Pavol Tonkovič (* 13. 1. 1907 Podkonice, okr. Banská Bystrica – † 22. 5. 1980 Bratislava)

Pavol Tonkovič (* 13. 1. 1907 Podkonice, okr. Banská Bystrica – † 22. 5. 1980 Bratislava), slovenský hudobný skladateľ, dirigent, folklorista, etnomuzikológ, rozhlasový pracovník, pedagóg, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní, jeden z priekopníkov výskumu a uchovávania slovenskej ľudovej hudobnej tradície a organizátor hudobného života na Slovensku, sa narodil ako najmladšie zo štyroch detí rodičom matke Júlii, rod. Šípkovej (* 1873 – † 1950) a otcovi Martinovi Tonkovičovi (* 1866 – † 1935), ktorý bol tesárom, ľudovým muzikantom, predníkom domácej vrchárskej (dedinskej) ľudovej hudby; mal brata Martina (* 1893) a sestry Máriu (* 1896) a Annu (* 1899). Manželka Ire­na, rod. Zehetnerová, bol známa výtvarná pedagogička a umelecká ná­vrhárka (* 1908 –  † 1996), bol bezdetný.

Štúdiá a vzdelanie

Navštevoval ľudovú školu v Podkoniciach (1913 – 1919), meštianku v Slovenskej Ľupči (1921 – 1923), študoval na Štátnom učiteľ­skom ústave v Banskej Bystrici (1924 – 1927), kde bol žiakom Viliama Figuša-Bystrého, na Škole pre záložných dôstojníkov v Košiciach (1927 – 1928), na pedagogickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie (1932 – 1938) u prof. N. Kubáta; súčasne navštevoval aj prednášky hudobnej vedy a filozofie na Filozofickej fakulte UK a študoval na učiteľ­skom ústave v Bratislave (1934), kde si doplnil vzdelanie štú­diom zborového dirigovania na VŠMU (1951 – 1953).

Povolanie

Spočiatku pôsobil ako učiteľ na viacerých školách, vo Fiľakove (1929 – 1930), v Polhore (1930 – 1931), na meštianskej škole v Brezne (1931 – 1932), vo Sv. Jure (1932 – 1933), v Bratislave (1933 – 1934), na učiteľskom ústave v Bratislave (1934 – 1945). Bol vedúcim oddelenia ľudovej hudby Čs. rozhlasu v Košiciach (1945 – 1949), zakladajúcim umeleckým vedúcim a riaditeľom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK, 1949 – 1951), vedúcim oddelenia ľudovej hudby v čs. rozhlase v Bra­tislave (od 1951), aj vedúcim a dirigentom súboru Ľudovej umeleckej tvorby (ĽUT) pri Čs. rozhla­se (od 1954), ako aj vedúcim oddelenia pre zahraničnú hudbu (od 1967); od roku 1971 neskôr žil na dô­chodku.

Hudobné vzdelanie, vzťah k hudbe a hudobné aktivity

Hrať sa učil hrať sa učil u miestnych muzikantov v Podkoniciach, lebo jeho otec bol odišiel do Ameriky, kde dlhé roky pracoval (1907 – 1927) ako robotník, neskôr majstrom pri oprave železničných vagónov, no napokon po ťažkom úraze mu vagón zlomil obe nohy, pritom nebol poistený a prišiel aj o miesto. Kým však pracoval, posielam domov peniaze, z ktorých matka odkúpila v Podkoniciach polovicu rodinného domu.  P. Tonkovič vyrastal v prostredí vynikajúcich ľudových speváčok, sám bol predníkom miestnej sláči­kovej trojky, od jeho starej matky zapisoval ľudové piesne  (1916) známy uhorský hudobný skladateľ a zberateľ ľudových piesní slovenského pôvodu Béla Bartók. Už ako študent začal zapisovať podkonické ľudové piesne, neskôr aj inštrumentálnu hudbu; v zbierke piesní z Podkoníc zachytil miestny repertoár v archaickej interpretácii. Ako učiteľ viedol detské folklórne súbory. Roku 1934 zorganizoval prvý detský rozhlasový spevácky zbor, s ktorým pripravil pásmo slova a hudby Redikanie; relácia ako dobový experiment získala 1. cenu Rádiožurnálu, potom sa stal trvalým spolupracovníkom rozhlasu.

Rozhlasový pracovník

Ako pracovník Čs. rozhlasu v Košiciach vytvoril progresívnu koncepciu práce s ľudovou hudbou v rozhlasovom vysielaní, ktorú založil na novom vzťahu medzi autentickými a štylizovanými formami. Organizoval terénne výskumy v regiónoch východného Slovenska (88 obcí) a ako prvý využil v rozhlase autentický folklórny prejav. V košickom rozhlase založil a viedol vokálno-inštrumentálny súbor Branisko, s ktorými interpretoval úpravy ľudovej hudby. Pre roz­hlas objavil mnohých ľudových spevákov a inštrumentalistov (J. Guzová, Š. Bobro). Po prechode do bratislavského rozhlasu začal systematicky budovať zvukový archív autentického folklóru z celého Slovenska (129 obcí), neskôr aj ľudovej hudby európskych a mimoeurópskych hudobných kultúr.

Pavol Tonkovič: Vrchárska nálada. [LP album].
Bratislava: OPUS; 1982.

Nahrávky využil v množstve relácií, tým ako prvý u nás podával obraz aj o hu­dobnom folklóre iných národov. V bratislavskom rozhlase zalo­žil a viedol súbor Ľudovej umeleckej tvorby (1954 – 1967), zhromaždil okolo neho rad interpretov (J. Peško, J. Blaho, Š. Hoza, Š. Kliment, Š. Turňa, Ľ. Baricová, M. Blahušiaková, L. Fajtová, B. Kubánková, matka J. Kubánku, D. Laščiaková, A. Vigutová, E. Hutová a i.) a skladateľov (T. Andrašovan, O. Demo, M. Dubovský, Š. Ju­rovský, D. Kardoš, A. Móži, Ľ. Rajter, V. Slujka, B. Urbanec, A. Zemanovský). Súbor ĽUT priniesol pre svoju progresívnu dramaturgiu prelom v chápaní miesta ľudovej hudby v rozhlase v podobe širokej palety autentických a štylizovaných foriem. Okrem rozhlasu trvalo spolupracoval s televíziou.

Slovenský ľudový umelecký kolektív

Bol zakladajúcim členom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). Ako všestranná vedúca osobnosť sa významne zúčastnil na formo­vaní profilu tohto telesa. Bol jeho prvým umeleckým vedúcim, dramaturgom, dirigentom, zbormajsterom i ria­diteľom  (1949 – 1951). Do súboru prijal a podporoval aj jeho choreografa a neskoršieho umeleckého vedúceho SĽUK-u Juraja Kubánku, ktorý súbor, nadväzujúc na tvorivú činnosť P. Tonkoviča, vyzdvihol na nebývalú umeleckú úroveň a preslávil po celom svete.

Zberateľ a zapisovateľ ľudových piesní a hudby

Bol jedným z priekopníkov výskumu a uchovávania slovenskej ľudovej hu­dobnej tradície. Výsledkom jeho dlhodobej zberateľskej a do­kumentačnej práce bolo vybudovanie archívov a publikovanie materiálu i vedeckých štúdií. Jeho zápisy ľudových piesní a inštru­mentálnej hudby vystihovali miestny interpretačný štýl a pred­stavujú cenný dobový dokument. Zbieral materiál z celého Slo­venska, osobitne sa však zameral na východné Slovensko, na región Liptova, Podpoľania a Oravy.  Len rokoch 1945 – 1949 navštívil 82 obcí na východnom Slovensku, odkiaľ si vyberal i zapisoval piesne pre nahrávky s rozhlasovým telesom v štúdiu. 

Pavol Tonkovič s Ľubou Pavlovičovou-Bakovou

Po roku 1947 uskutočnil nahrávky ľudových piesní na magnetofónové pásky v 39 obciach. Vzhľadom na to, že nemal k dispozícii väčší počet magnetofónových pások, musel, žiaľ, nahrané pásky po odvysielaní zmazať.  Potom, ako sa stal   vedúcim rozhlasového oddelenia ľudovej hudby v Bratislave, zaviedol osobitné relácie pre vysielanie pôvodnej ľudovej hudby. Pod jeho vedením realizovali neskôr nahrávky v teréne aj ďalší redaktori, najmä hudobný redaktor a dirigent Vladimír Slujka (* 1924 –  † 2001) a folkloristka, speváčka, redaktorka, dramaturgička Ľuba Pavlovičová-Baková (* 1924 – † 1998). Nahrávky získané v teréne sa už po odvysielaní nezmazali, ale odkladali do trvalého fondu archívu.

Svojimi zápismi prispel do 2. a 3. dielu Sloven­ských ľudových piesní (Terchová, Važec, Podkonice), vydal niekoľko monografií a štúdií (Spevy z Oravy, 1954, Variačná technika predníkov ľudovej hudby oblastí stredného Slovenska – Horehronie, 1966).

Na študijných cestách v zahraničí sa venoval aj zbieraniu folklórneho hudobného materiálu krajanov i iných národov (MĽR, BĽR, USA, Kanada, ZSSR, Vietnamská socialistická republika, Tunisko a inde.) Príspevky o slovenských ľudových hudobných nástrojoch a nástrojovej hudbe publikoval v odborných a osvetových časopisoch.

Spolupracoval s Ústavom hudobnej vedy SAV pri budovaní základov etnomuzikologického odboru.

Tvorba úprav a štylizácií ľudových piesní a tancov

Skúsenosti z výskumnej práce v teréne a získaný materiál vy­užil pre tvorbu úprav a štylizácií ľudových piesní, hudby a tancov. V Košiciach upravil okolo 30 piesní a tancov, v Bratislave na­písal vyše 160 úprav a štylizácií ľudovej hudby pre rozhlas, televí­ziu a folklórne súbory. Najmä jeho rozhlasové úpravy sú do­dnes živou súčasťou vysielania (Ej, pod Urpínom, 1960; Hojdana, 1956; Na pohronskej strune, 1955; Vrchárska nálada, 1957 a i.). Jeho kompozície sú dokladom jednej z etáp vývinu názo­rov na folklórne štylizácie; charakterizuje ich citlivé rešpektova­nie autentickej predlohy a súčasne umelecky kultivovaná podo­ba spracovania. Komponoval aj scénickú hudbu a hudbu k fil­mom s folklórnou tematikou.

Spoločná LP platňa Pavla Tonkovič a aTibora Andrašovana

Metodická, osvetová a publikačná činnosť

Vyvíjal bohatú inštruktážnu, metodickú a organizačnú prá­cu; spolupracoval s viacerými inštitúciami (SAV, Osvetový ústav, Zväz slov. skladateľov a i.), podujatiami (folklórne festiva­ly a slávnosti) a profesionálnymi i amatérskymi súbormi (SĽUK, Lúčnica, Technik, Vršatec a i.). Publikoval recenzie, úvahy a články z oblasti koncertného života, sféry ľudovej hudby a folklorizmu.

 

Ocenenia

R. 1972 ho vyznamenali Za vynikajúcu prácu, bol nositeľom Ceny A. Zápotockého (1977) a získal titul zaslúžilý pracovník kultúry (1977). Je nositeľom Ceny Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA) in memoriam so Zápisom do Zlatej knihy SOZA.

 

Výber z diela Pavla Tonkoviča

Úpravy ľudových piesní, hudby a tancov: Do krutú a do šaílika Bratislava, 1952); Darmo mi je darmo (Bratislava, 1955); Na pohronskej strune (1955; Bratislava, 1960); Čerčiana (šarišská polka, 1956; Bratislava, 1970); Hojdana, spevy a tance spod Babej hory (1956; Bratislava, 1957); Terchovské nôty (1956; Bratislava, 1957); Goral jo se, goral (1957); Myjavské čardáše (1957); Na Demetra na Kokave (1957); Vrchárska nálada (dumka a ta­nec, 1957; Bratislava, 1971); Ceperka (šarišská polka, 1960); Ej, pod Urpínom (podkonická duma, 1960); Husle javorové (1960); Husle javorové (šumiacka šorová, 1960); Brnkacia – Zrážajova nôta (1965; Bratislava, 1971); Starosvetske vrchárske nôty „skríža“ (1965); Mati moja, mati (balada, 1969); Jánska (na ľudovú poéziu, 1970); Konope (pieseň z Vojvodiny, 1970); Myjavci na tanci (1971); Tanec z kolešní (obrázok z Gemera, 1974)-

Hudba k filmom: Jánošík v tradícii ľudového umenia (1952); Cesta za ľudovými hudobnými nástrojmi (1959).

Zbierky: Spevy nášho ľudu (Bratislava, 1952; spoluautor); Spevy z Oravy (Bratislava, 1954); Slovenské ľudové piesne (Bratislava, 1954); Sloven­ské spevy 2 – 3 (Bratislava, 1954– 1956).

Monografie, štúdie: Variačná technika predníkov oblastí stredného Slovenska – Horehronie (Bratislava, 1966).

Inštruktívna literatúra: Hrajte muzikanti (Bratislava 1966).

Rukopisné diela: Antológia slovenských  ľudových piesní; Ľudová hudba na Orave; Ľudová hudba na Terchovej; Ľudová inštrumentálna hudba na Slovensku (1955); Novátorstvo ako problém sociálne hudby (1965); O gajdách a gajdošoch; Slovo, reč, jazyk, hudba; Spev a hudba vo Vietname.

Ťažisková monografia o živote a diele

Činorodý život a dielo Pavla Tonkoviča priblížil vo svojej monografii Pavol Tonkovič – pedagóg, folklorista, zberateľ, redaktor, dirigent, skladateľ (Hudobné centrum, 2013) PhDr. Ondrej Demo, CSc., významný slovenský etnomuzikológ, ktorý bol bol blízkym spolupracovníkom P. Tonkoviča a je pokračovateľom jeho koncepcie prístupu k ľudovej hudbe. Vo monografii podáva komplexný obraz o Tonkovičovi ako o zakladateľovi našej povojnovej scény folklórnej hudby. P. Tonkovič sa do slovenskej hudby zapísal ako citlivý a cieľavedomý zakladateľ viacerých tradícií, či už ide o koncepciu javiskovej prezentácie ľudovej kultúry (SĽUK), o prácu s ľudovou hudbou v rozhlase, o jej štylizovanú podobu vo forme úprav, alebo o pestovanie lásky k ľudovému dedičstvu v mladej generácii. Autor spestril text osobnými zážitkami s Tonkovičom a farbistým opisom života v Podkoniciach, rázovitej obce v podhorí Nizkych Tatier, kde sa Tonkovič narodil. Publikácia je ilustrovaná množstvom fotografií a notovými ukážkami z Tonkovičovej tvorby.

DEMO, Ondrej: Pavol Tonkovič – pedagóg, folklorista, zberateľ,
redaktor, dirigent, skladateľ. Bratislava: Hudobné centrum, 2013.

Pozostalosť a Cena Pavla Tonkoviča

Hudobná pozostalosť profesora Pavla Tonkoviča je uložená v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici a v Slovenskej národnej knižnici – Archíve literatúry a umenia v Martine.

Pamiatku skladateľa pripomína Cena Pavla Tonkoviča za prínos v oblasti hudobného folklóru. Udeľuje sa od roku 1991 na základe návrhu Spolku hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii.

 

Foto: archív (zdroje)

 

Zdroje:

  • DEMO, Ondrej: Ľuba Pavlovičová-Baková. In: Spolok hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii [online]. [Citované 13. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • DEMO, Ondrej:  Vladimír Slujka. In: Spolok hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii [online]. [Citované 13. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • DEMO, Ondrej: Pavol Tonkovič – pedagóg, folklorista, zberateľ, redaktor, dirigent, skladateľ. 1 vyd. Bratislava: Hudobné centrum, 2013. 101 s. ISBN: 978-80-8942-717-8.
  • História zbierania, zachovania a prezentácie slovenskej ľudovej piesne. In: Eckylopédia poznania [online]. [Citované 11. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Hudobný skladateľ, folklorista Pavol Tonkovič stál pri zrode SĽUK-u. In: Dobré noviny [online]. [Citované 12. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pavol Tonkovič. In: Hudbné centrum [online]. [Citované 13. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pred 110 rokmi sa narodil Pavol TONKOVIČ. In: Pohorelá [online]. Uverejnené 13. 1. 2017 [citované 13. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • TONKOVIČ, Pavol. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). VI. zväzok. T – Ž. Martin: Matica slovenská, 1994, ISBN 80-7090-111-X, s. 100, 101.

 

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com