Viliam Pauliny-Tóth (* 3. 6. 1826 Senica – † 6. 5. 1877 Martin)

ŠTÚROV NÁSTUPCA VO VEDENÍ SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO ŽIVOTA

Viliam Pauliny-Tóth (* 3. 6. 1826 Senica – † 6. 5. 1877 Martin), slovenský politik, spisovateľ, prozaik, básnik, novinár, publicista, vydavateľ, redaktor, národný činiteľ, úradujúci podpredseda Matice slovenskej a vedúca osobnosť slovenského politického života 2. polovice 19. storočia, pochádzal z rodiny evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho (* 1789 – † 1827), známeho vzdelanosťou a rečníckym darom, a jeho manželky Kristíny, rod. Dedinskej (* 1805 – † 1840), oduševnenej slovenskej národovkyne a vzdelankyne. Po otcovej smrti bol jeho otčimom Michal Dionýz Doležal. Jeho adoptívny otec bol J. Tóth. V. Pauliny-Tóth mal s manželkou Vilhelmínou, rod. Tóthovou (* 13. 8. 1837 – † 13. 7. 1875), osem detí, z nich: Žigmund (1865 – 1906), Vilma (1865 – 1908; manželka Matúša Dulu), Oľga (1859 – 1942; manželka Štefana Hrušovského), Viera (manželka Jaroslav Vlčka), Elena (manželka Miloša Štefonoviča). Pseudonymy V. Paulinyho-Tótha: Amaranth, Boleslav, Budišovský, Lysický, Marek Rozmarín, Miloslavin, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, R-n, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský.

Výchova, štúdiá a vzdelanie

Po otcovej smrti (1827) Viliam žil s matkou a súrodencami v Zemianskom Podhradí v rodine jej svokra, takisto ev. farára a pedagóga Žigmunda Paulinyho, seniora trenčianskeho seniorátu v Zemianskom Podhradí a veľaváženého muža, ktorý ho naučil čítať a písať, no ktorý onedlho zomrel (1831). Potom vyrastal v rodine jeho uja farára Jána Roya, ktorý bol senior nitrianskeho bratstva, „vzorný vychovávateľ mládeže a muž prísnych mravov“, spolu s jeho deťmi, v Novom Meste nad Váhom, kde aj navštevoval miestnu školu (1832 – 1834) u učiteľa Jána Dobrotku. Potom ho matka dala do latinskej školy v Senici (1834 – 1836) pod vedením Jána Valenčíka, kde patril medzi najlepších žiakov. Matka v ňom vzbudzovala národné povedomie, vychovávala ho v kresťanskom duchu, oživovala v ňom cit pre poéziu, prepisoval znelky z Kollárovej Slávy dcery, ktoré sa naučil aj naspamäť. Napokon ho matka poslala, aby sa naučil po maďarsky, na dvojročné štúdium do Komárna (1836 – 1837), kde bol zapísaný ako Slovák a kde tak vynikal medzi žiakmi, že ho učitelia dávali za vzor. Po tom, čo jeho matku, peknú tridstaťdvaročnú vdovu požiadal o ruku mnohodetný starec, evanjelický farár v Modre Michala Dionýz Doležal, vydala sa (1837) – aby si uľahčila ťarchu starostlivosti o živobytie pre vlastné deti. Viliam sa vrátil k matke, do domu s otčima (roku 1838), ktorý však, ako uvádza J. M. Hurban vo svoje práci Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba, bol to mrzút, pedant a krikľúň, človek síce učený, ale bezzásadový, a teda aj manželstvo bolo pre Viliamovi matku i jej deti nešťastím. Navyše matka, zápalistá slovenská národovkyňa, zistila, že po návrate zo školy v Komárne, Viliam so zápalom recitoval maďarské básne a hovoril o maďarských ideáloch. Zachránil ho prof. Karol Štúr, brat Ľudovíta Štúra, ktorý bol riaditeľom evanj. gymnázia Modre. Gymnázium Viliam absolvoval (1838 – 1843) rok pod vedením konkrektora Albrechta a potom tri roky pod vedením Karola Štúra, mimoriadneho vzdelanca a rovnakého národného zmýšľania ako jeho brat. Tam vstúpil aj do Ústavu reči a literatúry československej, ktorý spravoval sám riaditeľ. Medzitým však jeho milovaná matka – v mladom veku utrápená – zomrela (1840). Ešte na gymnáziu inšpirovaný čítaním Slávy dcéry začal literárne tvoriť, jeho básne však boli pod vplyvom nemeckých, francúzskych i maďarských romantických vzoroch sobjektivistickej poézie, za čo ho Karol Štúr kritizoval, nabádajúc ho zaoberať sa vážnejšími, národnými a človečenskými témam, a preto Viliam načas zanevrel na poéziu. Aj keď ho zaujímala literatúra, kreslenie a hra na piáno, otčim z neho chcel mať kaplána, a tak po ukončení modranského gymnázia Viliam odišiel študovať na evanj. lýceum v Bratislave (1843 – 1846), kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra, ktorý ho očaril rečníctvom, zápalistými prednáškami o gréckej poézii, filologickými štúdiami a ponímaním slovanskej filológie. Pod jeho vplyvom študoval široký okruh odvetví – právo, filozofiu, filológiu, históriu – a okrem rozsiahlych štúdií poézie, študoval napokon aj teológiu. Ľ. Štúr ovplyvnil jeho ďalšiu literárnu činnosť i zmýšľanie. V Pauliny sa zapojil aj do činnosti spolku Tatrín (1945). Počas bratislavských štúdií bol členom Slovenského ústavu a Jednoty mládeže slovenskej na lýceu v Bratislave (1843 – 1846) a redigoval Národňí zábavňík (1845 – 1846), s Prílohou NZ s autorskou literárnou tvorbou študentov.

Povolanie a pôsobenie

Po skončení štúdií ho Ľudovít Štúr odporučil ako učeného Slovana za vychovávateľa v Kovine (neďaleko Belehradu) v Srbsku do šľachtickej rodiny bohatého statkára, ktorý ho však chcel zamestnať na desať rokov. Keďže Viliam, keď si zarobí peniaze, chcel ešte študovať a cnelo sa mu po Tatrách a rodnom Slovensku, rozhodol sa vrátiť domov. Na Slovensku dostal tri ponuky za vychovávateľa, z ktorých si vybral dom statkára a šľachtica Mikuláša Laskáryho v Horných Príbelciach v Hontianskej župe (1846). Tam sa spoznal so spriaznenými národnými, mučeníckymi dušami – miestnym učiteľom Jánom Rotaridesom a básnikom a čudákom Jankom Kráľom, s ktorými trávil voľný čas vychádzkami do prírody, vzájomným oboznamovaním sa so svojimi básňami, až kým prišiel rok 1847, v ktorom sa slovenská literatúra začala čerstvejšie prebúdzať zo sna v slovenských časopisoch a almanachoch ako Slovenské národné noviny, Orol tatranský, Slovenské pohľady, Nitra, Lichardova Domová pokladnica a jeho noviny a v ktorom verejné zasadania Tatrína a spolkov miernosti, živé styky študentstva vlievali do národa život.  Udalosti ich napokon rozniesli každého inam: Pauliny prijal miesto profesora na lýceu v Kremnici (1848) a Rotarides a Kráľ sa v dôsledku svojich aktivít počas revolučných udalostí ocitli vo väzení. V. Pauliny sa v Kremnici okrem verejného vyučovania zaoberal súkromným vyučovaním hudby, francúzštiny a maďarčiny, a sem-tam ako kandidát teológie aj kázaval v evanjelickom chráme, zastupujúc svojho príbuzného, tamojšieho farára Hlaváča.

Rukopis Viliam Paulinyho

Účasť v Slovenskom povstaní a redakčná činnosť

V revolučných meruôsmych rokoch, keď minister vnútra Bertalan Szemere vydal rozkaz, aby všetci panslávi boli strážení, aj Paulinymu, ako uvádza J. M. Hurban vo svoje práci Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba, obmedzili pohyb. I keď vôbec nevedel, že sa „na južnom Slovensku na košutovské šibenice Slováci odpovedali ráznym povstaním so zbraňou v ruke“, vypočúvali ho, usilovali sa od neho vynútiť priznanie a napokon ho uväznili. Zastrašovali ho a pod hrozbou trestu smrti obesením  ho donútili vstúpiť medzi honvédov – do košutovskej armády, v ktorej s nováčikmi odišiel do Pešti (Budapešť). Po prehratej bitke pri Schwechate, odkiaľ Maďari po ďalšom výprasku ušli k Debrecínu, z košutovskej armády ušiel, začas pobudol v Pešti a potom sa vrátil na Slovensko, kde sa stal dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska (1849). Po rozpustení dobrovoľníckeho zboru zostal V. Pauliny v Bratislave, zamestnávajúc sa literárnymi prácami a pracujúc usilovne pre Pressburger Zeitung, vtedy redigované v duchu spravodlivosti ku všetkým národom, ktoré sú v tom období (1849 — 1851) spoľahlivým prameňom pre dejepiscov. Po revolúcii pracoval v štátnych službách ako župný úradník v Trenčíne (1850). Jeho schopnosti a výborné jazykové znalosti, ako uvádza J. M. Hurban, mu zabezpečili rýchly postup, lebo v novembri toho istého roku už bol podslúžnym v osliansko-rudnianskom okrese v Nitrianskej župe. O rok sa stal hlavným slúžnym v Trenčianskej župe v Bytči (1851 – 1853), kde si za pol druha roka pôsobenia získal priazeň všetkého obyvateľstva, aj medzi katolíkmi, hoci bol evanjelikom, a „pospolitý ľud sa húfne k nemu mal, a kde bol Pauliny, tam známy vplyv maďarónov očividne slabol“.  Na prekvapenie nepriateľov a na žalosť celého okresu, ktorého miláčikom sa stal, dostal dekrét za prvého stoličného komisára do Kečkemétu (Maďarsko, 1853). Bola to bachovsko-geringerovská politika, zásluhou ktorej sa pokladalo za štátnickú múdrosť utláčať národy národmi tak, že osvedčených Slovákov prekladali medzi Maďarov, a, naopak, Maďarov a maďarónov do čisto slovenských okresov. Paulinyho teda poslali do maďarského Kecskemétu. Na rozlúčkovom „pochodňovom sprievode“ sa zúčastnil „celý bytčiansky okres“, a tak keď odchádzal, viac ako 300 povozov ho odprevadilo do Považskej Bystrice. „Paulinyho zahodili medzi čírych Maďarov, a predsa aj tam zostal osvedčeným, uvedomelým slovenským národovcom, aj keď Maďarov neslovenčil! Vedel si svojou intelektuálnou prevahou natoľko zabezpečiť postavenie, že nebol nútený prinášať svoje národné povedomie ako dar predstaveným.“ V Kečkeméte sa zasnúbil s Vilmou Tóthovou, ktorej však onedlho v dôsledku cholery vymrela celá rodina, okrem brata študujúceho v Bratislave. Napriek tejto katastrofe bola svadba (1855) a bezdetný strýko jeho ženy si Viliama Paulinyho adoptoval (1855). „Prijal ho za svojho syna a za šľachtica Tóthovcov z Töre a Tóthmegyeru“, a tieto tituly a meno pripojené k svojmu V. Pauliny používal, ako sľúbil, až do svojej smrti, zanechajúc ho aj svojim deťom. Dôkazom, že v dávnoveku aj táto rodina náležala slovenskému národu, je ich rodinné meno Tóth (Slovák), ako aj ich sídlo Slovenský Meder. V. Tóthová bola Maďarka, bola bohatá, z manželových príjmov nič nepotrebovala, svojho muža však tak milovala, že mu „náležala imaním, srdcom, mysľou a celým duchom“. Ťažko, ale predsa len sa naučila hovoriť aj po slovensky; hlavne kvôli deťom, z ktorých tie mladšie okrem slovenčiny iný jazyk ani nepoznali. V. Pauliny-Tóth pôsobil v Kecskeméte – uprostred stálej a neúnavnej práce i  spolupráce s dolnozemskými národovcami, ktorých okolo seba zhromažďoval – osem rokov (1853 – 1860). Potom sa presídlil s celou svojou rodinou do Budína (1861). Po odchode zo štátnych služieb (1860) sa venoval redakčnej, literárnej, kultúrno-osvetovej, národnobuditeľskej a politickej práci. V Budíne vydával humoristický časopis Černokňažník (1861 – 1864), okolo ktorého sústredil viacero slovenských spisovateľov a v ktorom uverejňoval aj literárne a politické state a satiricky pranieroval maďarských nabobov. V Skalici vydával reprezentatívny beletristický časopis Sokol (1862 – 1869), na ktorého vydávanie prevzal koncesiu od P. Dobšinského a ktorý sa pod jeho vedením stal významným fórom literárneho života. Zároveň sa venoval aj cirkevnej práci. Ako nitriansky seniorálny inšpektor pôsobil až do 24. septembra 1867, keď sa docielilo vyrovnanie medzi superintendenciou slovenskou a autonómnymi, maďarónmi vedenými a vládou podporovanými zbormi.  Druhýkrát bol zvolený za seniorálneho dozorcu v spojenom nitrianskom senioráte roku 1871. V. Pauliny-Tóth v tomto úrade úspešne pôsobil až do konca života.

Národnobuditeľská, politická, redakčná a organizačná činnosť

V. Pauliny-Tóth sa aktívne zúčastnil na podujatiach spätých so zrodom Memoranda slovenského národa (1861), bol členom slovenskej delegácie v uhorskom sneme a delegácie, ktorá odovzdala cisárovi spis s názom názov Viedenské memorandum. Mimoriadne sa zaslúžil sa o založenie i rozvoj Matice slovenskej (MS), bol členom jej prípravného výboru (1861 – 1863). V časopisoch, ktoré redigoval dával priestor šíreniu myšlienok MS, a uverejňoval dokumenty späté s jej zrodom.  Zúčastňoval sa aj na posudzovaní rukopisov zaslaných MS na vydanie. Po smrti Karola Kuzmányho sa presťahoval do Martina, kde sa stal úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej (od 1867) a vedúcou osobnosťou slovenského politického života. Ako prvý podpredseda MS sa usiloval o jej všestranný rozvoj upevňovaním a rozširovaním členskej a organizačnej základne. V jej edičnej činnosti kládol dôraz na vydávanie populárnych spisov orientovaných na pozdvihnutie hospodárskeho a sociálneho stavu slovenského ľudu. V Martine bol redaktorom Letopisu Matice slovenskej, ktorý zostavoval s F. V. Sasinkom, a Národných novín. Zaslúžil sa o vznik martinského slovenského evanj. gymnázia a stal sa jeho správcom. Bol spoluzakladateľom a činovníkom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku (KÚS, 1868), Živeny (1869), Sporiteľne, úč. spol. v Martine, ktorej bol správcom. Bol aj členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade. Bol čelným činiteľom slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. stor., vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a poslancom Uhorského snemu (1869 – 1972) za dolnozemských Slovákov z okr. Kulpín s programom strany ľavého stredu K. Tiszu. Na sneme vystupoval na obranu národností, podporoval úsilia národnostných poslancov, bránil podporu národnostných škôl, kultúrnych a vedeckých ustanovizní zo štátnych prostriedkov. Usiloval  sa o zjednotenie všetkých slovenských politických síl na báze dohody o spoločnom postupe Starej a Novej školy pri obrane národných záujmov (1871). Od založenia Slovenskej národnej strany (1870) stál na jej čele ako jej prvý predseda. Okrem politickej práce robil aj politickú publicistiku, redigoval a vydával časopisy, zúčastnil sa na prípravách Pešťbudínskych vedomostí, do ktorých prispieval, neskôr do Národných novín, v ktorých bol aj hlavným redaktorom (1871 – 1874). Zvlášť významnými boli jeho obrany pred útokmi maďarských vládnucich kruhov a osobitne proti zatvoreniu Matice slovenskej (1875), ktoré publikoval v Národných novinách a v úvode k spisu Slovenské bájoslovie (1876). V ňom dokumentoval právo slovenského národa na slobodný politický a kultúrny rozvoj v kontexte modernej civilizácie. Činnosť Matice slovenskej riadil až do jej násilného zatvorenia v roku 1875. Zomrel 6. mája 1877 v Martine v mladom veku, 50 rokov.

Hrob Viliama Paulinyho-Totha a jeho manželky
Vilhelmíny Tóthovej na Národnom cintoríne v Martine

Literárna, prekladateľská tvorba a vedecká činnosť

Do literatúry vstúpil v študentských rokoch v Modre básňami lyricko-reflexívneho charakteru. Básnicky sa rozvinul v čase bratislavských štúdií v prostredí mladej slovenskej romantickej generácie, jeho názory na poéziu sa však postupne – v kontexte ideovo-estetických názorov Ľudovíta Štúra – menili, a tak opúšťal subjektivistickú koncepciu romantickej literatúry a zameriaval sa na generačné ideály boja za národné a sociálne práva Slovákov. Dokumentuje to zbierkou Staré a nové piesne V. Podolského (1866). Neskôr vydala jeho dcéra Mária, vydatá Valášková, aj zbierku Básne Viliama Pauliny-Tótha (1877). Osobitné miesto v jeho básnickej tvorbe má desaťdielna alegorická veršovaná dráma Ľudská komédia (1862, in: Sokol), v ktorej zužitkoval umelecké podnety z Goetheho Fausta a Kraśinského diela Náboženská komédia na opísanie mesianistickej vízie ťažkého údelu človeka v dejinách a taktiež bojov a polemík štúrovskej generácie za spisovnú slovenčinu. Písal aj veselohry (Kocúrkovský bál, Pansláv). Vo svojich prozaických prácach spája zásady dokumentárnej faktografie s romantickými ideálmi a postultátmi politického programu matičných rokov. Výber z vlastných a preložených próz vydal v štvorzväzkovej knihe Besiedky 1 – 4 (1866 – 1870). V historickom románe Trenčiansky Matúš (1871) zdôvodňuje práva Slovákov v novom politickom útvare rakúsko-uhroskej monarchie po utvorení dualistického vládneho režimu. Vydal aj memoárové a životopisné diela Škola a život, Trinásta pieseň (obe 1862), Volebné spomienky (1870) a Tri dni zo života Štúrovho. Dokumentárne zameraná  tendencia jeho prózy vyústila do sociálnych čŕt (DrotáriSlovenská vďačnosť) a politického pamfletu (Politiky oportunity, Duaslizmus a historické právo). Vydal publicistické cykly Listy k slovenskému Tomášovi (1870) a Slovenčina v spoločenskom živote (1873). Písal aj poviedky, novely, črty, besednice, satiry, frašky. Publikoval vedecké štúdie, vydal vedecké dielo Slovenské bájoslovie (1876). Venoval sa aj prekladom literatúry z ruštiny (Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Sergejevič Puškin), nemčiny, francúzštiny či maďarčiny.

Jozef Miloslav Hurban ho považoval za Štúrovho nástupcu vo vedení národného života.

 

Zdroje:

  • Ďuriška, Z. (zost.): Paulinyovci v slovenskej kultúre. Martin: Slovenská genealogicko-hereldická spoločnosť, 2002, ISBN 8096871714, s. 60 – 114.
  • PAULÍNI-TÓTH, Viliam. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 433 – 434.
  • PAULÍNI-TÓTH, Viliam. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 411 – 413. ISBN 80-7090-070-9.
  • Viliam Pauliny-Tóth. In: Wikipedia: Slobodná encyklopédia [online]. Uverejnené: [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Miloslav Hurban: Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba: Náčrtky životopisné a povahopisné. In: Zlatý fond SME [online]. Uverejnené: [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.

 

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com