8. 1853) – 230. VÝROČIE NARODENIA.

* 14. 9. 1786 narodil sa v Skalici Fraňo Madva († 20. 8. 1853 v Nitrianskych Sučanoch), kňaz, ľudový liečiteľ, bylinkár.

ŠTEFAN JANŠÁK (* 14. 9. 1886 – † 8. 4. 1972) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 9. 1886 narodil sa v Osuskom Štefan Janšák († 8. 4. 1972 Bratislava), významný slovenský archeológ, historik, vysokoškolský pedagóg, muzeológ, fotograf, politik, diplomat.

Študoval na gymnáziu v Hodoníne (1900 – 1907), odbor vodné stavby na Vysokom učení technickom v Brne (1907 – 1914). Bol úradníkom Obchodnej banky v Skalici (1914 – 16), účastníkom prvej svetovej vojny (1916 – 1918), pracovníkom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline a v Bratislave (1918 – 1920), bratislavskej expozitúry Ministerstva verejných prác (1920 – 1928), prednostom Štátnej stavebnej služby pre Slovensko (1928 – 1945), zástupca povereníka pre dopravu a verejné práce (1945 – 1948). Prednášal archeológiu na Filozofickej fakulte UK (1948 – 1958), aj na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1956 – 1960). Bol mimoriadne literárne činný, čo sa premietlo do 20 samostatných knižných publikácií a do okolo 400 publikovaných štúdií. Spolupracoval s agrárnym politikom Dr. P. Blahom, po vzniku ČSR bol členom Revolučného národného zhromaždenia ČSR (1918), hospodárskym expertom vlády na Parížskej mierovej konferencii (1920), predsedom Spolku československých inžinierov na Slovensku. Ako diplomat sa zaslúžil o rozvoj dobrých vzťahov s Francúzskom, bol predsedom spoločnosti Alliance Francaise v Bratislave, po r. 1945 ako povereník SNR pomáhal pri obnove vojnou zničeného Slovenska. Našu archeologickú spisbu obohatil priekopníckym dielom Praveké sídliská s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku (1935), vysokoškolskej učebnice Základy archeologického výskumu v teréne (1955) a monografických prác Staré osídlenie Slovenska (1938). Je tvorcom slovenskej historickej populárno-náučnej eseje (Lovci hlinených perál, 1934, Predveké Slovensko, 1948, Brány do dávnoveku, 1986, historickej novely Holičska krásna Helena). Spomedzi historických prác sú najcennejšími Slovensko v dobe uhorského feudalizmu (1932) a Hospodárske a sociálne príčiny meruôsmej revolúcie. Podstatnú časť jeho historiografickej spisby vyplnila biografistika – monografie: Daniel Lichard (1912), Život Štefana Fajnora (1935), Andrej Kmeť  (1941), Život dr. Pavla Blahu 1 – 2 (1947) a Dr. Ján Petrikovič (1967). Jeho literárne dielo zavŕšili beletrizované spomienkové knihy Boli časy, boli… (1971) a Posledný suplikant (1973). Bol aj autorom diela Vstup Slovákov medzi slobodné národy (2006). Prekladal diela z francúzskej literatúry.

ANTON HORVÁTH (* 14. 9. 1846 – † 17. 7. 1923) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 9. 1846 sa narodil v Čavoji (okr. Prievidza) Anton Horváth († 17. 7. 1923 v Trenčianskej Teplej), pedagóg, publicista.

JURAJ JANKOVIČ († 15. 9. 1696 – * 31. 1. 1638) – 320. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 9. 1696 zomrel v Trenčíne Juraj Jankovič (* 31. 1. 1638 Považany), katolícky kňaz-jezuita.

KAROL MILOSLAV LEHOTSKÝ (* 16. 9. 1846 – † 2. 10. 1915) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 9. 1846 narodil sa v Púchove Karol Miloslav Lehotský († 2. 10. 1915 v Gložane), spisovateľ, prekladateľ, pedagóg.

Uverejňoval články, cestopisy, krátke prózy a preklady v periodikách Národné noviny, Dom a škola, Cirkevné listy, Obzor, Národný kalendár a i. Bol členom Matice slovenskej, podporovateľom slovenských kultúrnych ustanovizní a podujatí.

MICHAL FILÍPEK (* 16. 9. 1876 – † 9. 10. 1947) – 140. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 9. 1876 sa narodil v Hlbokom Michal Filípek († 9. 10. 1947 Holíč), osvetový pracovník, učiteľ.

FRANTIŠEK XAVER ANDRÁSI (* 18. 9. 1716 – 1787 ?) – 300. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 9. 1716 sa narodil v Szendro (Maďarsko) František Xaver Andrási, katolícky kňaz-jezuita.

ALBERT PRAŽÁK (* 11. 6. 1880 – † 19. 9. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 19. 9. 1956 zomrel v Prahe Albert Pražák (* 11. 6. 1880 Chroustovice), prof. PhDr., DrSc., český literárny vedec, univerzitný profesor, politik, pôsobiaci aj na Slovensku. 

Bol profesorom FF UK v Bratislave, kde bol aj rektorom. V Bratislave bol hlavným tajomníkom Učenej spoločnosti Šafárikovej a redaktorom jej zborníka Bratislava. Bol zástancom čechoslovakizmu. V literárnovednej činnosti sa venoval staročeskej ale aj slovenskej literatúre. Počas 2. svetovej vojny bol popredným činiteľom českého odboja.

JURAJ MRVA (* 19. 9. 1836 – † 9. 11. 1915) – 175. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 9. 1836 sa narodil vo Zvolene Juraj Mrva († 9. 11. 1915 v Báčskom Petrovci, Srbsko), evanjelický kňaz, národnokultúrny činiteľ.

JÁN CAPKO-ZNIEVSKY, vl. m. JÁN MILOSLAV (* 19. 9. 1846 – † 18. 8. 1867) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 9. 1846 narodil sa v Kláštore pod Znievom (okr. Martin) Ján Capko-Znievsky, vlastným menom Ján Miloslav († 18. 8. 1867 tamže), slovenský básnik, autor vlasteneckých a intímnych básní.

JOZEF MAXIMILIÁN PETZVAL (* 6. 1. 1807 – † 19. 9. 1891) – 125 VÝROČIE ÚMRTIA

† 19. 9. 1891 zomrel vo Viedni Jozef Maximilián Petzval (* 6. 1. 1807 v Spišskej Belej), prof. Dr. Ing., slovenský matematik, fyzik, univerzitný profesor, jedna z najvýznamnejších európskych vedeckých osobností 19. storočia, zakladateľ modernej optiky, vynálezca dvoch fotografických objektívov – portrétového a krajinkárskeho (tzv. ortoskop) svetového významu, ktoré sa dodnes využívajú v astronómii, kinematografii, v meracej technike a i., vynálezca ďalekohľadov, premietačiek, osvetľovacích prístrojov, zrkadlovej Petzvalovej lampy či projektora.

Narodil sa na slovenskom Spiši v rodine učiteľa, organistu, mestského geometra, ktorý bol aj opravárom organov a vynálezcom. Študoval na elementárnej škole v Kežmarku, nižšie gymnáziu vyššie v Podolinci,  Levoči, potom chodil do Kráľovskej akadémie v Košiciach (1823 – 1825). Dobrý vzťah k matematike získal až po vnútenom preštudovaní vhodnej učebnice počas prázdnin, keď sa pripravoval v kvarte gymnázia na reparát z matematiky. Začal študovať na Univerzite v Pešti (dnes Budapešť, 1926), absolvoval Institutum Geometricum v Pešti, kde získal titul inžiniera, za zapísal na filozofickú fakultu  Peštianskej univerzity, kde ho vymenovali za adjunkta na katedre fyziky, kde obhájil aj doktorát z filozofie (1832) a kde ho menovali za riadneho profesora vyššej matematiky (1837). Pracoval ako inžinier v službách mesta Pešť, pripravoval najmä vodnostaviteľské projekty a svoje vedomosti uplatnil pri záplavách ohrozujúcich mesto (1828 – 1835).  Bol sa suplentom matematiky, mechaniky a praktickej geometrie a riadnym profesorom vyššej matematiky na Peštianskej univerzite (1835 – 1837). Potom prednášal mateamituku na katedre matematiky Viedenskej univerzity (1837 – 1977). Bol členom Akadémie vied vo Viedni a aj Uhorskej akadémie. V rámci fyziky venoval osobitnú pozornosť najmä optike, kde sú najvýznamnejšie jeho vynálezy fotografických objektívov, ktorých konštrukciu exaktne vyrátal a nakreslil. Vynikal v riešení algebraických a diferenciálnych rovníc, bol mimoriadne zručný brusič skla a jemnomechanik. V akustike sa zaoberal kmitaním strún, diferenciálnymi rovnicami kmitania strún, matematickou teóriou hudobných nástrojov. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike. Vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Najväčšou vedeckou zásluhou, ktorú má J. M. Petzval, je objav aplikácia vedecky podloženej metódy výpočtu (1840) i konštrukcie špeciálneho účelového objektívu. Po teoretických matematicko–fyzikálnych úvahách kombináciou viacerých šošoviek určil vysoko svetelný portrétny (1841) a krajinársky objektív. Nimi sa dali robiť portréty prekvapujúcej krásy a ostrosti kratšom expozičnom čase ako dovtedy. Portrétny objektív pozostával zo štyroch šošoviek, ktoré mali korigovanú chromatickú chybu i guľový odklon. Objektív umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. To v praxi znamenalo že samotná expozícia fotografickej platne trvala menej ako minútu (predtým 5 až 30 minút, počas ktorých sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť). Preto je pokladaný za zakladateľa modernej fotografie. Oba vynálezy majú svetový význam. Na realizáciu ich odovzdal známemu viedenskému optikovi F. Voigtländerovi, ktorý čoskoro začal aj výrobu vo veľkom, a to s mimoriadnym komerčným úspechom, z čoho však samotný konštruktér nemal zaslúžený zisk. Neuzavrel totiž zmluvu s výrobcom a svoj objektív si nedal patentovať. Jedinou jeho odmenou bolo dvetisíc zlatých, ktoré od Voigtländera dostal za svoje výpočty. Táto odmena bola nespravodlivo nízka v porovnaní s optikovými ziskami a došlo preto medzi nimi k otvorenej roztržke a vážnym sporom. Petzval neskôr zdokonalil aj krajinársky objektív, s ktorým nebol spokojný a pokúšal sa spolupracovať s inými optikmi, ale komerčný zisk zo svojich objektívov nikdy nemal. Navrhol aj konštrukcie mikroskopov, osvetľovacích  prístrojov, premietačky, dvojoký ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, ktorou sa dá maximálne využiť svetelná energia (prenosný reflektor s priemerom 1,3 m na osvetľovanie predmetov až do vzdialenosti 2,7 km), a pomocou nej zostrojil aj projektor. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike, vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Ako matematik vynikal v riešení lineárnych a diferenciálnych rovníc, v teórii algebraických a vyšších rovníc. Jeho hlavným matematickým dielom bola mimoriadne rozsiahla monografia Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom (1947), ktorú vydal v nemeckom jazyku (1853). Napísal okolo 90 vedeckých prác a štúdií, celý rad svojich pôvodných myšlienok však nepublikoval.  Jeho pripravované viaczväzkové dielo o optike nikdy neuzrelo svetlo sveta. Časti jeho rukopisov Teória systémov tónových osnov, Teória oporných čiar a Petzvalove sedemmiestne logaritmy sa našli 10 rokov po jeho smrti. Jeden kráter na odvrátenej strane Mesiaca nesie meno PETZVAL.

CÉZAR FRANTIŠEK HONZA (* 19. 9. 1756 – † 5. 5. 1839) – 260. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 9. 1756 sa narodil v Bytči Cézar František Honza († 5. 5. 1839 Skalica), náboženský spisovateľ, pedagóg, prekladateľ, kronikár, katolícky kňaz-františkán.

FRANTIŠEK XAVER GEBEN (20. 9. 1806 – † 22. 8. 1848) – 210. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 9. 1806 sa narodil v Banskej Štiavnici  František Xaver Geben († 22. 8. 1848 Papradno), prekladateľ, autor religióznej tvorby, katolícky kňaz.

MÓRIC BEŇOVSKÝ (* 20. 9. 1746 – † 23. 5. 1786) – 270. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 9. 1746 narodil sa vo Vrbovom Móric Beňovský († 23. 5. 1786 v Madaaskare, dnes Mauretánia) cestovateľ, kráľ Madagaskaru (Mauritania, ostrovný štát pri Afrike), dôstojník.

DUŠAN HALAŠA (* 9. 3. 1883 – † 21. 9. 1936) – 80. VÝROČIE ÚMRTIA

† 21. 9. 1936 zomrel v Martine Dušan Halaša (* 9. 3. 1883 Martin), slovenský politik, popredný činiteľ Slovenskej národnej strany, verejný a kultúrny činiteľ, herec, advokát.

Bol advokátom (od 1912) a  majiteľom advokátskej kancelárie v Martine a právnym zástupcom Tatra banky (1913 – 1934). Počas vysokoškolských štúdií bol členom slovenského študentského spolku Salaš v Cluji. Neskôr pôsobil v slovenskom národnom hnutí, bol popredným činiteľom Slovenskej národnej strany, členom jej vedenia, pokladníkom a zapisovateľom. Poskytoval právnu pomoc perzekvovaným národovcom a upevňoval postavenie Tatrabanky. Bol kultúrnym činiteľom v Martine: ako herec (1891 – 1903), člen divadelného odboru (1913 – 1919) a člen výboru Slovenského spevokolu (1913 – 1926).

JÁN PELIKÁN (* 21. 9. 1916 – † 12. 1. 2004) 100. VÝROČIE NARODENIA

* 21. 9. 1916 sa narodil Ján Pelikán († 12. 1. 2004), slovenský hudobný skladateľ, učiteľ na ľudovej škole umenia, právnik.

GEJZA ANGYAL (* 24. 12. 1888 – † 23. 9. 1956) 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 23. 9. 1956 zomrel v Kremnici Gejza Angyal (* 24. 12. 1888 Kremnica), slovenský maliar a grafik, predstaviteľ secesného expresionizmu.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. Edvih-Illés, Olgyay, 1906 – 1911), bol na polročnom študijnom pobyte v Mníchove na súkromej škole S. Hollósyho (1913). Pôsobil ako profesor Štátnej kovorobnej priemyselnej školy v Banskej Bystrici (od 1914), výtvarník v slobodnom povolaní v Kremnici (od 1919). Absolvoval študijnú cestu do Talianska (1922 a 1928), krátko žil v Paríži (1925 a 1931). Venoval sa sociálnej figurálnej maľbe, vynikol aj ako grafik. Vytvoril cykly veľkorozmerných leptov z práce garbiarov (1911) a baníkov (1920). Maľoval panorámy Kremnice. Stal čestným členom Société nationale des Beaux-arts v Paríži (1926), členom Maďarskej spoločnosti pre vedu, literatúru a umenie, Jednoty výtvarných umelcov Slovenska, bratislavského Kusnstvereinu a košickej Kazinczyho spoločnosti. Samostatne vystavoval v Banskej Bystrici (1918), Bratislave (1924, 1927), Ostrave (1930), súbornú posmrtnú výstavu mal v Bojniciach (1973). Jeho diela sú v SNG v Bratislave, v Národnej galérii v Prahe, v Múzeu výtvarného umenia v Budapešti.

LADISLAV DVONČ (* 24. 9. 1926 – † 31. 8. 2003) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 24. 9. 1926 sa narodil v Humennom Ladislav Dvonč († 31. 8. 2003 Bratislava), PhDr. , DrSc., významný slovenský jazykovedec, bibliograf, dlhoročný pracovník jazykovedného ústavu SAV, člen odborných jazykových komisií, spoluautorom kolektívnych diel a odborných štúdií, autor rozsiahleho bibliografického diela Slovenskí  jazykovedci.

Pracoval predovšetkým v oblasti výskumu súčasného slovenského spisovného jazyka, hláskoslovia, pravopisu, jazykovednej terminológie, gramatickej stavby jazyka, venoval sa najmä morfológii, osobitne morfológii podstatného mena a slovesa, ďalej fonológii, slovnej zásobe, tvoreniu slov, onomastike. Okrem toho sa venoval práci v oblasti jazykovej kultúry a jazykovej výchovy, dejín slovenskej jazykovedy, najmä spracúvaniu bibliografie slovenskej jazykovedy. Prečítajte si MEDIAILÓN: Ladislav  Dvonč (* 24. 9. 1926 Humenné – † 31. 8. 2003 Bratislava).

JÁN ROZNER (* 4. 12. 1922 – † 24. 9. alebo 25. 9. 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 24. 9. alebo 25. 9. 2006 zomrel v Mníchove Ján Rozner (* 4. 12. 1922 Bratislava),  slovenský literárny, divadelný a filmový kritik, prekladateľ, prozaik, publicista, redaktor,. 

ŠTEFAN BÁLENT (* 23. 2. 1842 – † 24. 9. 1916) – 100 VÝROČIE ÚMRTIA

† 24. 9. 1916 zomrel v Beckove Štefan Bálent (* 23. 2. 1842 Trenčín), slovenský národovec, kňaz.

KAROL MARKO (* 25. 9. 1791 – † 18. 11. 1860) – 225. VÝROČIE NARODENIA

* 25. 9. 1791 v Levoči Karol Marko († 18. 11. 1860 Villa Appeggi, Taliansko), slovenský maliar. 

ŠTEFAN PROKOP (* 25. 9. 1941 – † 22. 11. 1987) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 25. 9. 1941 sa narodil v Galante Štefan Prokop († 22. 11. 1987 Modra) , slovenský výtvarný umelec, sochár, medailér. 

MAXIMILIÁN HUDEC (* 25. 9. 1836 – † 1911 Padina) – 180. VÝROČIE NARODENIA

* 25. 9. 1836 sa narodil v Podkriváni-Dolnej Bzovej Maximilián Hudec († 1911 Padina, Srbsko), hudobný skladateľ, pedagóg, publicista, evanjelický kňaz. 

JÁN ŠTEVČEK (* 23. 8. 1929 – † 26. 9. 1996) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 9. 1996 zomrel v Bratislave Ján Števček (* 23. 8. 1929 v Mýte pod Ďumbierom), prof., DrSc., slovenský literárny vedec, kritik, esejista, scenárista, básnik, pedagóg, univerzitný profesor.

JÁN ČAPLOVIČ (* 25. 2. 1904 – † 26. 9. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 9. 1976 zomrel v Bratislave Ján Čaplovič (* 25. 2. 1904 Záriečie), slovenský literárny historik, bibliograf, novinár, evanjelický kňaz, znalec dejín slovenskej knižnej kultúry, prvý predseda Zväzu slovenských knihovníkov.

JURAJ GRAMANTÍK (* 28. 4. 1848 – † 26. 9. 1916) – 100. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 9. 1916 zomrel v Budapešti Juraj Gramantík (* 28. 4. 1848 Prievidza), slovenský spisovateľ, národovec, katolícky kňaz.

FRAŇO DEVINSKÝ, vl. m. SZÉKELY (* 9. 7. 1898 – † 28. 9. 1946) –  70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 28. 9. 1946 zomrel v Bratislave Fraňo Devinský, vlastným menom Székely (* 9. 7. 1898 Bratislava), slovenský spevák, divadelný organizátor, zakladateľ a riaditeľ zájazdového Slovenského ľudového divadla.

MICHAL GALLO (* 28. 9. 1916 – † 22. 4. 1981) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 28. 9. 1916 sa narodil Michal Gallo († 22. 4. 1981 Rosina), kňaz, za totalitného režimu nespravodlivo prenasledovaný pre svoju vieru a náboženské presvedčenie a väznený v uránových baniach takmer osem rokov (1953 – 1960)..

GABRIEL BELOHORSKÝ (* 28. 9. 1836 – † 19. 1. 1922) – 180. VÝROČIE NARODENIA

* 28. 9. 1836 sa narodil v Slovenskom Pravne (okr. Turčianske Teplice) Gabriel Belohorský († 19. 1. 1922 Novi Sad, Srbsko), slovenský dolnozemský náboženský spisovateľ, národnokultúrny činovník, evanjelický kňaz.

LADISLAV NOEL (* 21. 6. 1922 – † 29. 9. 1996) – 90. VÝROČIE NARODENIA

† 29. 9. 1996 zomrel v Bratislave Ladislav Noel (* 21. 6. 1922 Teplička nad Váhom), slovenský fotograf a kultúrny pracovník, organizátor, teoretik, metodik, lektor a publicista v oblasti fotografie.

JÚLIUS BOTTO (* 24. 7. 1848  – † 29. 9. 1926) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

* 29. 9. 1926 zomrel v Revúcej Július Botto (* 24. 7. 1848 Rozložná, okr. Rožňava), slovenský literárny historik, historiograf, prekladateľ, publicista, národný činiteľ, profesor na slovenskom gymnáziu, správca gymnázia, politik, verejný notár, advokát, spolutvorca národnej koncepcie dejín Slovenska a Slovákov.

Študoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi, teológiu skončil v Prešove (1869). Bol výpomocnym profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, absolvoval právnické štúdiá v Prešove (1871 – 1972). Po celý život pôsobil v Revúcej, ako ako profesor gymnázia ((1872 – 1874)), po jeho zatvorení ako advokát, znova profesor a správca gymnázia (1919)  a ako verejný notár (od 1922). Ako historik patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska a Slovákov. V historických prácach Slováci, vývin ich národneho povedomia (1906, 1910) a Dejiny Matice slovenskej (1923) popri dejinnom priereze venoval pozornosť aj kultúrnohistorickým a literárnym problémom. Spracoval monografie významnych spisovateľov a národnych dejateľov: Michal M. Hodža (1911), Jonáš Záborský (1912), Ján Francisci (1922), Životopis Štefana Marka Daxnera (1922), Samuel Tomášik (1925).

JÁN EVANJELISTA ČAJDA (* 29. 9. 1806 – † 1868) – 210. VÝROČIE NARODENIA

* 29. 9. 1806 sa narodil v Papradne Ján Evanjelista Čajda († 1868 Nitra), publicista, člen tretej bernolákovskej generácie, katolícky kňaz.

JOZEF KOSTKA (* 29. 1. 1912 – † 30. 9. 1996) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 30. 9. 1996 zomrel v Bratislave Jozef Kostka (* 29. 1. 1912 Stupava), prof., slovenský sochár, zakladateľská osobnosť slovenskej povojnového moderného slovenského sochárstva, vysokoškolský profesor.

Pochádzal zo starého habánskeho rodu džbankárov v Stupave na Záhorí. Prvým učiteľom mu bol jeho strýko, ľudový keramik Ferdiš Kostka. Umelecké nadanie po predkoch zúročil mladý umelec štúdiom na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a na študijnom pobyte v Paríži v roku 1938. Po návrate domov sa bezprostredne zapojil do kultúrneho života v Bratislave. Vystavoval s Jánom Mudrochom a zúčastňoval sa na vydávaní zborníkov nadrealistických slovenských básnikov s protivojnovým obsahom. Na Slovensko priniesol impulzy najlepších reprentantov českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho sochárstva, vyrovnával sa aj s princípmi figurácie, ako ju formuloval ešte Rodin. Kostkove „živé“ sochy, ktoré zostúpili z piedestálu statických pomníkov, prijala mladá básnická generácia s nadšením. Básnik Rudolf Fabry ich nazval básnickými sochami – sochárskymi básňami. Jeho rané plastiky: Dievča s drapériou (1939), Poézia (1939 – 1942), Noc (1940), Sen (1941 – 1942), Rok štyridsiaty štvrtý (1944) dnes patria k zlatému fondu slovenského moderného sochárstva. Stál pri zrode Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a pri založení Slovenskej národnej galérie (1949).  Ako profesor-pedagóg vychoval v rokoch 1948 až 1972 niekoľko generácií slovenských sochárov. V povojnovom období sa zapojil do monumentálnej pomníkovej tvorby s tematikou Slovenského národného povstania. Jeho súsošie Obrancovia  (Pomník SNP) v Partizánskom patrí k najlepším realizáciám pomníkovej tvorby tohto obdobia na Slovensku. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nadobudla jeho tvorba komornejší charakter. Svoje výtvarné hľadania preveroval stovkami kresieb, ktoré sú kľúčom k jeho sochám; v tejto súvislosti sa stal významným predstaviteľom sochárskej kresby v ceom Česko-Slovensku. V roku 1962 vychádza umelcovi monografia venovaná jeho kresbám z pera Karola Vaculíka. V období spoločenského uvoľňovania prechádzali premenami aj jeho práce. Jeho básnická obrazotvornosť so silným sochárskym cítením nachádzala nové tvary a objekty v metamorfózach ženských postav a kvetov, v prírode, kameňoch, spomienkach na detstvo v Marianke a v Stupave. Najmä v šestdesiatych rokoch 20. storočia, ktoré patria v tvorbe umelca k najplodnejším, inklinoval aj k archetypálnejším formám abstrakcie nadväzujúc na odkaz Constantina Brâncuşiho; v tejto časti jeho tvorby sa naplno prejavil zmysel pre materiál a citlivé až lyrické skúmanie procesu tvorby plastiky a popri bohatej kresebnej činnostivytvoril desiatky sochárskych štúdií i monumentálne plastiky ako Veľká balada, Veľký kvet, Matica (všetky 1967), Vládca, Nájdený tvar (obe 1967–1968) a ďalšie.  Na vrchole tvorivých síl sa očkal aj spoločenského uznania –  stal sa laureátom Ceny Cypriána Majerníka (1963) a ocenili ho a titulom národný umelec (1967). Svoju tvorbu tohto obdobia zhodnotil súbornými výstavami v bratislavskom Dome umenia a v pražskom Mánese (1968 – 1969). Spoločenská angažovanosť v období tzv. Pražskej jari postihla aj Jozefa Kostku, v dôsledku normalizácie musel opustiť Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1973).

Jozef Kostka: Pamätník víťazstva – oslobodenia
Červnou armádou na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave

Žil a naďalej tvoril vo svojom ateliéri a na záhrade v Záhorskej Bystrici, kde vznikli v týchto rokoch jeho drevené rustikálne, minimalisticky poňaté skulptúry. Jeho neskoré dielo, verejnosti menej známe, obsahuje mnohé kritické spoločenské aspekty, je zbavené všetkej ľúbivosti a až s určitou jadrnou formou vypovedá o duchovnom rozpoložení umelca. V posledných rokoch sa intenzívne venoval aj keramickej tvorbe a maľoval. Napriek ťažkému obdobiu, v ktorom žil, bol schopný zachovať si vysoký morálny kredit. Jeho dielo rehabilitovali v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď mu Národná galéria v Prahe usporiadala výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade (1983) a následne Slovenská národná galéria k 75. výročiu narodenia (1987). Jeho dielo má na Slovensku zakladateľský význam. Vytvoril pomyselný most, ktorým sprostredkoval prijatie tendencií moderného európskeho sochárstva 20. storočia do našej kultúry. Na jeho podnetný a bohatý odkaz nadviazali ďalšie generácie slovenských sochárov. Galériu Jozefa Kostku v Bratislave vedie jeho neter Marcela Macharáčková, neter sochára Jozefa Kostku, ktorá aj spracováva a triedi umelcovu pozostalosť.

Jozef Kostka: Vďaka, bornzová plastina na Slavíne v Bratislave

Zdroje:

• Alexander Moyzes. In: Huubné centrum [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Alexander Moyzes. In: Wikipédia [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Anton Kropáči (1828 – 1896), rím. kat. kňaz, národný buditeľ, propagátor slovenskej literatúry a tlače, pôsobiaci v Nemšovej. In: Nemšová [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Gejza Angyal (1888 – 1956) In: Soga [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Kostka, Klasik slovenskej sochárskej moderny. In: Nitrianska galéria [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Maximilián PETZVAL – svojrázny profesor. In: Hvezdáreň Piešťany [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Maximilián Petzval. In: Wikipédia [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Kalendárium regionálnych osobností okresov Pezinok, Malacky a Senec 2016. [Zostavila: Daniela Sedláčková. Zodpovedná red.: Mgr. Daniela Tóthová.] Pezinok: Malokarpatská knižnica v Pezinku. Ročník: 11. Rok: 2016. ISSN: 1338-9351. 2016. Vydané v elektronickej podobe. In: Knižnica Pezinok [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Kalendár výročí regionálnych osobností a udalostí v roku 2016 (okresy Považská Bystrica, Púchov a Ilava). [Zostavila: Alena Zelenáková]. Považská Bystrica: Považská knižnica Považská Bystrica v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja 2015, ISBN 978-80-972143-1-9. In: PK PB [online]. [Citované 19. 8. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Kalendár výročí regionálnych osobností Turca na rok 2011. [Zostavila Taťana Sivová]. In: Martin: Turčianska knižnica v Martine. [online]. 167 s. ISBN 978-80-970783-0-0. [Citované 19. 8. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Kalendár výročí osobností a udalostí okresov Bánovce nad Bebravou, Myjava, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín v roku 2016. [Zostavila: Mgr. Petra Dombaiová]. Trenčín: Verejná knižnica Michala Rešetku v Trenčíne v decembri 2015. ISBN 978-80-85135-53-4. In: VKMR [online]. [Citované 19. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Kalendárium 2016: SEPTEMBER 2016 [online]. In: Národné osvetové centrum. [Citované 19. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
•  
• Ladislav Dvonč. In: JÚĽŠ: Slovenskí jazykovedci [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ladislav Dvonč.  In: Kultúra slova [online]. Vedecko-popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, Jazykového odboru Matice slovenskej a Ústrednej jazykovej rady Ministerstva kultúry SR. Ročník 40, č. 4 (2006),  195 – 197. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Magda Husáková se rozvedla a zemřela dřív, než mohla být první dámou. In: Ona – DNES [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Prof. Dr. Ing. Jozef Maximilián Petzval. In: Osobnosti [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Štefan Janšák In: LIC [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Štefan Pokloráb. Tvar. In: ČBDB [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.