Slovenský kultúrnohistorický kalendár – výročia osobností v AUGUSTE 2018 (1. polovica)

JOZEF ADAMOVIČ (* 23. 4. 1939 – † 2. 8. 2013) – 5. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 8. 2013 zomrel v Košiciach Jozef Adamovič (* 23. 4. 1939 Trnava) – slovenský divadelný i filmový herec, pedagóg a režisér, ktorý patril k najsilnejšej povojnovej generácii slovenských hercov.

Absolvoval odbor herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1960), kde sa zoznámil so svojou manželkou, slovenskou herečkou Božidarou Turzonovovou, s ktorou sa im narodili dve dcéry, filologička Andrea a právnička Lucia, a päť vnúčat. Bol členom činohry Slovenského národného divadla (1960 –1991), kde vytvoril vyše 60 postáv (Cornelle: Cid, Gozzi: Kráľ Jeleň, Goldoni: Učiteľ tanca, Shakespeare: Sen noci svätojánskej a Richard II., Kráľ Lear: Edgar, Rostand: Cyrano z Bergeracu a i.). Študoval aj na divadelnej škole CITIS v Moskve, divadelnú a filmovú réžiu a na filmovej škole Gostimo (1981 – 1985), bol jedným z posledných žiakov známeho režiséra Andreja Tarkovského. Začiatkom 70. rokov minulého storočia prežil autohaváriu, po ktorej mu ostala jazva na tvári a pri ktorej prišiel o časť nohy, neskôr leteckú nehodu horiaceho lietadla (1985), v osemdesiatych rokoch minulého storočia prekonal rakovinu (vyliečil si ju, ako uviedol, hladovkou, počas ktorej pil len debakterizovanú a demineralizovanú vodu, a kozím mliekom). O pár rokov mu lekári diagnostikovali srdcovú arytmiu, a tak užíval lieky, nosil kardiostimulátor. Dal sa na podnikanie, choval ovce, zobral si úver päťmilión korún a po celom Slovensku zriadil trinásť salašov, kde choval 3 500 kôz, napokon však skrachoval a bol vystavený exekúcii, v ktorej s manželkou prišli o všetok majetok, a navyše splácali horibilný dlh. Spoluzakladal Akadémiu dramatických umení v Banskej Bystrici (1997), kde pôsobil ako pedagóg, vedúci katedry herectva a réžie a prodekan Fakulty dramatických umení AU. Bol šéfom činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, učil na Strednej umeleckej škole v Košiciach (od roku 2004). Bol umeleckým šéfom rómskeho divadla Romathan v Košiciach (od roku 2007). Naposledy pôsobil ako šéf odboru hudobno-dramatického umenia na košickom Konzervatóriu na Exnárovej ul.

Ako herec spočiatku stvárňoval romantické postavy, neskôr mali jeho role skôr realistický až tragický charakter. Hral v 120 televíznych inscenáciách, seriáloch a filmových projektoch filmového štúdia Koliba a Barrandov Praha, už ako 16-ročný sa objavil v obľúbenom slovenskom filme Štvorylka (1955), neskôr ho obsadili do českého filmu Valčík pre milión (režisér: Josef Mach, 1960). Preslávil sa na televíznej obrazovke, predovšetkým ako Móric Beňovský, hlavná postava v 13-dielnom koprodukčnom slovensko-maďarskom seriáli Vivat Beňovský (1971 –1975). S manželkou B. Turzonovovou hrali vo filmoch o filmoch Most na tú stranu (1961), Rozmajrín, Hry lásky šálivé (1971), Vivat, Beňovský, Parížski mohykáni (1971), v známej televíznej adaptácii Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy (1971), v televíznom filme Barbora Rosselová (1979) či v Odvete (1980). Uplatnil sa aj v dabingu.

Božidara Turzonovová a Jozef Adamovič v televíznom
seriáli Vivat Beňovský!  Foto: archív (film STV)

 

Bol nositeľom Pribinovho kríža II. triedy (2012) za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, získal aj ocenenie Identifikačný kód Slovenska (2012), Cenu mesta Vrbové za stvárnenie Mórica Beňovského vo filmovom seriáli Vivat, Beňovský (2011), Cenu Trnavského samosprávneho kraja za celoživotnú prácu (2009), jeho meno je na Filmovom chodníku slávy pred Divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave – ako ocenenie za mimoriadny prínos slovenskej kinematografii za rok 2011.

 

MICHAL RÁBEK (* 14. 6. 1926 – † 2. 8. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 8. 2008 zomrel v Bratislave Michal Rábek (* 14. 6. 1926, Horná Kráľová, okr. šaľa) – slovenský režisér dokumentárnych filmov.

Pôsobil v Štúdiu krátkych a spravodajských filmov Slovenského filmového ústavu v Bratislave, na poste redaktora a režiséra pripravil reportáže do viac ako 200 filmových týždenníkov federálneho vysielania. Režíroval vyše 30 krátkych filmov s poľnohospodárskou tematickou. Nakrútil filmy ospevujúce krásy slovenských krajov, populárnovedecké filmy z prostredia nakrúcania filmových týždenníkov či krátkych filmov (Koliba nakrúca, 1965), ako aj krátke filmy k výročiu Slovenského národného povstania Deti povstania, Povstaleckým krajom a i.

 

PAVOL HERCHL (* 27. 3. 1924 – † 2. 8. 1993) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 8. 1993 v Banskej Bystrici zomrel Pavol Herchl (* 27. 3. 1924 Banská Bystrica), slovenský scénograf, javiskový výtvarník.

Absolvoval Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici. Po konkurze začas pôsobil scénograf a výtvarník v Beskydskom divadle v Novom Jičíne, kde bol jeho učiteľom Ladislav Vychodil. Po po návrate na Slovensko pôsobil ako scénograf v Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (od 1953), neskôr, po dvoch rokoch v Divadle Zdeňka Nejedlého v Opavě, kde zaujal scénickou výpravou k dráme J. K. Tyla Paličova dcera (1956). Potom pôsobil ako scénograf, javiskový výtvarník a šéf výpravy v novovzniknutej spevohre v Banskej Bystrici, kde pracoval tridsať rokov. Spolupracoval na realizácii asi 100 inscenácií s profesionálnymi i ochotníckymi divadelnými súbormi. Išlo napr. o predstavenia Ivan Stodola: Kráľ Svätopluk (réžia Ladislav Hyža), Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva (réžia Koloman Čillík), Maxim Gorkij: Na dne (réžia Ivan Palúch), Peter Kováčik: Krčma pod zeleným stromom (réžia Juraj Kováč) a i. Ako scénograf sa zaujímal o činnosť divadelných ochotníkov tak v Banské Bystrici, ako aj v okolitých obciach (najmä Telgárt a Krupina). Bol aj scénografom Folklórneho festivalu Východná.

 

GUSTÁV ALFONZ BAKOŠ (* 2. 8. 1918 − † 1. 10. 1991) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 8. 1918 v Trnave sa narodil Gustáv Alfonz Bakoš († 1. 10. 1991 Waterloo, Kanada), slovenský, kanadský a americký astronóm, astrofyzik, vysokoškolský pedagóg.

Absolvoval gymnáziu v Trnave, kde aj maturoval. Vysokú školu absolvoval v Prahe (Česko) a na Fakulte prírodných vied Univerzity Komenského v Bratislave. Učil matematiku a fyziku na Biskupskom gymnáziu (od 1943) v Trnave, kde sa spoznal so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom, ktorý učil biológiu a chémiu na Katolíckej škole. Už pred nástupom komunizmu sa začali represie voči cirkvi, keď vyšiel príkaz zvesiť všetky kríže z tried gymnázia (6. 2. 1946). S. A. Bakoš sa vyjadril proti tomu, rovnako ako študenti protestmi, a spolu s T. Zemanom v noci kríže v triedach zavesili naspäť. Za svoj čin boli prenasledovaní, a tak A. S. Bakoš pred perzekúciou emigroval do Holandska (1947), kde pôsobil v observatóriu v Leidene a kde získal magisterský titul a požiadal o imigračné vízum do Kanady. V Kanade pôsobil (od r. 1951) v Dominion Observatory v Ottave. Po pár rokoch absolvoval štúdium v Toronte, pritom získal magisterský titul, ako aj titul PhD. v odbore astronómia. Potom pôsobil na torontskom univerzitnom observatóriu David Dundlop Observatory. Z Kanady odišiel na pracovné vízum do USA. Pôsobil na Smithsonian Astrophysical Observatory a Deaborn Observatory v Evastone. Napokon sa vrátil do Kanady (1967), kde prijal stálu pracovnú pozíciu na univerzite vo Waterloo v Ontáriu, a tak sa stal prvým astronómom v uvedenej práve založenej univerzite. Vybudoval tam nové univerzitné observatórium, ktoré bolo neskôr pomenované podľa neho – Gustav Bakos Observatory. Nikdy nezabudol na svoje slovenské korene.

 

EUGEN SUCHOŇ (* 25. 9. 1908 – † 5. 8. 1993) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 8. 1993 v Bratislave zomrel Eugen Suchoň (* 25. 9. 1908 Pezinok), prof., národný umelec, slovenský hudobný skladateľ, pedagóg, teoretik a organizátor hudobného života, jedna z vedúcich osobností slovenskej hudobnej moderny, tvorca prvej slovenskej národnej opery Krútňava, ktorá je nahranejšou slovenskou operou v zahraničí.

Študoval na Hudobnej škole a Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave hru na klavíri, skladbu a dirigovanie (1923 – 1930) u profesorov Frica Kafendu, Josefa Vincoureka, Ernesta Križana, Libuše Adamcovej-Svobodovej. V štúdiu pokračoval v Prahe, kde študoval skladbu na Majstrovskej škole konzervatória (1931 – 1933) u profesora Vítězslava Nováka. Po skončení štúdií začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko (1933) v Bratislave, bol jej tajomníkom (1938 – 1941) a napokon pôsobil na poste profesora (1941 – 1948). Pôsobil ako pedagóg, bol profesorom aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947 – 1950; dnes Univerzita Komenského), pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950 – 1960). Bol profesorom na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK, kde zotrval až do svojho odchodu do dôchodku (1974). Má zásluhy na založení Slovenskej filharmónie ako člen jej prípravného výboru (1949– 1950), na vzniku a formovaní Zväzu slovenských skladateľov. Pôsobil aj ako poslanec vtedajšieho parlamentu – Slovenskej národnej rady (SNR, 1971 – 1982). Bol viceprezidentom medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) v Paríži (1966-1969) či členom v Akadémii umení Nemeckej demokratickej republiky (NDR) v Berlíne (1975). Bol predsedom festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, ako aj ďalších hudobných festivalov, zároveň bol dlhé roky predsedom Slovenského ochranného zväzu autorského. Bol autorom teoretických prác

Komponoval orchestrálne, komorné skladby, vokálno-inštrumentálne diela, piesňové a zborové cykly, klavírne diela. Ako predstaviteľ slovenskej hudobnej moderny sa v kompozičnej tvorbe inšpiroval slovenským folklórom, dielami klasikov a reagoval na prúdy svojej doby a na svetovej úrovni sa zaslúžil o vznik nielen nového štýlu hudby, ale aj estetiky. Jeho tvorba zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela. Ako jeden z prvých slovenských skladateľov prenikol na zahraničné koncertné pódiá a operné scény. Svojimi hudobnými skladbami sa stal známy nielen po celej Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom východe. Jeho Baladickú suitu po slovenskej premiére (1936) uviedli v Prahe a nemeckých Drážďanoch, do repertoáru ju zaradili aj v Rakúsku Viedenskí filharmonici, hrali ju aj v Rotterdame (Holandsko), Utrechte (Holandsko), Bazileji (Švajčiarsko), Budapešti (Maďarsko), Bukurešti (Rumunsko), Záhrebe (Chorvátsko). Vytvoril okolo 100 hudobných diel, zložil symfonické básne, slovenské ľudové piesne pre zbor a orchester a iné hudobné žánre. Najväčšie uznanie získali opery Krútňava (1949) a Svätopluk. Opernú prvotinu Krútňava, prvú slovenskú národnú operu vôbec, prvé väčšie dielo, ktoré preniklo do európskeho povedomia a do európskej kultúry, napísal na námet novely Mila Urbana Za vyšným mlynom. Uviedli ju aj všetky slovenské a české operné scény (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Praha, Brno, Liberec, Ústí nad Labem, Ostrava, Plzeň, Olomouc, Opava, České Budějovice) a postupne sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky. Uviedli ju v Linzi (Rakúsko), v nemeckých mestách Karl-Marx-Stadt, Augsburg, Lipsko, Berlín, Nordhausen, Weimar, Kassel, Norimberg a Mníchov, v Tbilisi (Gruzínsko), Budapešti (Maďarsko), v mestách Kluž (Rumunsko), Poznaň a Katovice (obe v Poľsku), v Moskve a Saratove (Rusko), v belgických Antverpách, v srbskom Novom Sade, v meste Ľubľana (Slovinsko) a taktiež na univerzite v Lansing-Michigan v USA (1979). Je autorom aj prvej slovenskej historickej monumentálnej hudobnej drámy Svätopluk podľa predlohy Ivana Stodolu.

Prezident SR Ivan Gašparovič udelil Eugenovi Suchoňovi 1. 9. 2008 pri príležitosti Dňa Ústavy SR Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja hudobného umenia. Za svoje diela získal za života množstvo významných domácich i zahraničných ocenení. Udelili mu titul národný umelec (1958), pamätnú medailu Leoša Janáčka (1978), Talichovu medailu (1988), Národnú cenu SR (1991), Medzinárodnú cenu Johanna Gottfrieda Herdera (Rakúsko, 1981), Pamätnú plaketu Bélu Bartóka (Maďarsko, 1981) či Pamätnú plaketu Zoltána Kodályho (Maďarsko, 1983).

 

ALEXANDER MÓŽI (* 8. 11. 1936 – † 5. 8. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 8. 2008 zomrel v Bratislave Alexander Móži (* 8. 11. 1936 Reca, okres Galanta), prof. PhDr., CSc., slovenský etnomuzikológ, hudobný skladateľ, huslista, publicista, editor, pedagóg, vysokoškolský profesor.

Absolvoval odbor hudobná výchova a slovenčina na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1957 – 1961). Pôsobil ako pracovník na Pedagogickom inštitúte v Trnave (od 1963), neskôr pedagóg na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši a Univerzite Janusa Pannoniusa v Pécsi. Absolvoval ašpirantské štúdium na Maďarskej akadémii vied v Budapešti (akademik Bencze Szabolcsi), jeho dizertačná práca bola Paralelizmy vo vývoji slovenskej a maďarskej tanečnej hudby a ľudovej piesne zo XVII. – XVIII. storočia (1968 – 1973). Titul docent (doc.) získal v odbore dejiny a teória umenia, špecializácia etnomuzikológia (1991). Pedagogicky pôsobil aj na Katedre teórie hudby na HTF Vysokej školy múzických umení (VŠMU) a ako externý pedagóg na Konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch (1985 – 2008). Na VŠMU vyučoval etnomuzikológiu, dejiny hudby, estetiku hudby, viedol diplomové semináre a bol školiteľom doktorandského štúdia. Pod jeho vedením vzniklo okolo 40 diplomových prác z oblasti výskumu a zbierania ľudovej piesne a dejín slovenskej a svetovej hudby a vyše 20 diplomových prác študentov umeleckých disciplín (hra na nástroj, skladba a dirigovanie), teórie hudby a choreografie ľudového tanca. Z umeleckých predmetov vyučoval hru na husliach a hru v komornom súbore. Pôsobil v zahraničných službách Ministerstva školstva Slovenskej republiky (1994 – 2000) ako lektor slovenského jazyka a kultúry v Maďarsku, prednášateľ na vysokých školách a univerzitách, ako organizátor a moderátor koncertov slovenských umelcov v Maďarsku, autor rozhlasových relácií o slovenskej hudbe pre slovenskú redakciu segedínskeho rozhlasu. Vo svojich vedeckých a pedagogických prácach sa sústreďoval na dejiny slovenskej hudby, ľudovú pieseň, historické tance, na vzájomné vzťahy v dejinách slovenskej a maďarskej hudby. V rámci estetiky hudby sa venoval problematike hudobného myslenia, metódam analýzy hudby so zameraním na jej znakovosť a proces sémantizácie. Bol zberateľom ľudových piesní, nielen na Slovensku, ale aj Slovákov žijúcich v Maďarsku, a autorom ich transkripcií. Spolupracoval s Osvetovým ústavom/Národným osvetovým centrom (NOC), bol členom jeho poradného zboru pre ľudovú hudbu, a členom predsedníctva Spolku hudobného folklóru, s ktorými spolupracoval na príprave súťaží a festivalových podujatí. Zúčastňoval sa na príprave folklórnych festivalov vo Východnej a Detve i folklórno-národopisných podujatí Deti deťom či Pri prameňoch krásy. Ako člen predsedníctva Spolku hudobného folklóru realizoval semináre O zbieraní, zapisovaní a vydávaní ľudových piesní, z ktorých aj vyšli dva zborníky (NOC, 2004, 2005). Bol činný aj interpretačne – ako člen Malého rozhlasového orchestra pod vedením Tibora Andrašovana, Bartolomejca Urbanca a i. Spolupracoval so súbormi Lúčnica, Technik, Ekonóm, Skaličan, Dargov, Východniar, Čarnica, Liptov, Jánošík a ďalšími. Bol nositeľom Ceny Pavla Tonkoviča.

 

STANISLAV ŠMATLÁK (* 28. 11. 1925 – † 5. 8. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 8. 2008 zomrel v Bratislave Stanislav Šmatlák (* 28. 11. 1925 Oslany), PhDr., DrSc., slovenský literárny vedec a kritik, editor, univerzitný profesor.

Do základnej školy chodil v Nedožeroch. Študoval na gymnáziách v Prievidzi, Zlatých Moravciach a v Banskej Bystrici, kde zmaturoval (1944). Študoval odbor slovenský jazyk a literatúra a filozofia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1944 – 1949). Už ako študent bol redaktorom vydavateľstva SAVU, neskôr odborným asistentom Literárnovedného ústavu SAV, kde pôsobil ako literárny vedec s dvoma krátkymi prestávkami, keď bol redaktorom vydavateľstva Smena (1952 – 1953) a redaktorom Slovenských pohľadov (1960 – 1963), až do odchodu do dôchodku (1990). V deväťdesiatych rokoch pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Publikoval popularizačné práce.

Svoj bádateľský záujem spočiatku zameral na metodologické problémy literárnej vedy. Začínal pod vplyvom štrukturalizmu, neskôr vo svojom výskume zohľadnil aj výsledky nitrianskej školy. Venoval sa najmä výskumu diela P. O. Hviezdoslava, I. Kraska, L. Novomeského, M. Rúfusa a M. Válka. Monografické portréty básnikov sú popri autorových stanoviskách a úvahách obsiahnuté aj v dielach Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky (1971) a Dve storočia slovenskej lyriky (1979). Literárnokriticky sú orientované jeho diela Súčasnosť a literatúra (1975), V siločiarach básne (1983). Reflexie o literatúre pre deti a mládež zhrnul do knižnej práce Básnik a dieťa (1963). Rad štúdií, predovšetkým o poézii, publikoval aj časopisecky. Esejistický dialóg s J. Števčekom vychádzal na pokračovanie v Romboide, knižne vyšiel pod názvom Literárne rozhovory (1981). Jeho sústavný literárnovedný záujem o dejiny národnej literatúry vyústil do napísania syntetizujúceho diela Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť (1988). Ich prepracované vydanie vyšlo znova v dvoch zväzkoch (1997, 1999) pod názvom Dejiny slovenskej literatúry I (9. – 18. storočie), Dejiny slovenskej literatúry II (19. storočie a prvá polovica 20. storočia). Okrem toho edične pripravil a doslovmi doplnil antológie a výbery z tvorby F. Kráľa (1952), S. H. Vajanského (1956), S. Chalupku (1959), štúrovcov (1961), Th. H. Florina (1967), L. Novomeského (1975), M. Válka (1973, 1977), M. Rúfusa (1978), ale i kritikov (J. Felixa a F. X. Šaldu) a vydal Korešpondenciu P. O. Hviezdoslava so S. H. Vajanským a J. Škultétym (1962). Bol nositeľom Národnej ceny SSR (1972) a Ceny ministra kultúry SR (2005).

 

ANDY WARHOL (* 6. 8. 1928 – † 22. 2. 1987) –90. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 8. 1928 sa narodil v Pittsburghu (USA) Andy Warhol, pôv. menom Andrew Warhola, († 22. 2. 1987 New York), americký maliar, grafik, ilustrátor, filmár, iniciátor a vedúca osobnosť pop artu.

Korene mal na Slovensku, jeho rodičia boli slovenskí Rusíni z dediny Miková pri Medzilaborciach, aj keď sa už nenarodil na Slovensku. Od detstva trpel na pigmentačné poruchy. Študoval priemyselné (komerčné) umenie („Pictorial Design“) na Carnegie Institute of Technology (dnes známe ako Carnegie Mellon University) v Pittsburghu a štúdiá ukončil titulom bakalára (1945 – 1949). Po absolvovaní školy sa presťahoval do New Yorku (1949), zmenil si meno na Andy Warhol a začal úspešnú kariéru ako ilustrátor časopisov a v reklame – náborový grafik pre moderné magazíny Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper´s Bazar a pre firmy Tiffany, Bonwitt Teller a obchod s obuvou L. Miller. Po tom, ako získal vyznamenanie ako tvorca novinových anoncií (1952), začal svoje kresliarske diela samostatne vystavovať, najskôr v newyorskej Hugo Gallery (1952). Za svoju komerčnú grafiku dostáva vyznamenanie amerického Inštitútu pre grafické umenie (1954 – 1957) a za tvorbu novinových anoncií získal uznanie Art Directors Club (1956, 1957). Začiatkom 60. rokov sa opäť venuje maľbe, prvé maľby sú Comic – strip figury (seriály kreslených obrázkov), namaľoval prvé reklamy fľiaš nealkoholických nápojov Coca-Cola (1960) a Pepsi-Cola, série plechoviek Campbellovej polievky – Campbell soup (1962) či série dolárových bankoviek. Technikou sieťotlače tvoril portréty známych osobností ako Marilyn Monroe a Elvis Presley, britská kráľovná Alžbeta II, ale aj Che Guevara, Vladimír Iljič Lenin, Mao Tsee Tung. Jeho štúdio The Factory na Manhattane, kde vytváral svoje sieťové tlače, sa stalo tvorivým centrom umeleckej bohémy (od 1963). Poznávacím znakom jeho osoby sa stáva strieborná parochňa. Nakrúcal filmy a videá, vytvoril viac ako 60 filmov (1963 – 1968). Robil manažéra a hudobného producenta vplyvnej newyorskej rockovej skupiny Velvet Underground. Na Expo 1967 v Montreale vystavoval 6 autoportrétov. Venoval sa všetkým oblastiam populárnej kultúry, stal sa spoluzakladateľom časopisu Interview. Navrhol dizajn obálky albumu Sticky Fingers od Rolling Stones, za ktorý získal nomináciu na Grammy, pracoval pre modelingovú agentúru. Okrem toho vystupoval v televízii, vytvoril televízne show, písal divadelné hry. V Pittsburghu je Andy Warhol Museum a v Medzilaborciach Múzeum moderného umenia Andyho Warhola a jeho socha.

Andy Warhol: Júlia Warholová, 1974

 

ELENA BELLUŠOVÁ (* 8. 8. 1908 – † 14. 11. 1998) – 110. VÝROČIE NARODENIA, 20. VÝROČIE ÚMRTIA

* 8. 8. 1908 v Banskej Bystrici sa narodila Elena Bellušová-Haberernová († 14. 11. 1998), slovenská maliarka, grafička, sochárka. Bola sestrou architekta Emila Belluša.

Študovala na reálnom gymnáziu v Banskej Bystrici, potom na Právnickej fakulte UK (nedokončila), napokon na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (1940 – 1944, u prof. Benku, Mudrocha, Mallého, Schurmanna, J. Koniarka a J. Kostku). Bola aj na študijnom pobyte v Ríme (1948). Zameriavala sa aj na figurálne maliarstvo a monumentálno-dekoratívnu tvorbu. Zaoberala sa portrétnou tvorbou, vytvorila množstvo detských portrétov, pestrú paletu tvorili portréty a figurálne motívy dospelých, ktorých zachytávala často v ľudových odevoch a rázovitých krojoch. Ucelenú kolekciu skíc a obrazov vytvorila ako členka kolektívu, ktorý sa zaoberal dokumentáciou slovenského kroja (1950 – 1957). Vytvorila kreslené portréty popredných slovenských predstaviteľov kultúrneho života (M. Benku, E. Suchoňa, T. Vansovej, J. Smreka a i.). Viaceré cesty v zahraničí ovplyvnili jej záujem o sochárstvo a tvorbu pre architektúru. Cit pre plastický materiál a bohaté portrétne skúsenosti ju doviedli k realizácii medailí. Výrazný maliarsky talent prejavila hlavne v monumentálnych obrazoch v povojnovom výtvarnom živote, vynikla predovšetkým mozaikami, reliéfmi, farebnými vitrážami i plastickými dielami (do veľkej študovne dnešnej Slovenskej národnej knižnice urobila Zlatú niť Matice slovenskej, vytvorila obojstranné hliníkové kompozície pre Krematórium v Banskej Bystrici, 1978, a i.). Vystavovala na individuálnych a kolektívnych výstavách doma i zahraničí. Bola členkou Umeleckej besedy slovenskej (1947), Bloku slovenských výtvarných umelcov (od 1949). Jej práce viackrát ocenili na domácich a zahraničných prehliadkach a súťažiach, na medzinárodnej výstave vo Francúzsku získala striebornú medailu a diplom mesta Paríž (1966).

 

ŠTEFAN DAXNER (* 8. 8.1888 – † 30. 7. 1931) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 8. 8. 1888 v Tisovci sa narodil Štefan Daxner († 30. 7. 1931 Martin), Ing., slovenský osvetový, národný a hospodársky pracovník. Bol najstarším synom bankového úradníka a národného pracovníka Ivana Daxnera a vnukom Štefana Marka Daxnera.

Študoval na reálke v Hodoníne, potom vo Velkom Meziŕíčí a na technike v Prahe, kde po prevrate v roku 1918 získal inžiniersky diplom. Počas štúdia pracoval v slovenskom akademickom spolku Detvan. V období vzniku ČSR, v októbri a novembri 1918 ako veliteľ organizoval národnú gardu v Martine, a potom ho pridelili k I. pluku slovenskej slobody do Prahy, kde pôsobil vo funkcii vojenského a politického radcu. Pracoval ako technický správca Dielne na náradie v Martine (1923) a podstatnou mierou sa zaslúžil o jej prebudovanie na modernú prosperujúcu fabriku svetovej úrovne. Pre demokratické zmýšľanie a povahu bol obľúbený medzi robotníkmi i úradníkmi. Aktívne sa zapájal do miestneho kultúrneho života. Pôsobil v Slovenskom spevokole, v ktorom vykonával funkciu tajomníka, zrežíroval mnohé večierky a niekoľko divadelných predstavení. Diváci ho obľubovali i ako speváka. Propagoval rozvoj sokolského telocviku. Bol starostom Okresnej nemocenskej pokladnice a predsedom martinského Rotary klubu.

 

IMRO WEINER-KRÁĽ (* 26. 10. 1901 – † 11. 8. 1978) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 8. 1978 v Bratislave zomrel Imro Weiner-Kráľ, taktiež Imrich Weiner-Kráľ (* 26. 10. 1901 Považská Bystrica), slovenský maliar a grafik, ilustrátor, výtvarník, publicista, najoriginálnejší predstaviteľ slovenského výtvarného nadrealizmu a secesného expresionizmu. Pseudonym: Etienne Clark.

Študoval na Českom vysokom učení technickom a na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe architektúru a maliarstvo (1919 – 1922), na Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe (od roku 1922), odtiaľ prešiel na Akadémiu výtvarných umení v Berlíne (1923). Študoval na École des Beaux-Arts (od roku 1924) v Paríži, kde krátko pôsobil aj v ateliéroch Colarossi a Grande Chaumiére. Odtiaľ sa vrátil na Slovensko (1924). Žil v Považskej Bystrici, potom v Bratislave (1929 – 1932), neskôr v Berlíne. V roku 1938 sa rozhodol emigrovať do Paríža, kde sa zapojil do protifašistického odboja, dostal francúzske štátne vyznamenanie ako účastník odboja (1947), neskôr ho však z Paríža vyhostili (1950). Potom žil krátko v Prahe, Považskej Bystrici. Pri ilegálnom pokuse o prekročenie hraníc ho zatkli (1951) a sedem mesiacov strávil vo väzení, kde namaľoval 45 obrazov v duchu socialistického realizmu. Napokon sa natrvalo usadil v Bratislave (1961), kde žil až do svojej smrti. Aktívne sa venoval športu (horolezectvo), hral na husliach a bol aj literárne činný (písal kritiky, spomienky, autobiografiu). Vlastný životopis uverejnil aj v monografii Mariana Várossa Imro Weiner-Kráľ (Bratislava: Vydavateľstvo SFVU, 1963, s. 8 – 16).

Imro Weiner-Kráľ: Slovenská pieseň

 

Venoval sa maľbe, grafike, voľnej kresbe, ilustrovaniu kníh i novinárskej práci. Vo svojich dielach zachytával za pomoci snových symbolov život na slovenskom vidieku, vracal do rodného kraja, zachytával historické premeny Považskej Bystrice a jej okolia, tematizoval svoj židovský pôvod a spoločenské problémy tej doby. Okolo roku 1925 sa u neho objavil satirický pohľad na slovenský vidiek v podobe groteskného žánrového maliarstva korešpondujúceho s umeleckými prejavmi jemu blízkych maďarsko-nemeckých výtvarníkov. Počas svojich študijných ciest po Európe sa zoznámil s expresionizmom, kubizmom, abstraktnou maľbou a surrealizmom. Začiatkom tridsiatych rokov sa dopracoval k asociačnému poetizmu, ktorý viedol k jeho osobnej verzii surrealizmu a osobitému, výraznejšiemu poetizmu s baladickým nádychom (mestského i vidieckeho prostredia). V brnianskej Galérii Skupiny výtvarných umelcov a v Umeleckej besede v Bratislave usporiadal prvú slovenskú nadrealistickú výstavu (1936) spolu s maliarom F. Malým. Vo svojej maľbe využíval charakteristické znaky surrealizmu (antropologickú monumentalizáciu, mechanizmus zhustenia, levitovanie predmetov, pootvorené okná a dvere ako symboly úniku, oblaky ako alegórie slobody, prevracanie časovo-priestorovej kauzality v rámci jednotlivých obrazov a pod.), popieral však automatizmus a slovenskú skutočnosť chcel uchopiť a zobraziť v jej hĺbke: realitu i sny, svet bdenia i spánku, reálne a ireálne, to čo je hlboko zakorenené v ľuďoch, čo vidno na povrchu i čo sa skrýva v podvedomí aj tých najprostejších ľudí. Využíval pri tom symbol ako do jedného znaku zhustený prienik do podstaty ľudskej existencie. Okrem maľby sa venoval aj grafike, ilustrácii a plagátu. Jeho dielo vyvrcholilo humanistickými kompozíciami spájajúcimi lyrické, baladické a dramatické videnie sveta.

 

Imro Weiner-Kráľ: Jarmok v Považskej Bystrici, 1928

 

PAVEL HRÚZ (* 14. 6. 1941 – † 15. 8. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

Pavel Hrúz, Ing., slovenský spisovateľ, prozaik, scenárista, autor literatúry pre deti, jeden z najpozoruhodnejších a najosobitejších zjavov slovenskej prózy 2. polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia sa narodil v Banskej Bystrici v rodine krajčíra, ktorého pánsky salón v 50. rokoch zoštátnili. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVTŠ, dnešná Slovenská technická univerzita) (1859 – 1964). Po návrate zo základnej vojenskej služby sa venoval literárnej tvorbe a pracoval len príležitostne ako brigádnik, elektroinštalatér, robotník v pivovare v Rimavskej Sobote a technik televízneho vysielača na Kráľovej holi (1964 – 1968). Potom nastúpil do Matice slovenskej ako redaktor časopisu Matičné čítanie (1968 – 1971). Pre jeho politické a občianske postoje k okupácii 1968 ho počas normalizácie z MS prepustili a, keďže si nemohol nájsť prácu, bol tri roky bol nezamestnaný (1971 – 1974). Vylúčili ho aj zo Zväzu slovenských spisovateľov, zakázali mu publikovať a tým ho vylúčili z oficiálneho kultúrneho života.

VIAC V PROFILE OSOSBNOSTI: Pavel Hrúz (* 14. 6. 1941 – † 15. 8. 2008)

 

Reprofoto: archív

Literatúra
  • Alexander Móži. In: Hudobné centrum [online]. Aktualizované: 27. 3. 2017 [citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Andy Warhol. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Andy Warhol. In: Wikipédia [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Bakoš, Gustáv Alfonz. In: Kalendár výročí osobností a udalostí trnavského regiónu 2018. [Zostavila: Zuzana Vozárová]. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online], 2017, s. 66, 67. ISBN 978-80-88695-60-8.
  •  [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Berchtold, František. In: Kalendár výročí osobností a udalostí trnavského regiónu 2018. [Zostavila: Zuzana Vozárová]. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online], 2017, s. 70. ISBN 978-80-88695-60-8. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • DAXNER, Štefan. In: Biografický lexikón Slovenska, zv. 2.: C – F. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2004, s 215.
  • DAXNER, Štefan, DAXNEROVÁ, Oľga, náhrobník. In: Národný cintorín, Martin [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Elena Bellušová (foto). In: ABARTt [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  •  
  • Elena Bellušová (foto). In: GENi [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Elena Bellušová-Haberernová. In: Soga: aukčná spoločnosť. [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Elena Bellušová. In: Galéria Degas. [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Greguš, Juraj. In: Kalendár výročí osobností a udalostí trnavského regiónu 2018. [Zostavila: Zuzana Vozárová]. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online], 2017, s. 70. ISBN 978-80-88695-60-8. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Berchtold, František In: Kalendár výročí osobností a udalostí trnavského regiónu 2018. [Zostavila: Zuzana Vozárová]. Trnava: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave [online], 2017, s. 70. ISBN 978-80-88695-60-8. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • HALCIN, Jozef: Alexander Móži. In: Janko Hraško [online]. [Citované 1. 8. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Imro Weiner-Kráľ. In: Galéria Degas [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Imrich Weiner-Kráľ – prvý predstaviteľ medzivojnového surrealizmu. (Zdroj: KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 271.) In: Galéria Nedbalka. [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Adamovič: Prečo bol protištátnym živlom a akou traumou trpel? In: Plus 7 dní [online]. Uverejnené: 8. 8. 2013. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Adamovič. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Adamovič. In: Wikipédia [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí regionálnych osobností a udalostí v roku 2018. [Zostavili Alena Zelenáková, Antonia Šaradinová; Zodpovedná redaktorka: Mgr. Ivana Knappová, riaditeľka PK]. 1 vyd. Považská bystrica: Považská knižnica, 2017. ISBN 978-80-972143-3-3. 91 s.
  • Kalendáriá 2018: August 2018. In: Národné osvetové centrum [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • KOPCSAYOVÁ, Iris (SITA): Odišla ďalšia herecká legenda: Zomrel Jozef Adamovič († 74), zradilo ho srdce. In: Pluska [online]. Uverejnené: 2. 8. 2013 [citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • KUBIŠ, Pavol M.: Spomienka na Paľa Herchla. In: Javisko: Štvrťročník o amatérskom divadle a umeleckom prednese [online], roč. 45, č. 3 (2013). [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Lexikón slovenských žien. [Škultétyová, Anna]. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003, s. 235 – 236.
  • MAŤOVČÍK, Augustín – PARENIČKA, Pavol – ĎURIŠKA, Zdenko: Lexikón osobností mesta Martin. [Tobiáš Ivanka]. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 108.
  • PALUMBINI, Samuel. In: Slovenský biografický slovník, zv. 4.: M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 392.
  • Michal Rábek. In: FDb.cz – Filmová databáze [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pavol Herchl. In: FDb: Filmová databáze [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pred 20 rokmi zomrel svetoznámy hudobný skladateľ Eugen Suchoň. (TASR). In: Hudba.sk [online]. Uverejnené: 5. 8. 2013. [citované? 1. 8. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Samuel Palumbini. In: adamovské kochanovce [online]. [Citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Slováci, ktorí nás robia hrdí...: Spomínajúc si na život profesora Gustava Bakoša. In: Kanadský Slovák, roč. 76, č. 14 (7. 7. 2018), s. 13.
  • ŠIKULOVÁ, Anna: Stanislav Šmatlák: Charakteristika tvorby. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Turzonovová a Adamovič: V manželstve si preskákali všeličo. In: Web [online]. Uverejnené: 3. 8. 2013 [citované 31. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Weiner-Kráľ, Imro. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999, s. 369.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com