Vladimír Dzurilla (* 2. 8. 1942 Bratislava – † 27. 7. 1995 Düsseldorf, Nemecko, pochovaný v Bratislave)

Vladimír Dzurilla (* 2. 8. 1942 v Bratislave – † 27. 7. 1995 v Düsseldorfe, Nemecko, pochovaný je v Bratislave), slovenský hokejista, hokejový brankár česko-slovenskej štátnej reprezentácie, tréner, trojnásobný majster sveta v hokeji, jeden z najlepších svetových hokejových brankárov, najlepší hokejista Slovenska 20. stor., člen Siene slávy  Medzinárodne hokejovej federácie (IIHF), Siene slávy slovenského hokeja a Siene slávy českého hokeja, vyrastal na bratislavskom sídlisku Nová Doba blízko Tehelného poľa a neďaleko od Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave. Základnú školu vychodil v rodnom meste. Po futbalových začiatkoch začal hrávať ako trinásťročný ľadový hokej. Vyučil sa za opravára chladiarenských zariadení, no jeho životným osudom sa stal hokej. Bol ženatý s manželkou Zlaticou, ich dcéry sa volajú Vladimíra a Natália.

Vladimír Dzurilla
ako reprezetnačný brankár

Pôsobenie v hokejových kluboch

Najskôr bol brankárom hokejového klubu Spartak Kovosmalt Petržalka (Slovensko). Ako sedemnásťročného ho „zapožičali“, a tak  pôsobil ako hosťujúci brankár v HC Slovan Bratislava, do ktorého napokon prestúpil (1957). Jeho pôsobenie brankára v Slovane bolo poznamenané sústavným zápasom o priazeň publika, nastávali okamihy, keď sa nevedel zmieriť s nekritickým prístupom fanúšikov Slovanu a keď odmietal v domácom prostredí klubu chytať. Na záver svojho pôsobenia v Slovane (1957 – 1973) sa dostal do sporu s vedením klubu, ktoré uprednostňovalo mladšieho brankára, a tak z klubu na základe dohody s vedením odišiel. Záujem o neho prejavili hokejové kluby Sparta Praha, TJ ZKL Brno a VSŽ Košice. Napokon prestúpil do klubu TJ ZKL Brno (1973), neskôr premenovaného na HC Zetor Brno (1976), kde rýchlo zapadol, lebo tam boli aj viacerí hráči z celoštátnej reprezentácie, a kde pôsobil asi päť rokov (do 1978). Potom sa odobral do Nemeckej spolkovej republiky (NSR), kde bol brankárom v hokejových kluboch Augsburger EV (1978 – 1979) a SC Riessersee (1979 – 1982), s ktorým v roku 1981 získal titul majstra NSR (trénerom bol vtedy Dzurillov bývalý spoluhráč Ján Starší).  Po skončení aktívnej kariéry brankára pôsobil ako hokejový tréner klubov HC Slovan Bratislava (1982/1983), Zetor Brno (1985/1986) a Düsseldorfer EG (NSR).

Vladimír Dzurilla ako tréner

Medzinárodné hokejové úspechy

V. Dzurilla odchytal v najvyššej hokejovej súťaži počas 19 sezón 571 zápasov. Za česko-slovenskú reprezentáciu po prvý raz chytal v Štokholme (1963). V reprezentácii nastúpil 139 ráz, odohral 172 zápasov, štartoval na desiatich majstrovstvách sveta a troch turnajoch na olympijských hrách. Bol  trojnásobný majster sveta (MS) a majster Európy v hokeji – vo Viedni (Rakúsko, 1972), v Katoviciach (Poľsko, 1976) a v Prahe (Česko-Slovensko, 1977). Bol trojnásobným držiteľom striebornej medaily MS (1968, Grenoble; 1966, Ľubľana, Záhreb, Jesenice, 1965, Tampere) a štvornásobným držiteľom bronzovej medaily MS (1970, Štokholm, Budapešť, Galati; 1969, Štokholm, Ľubľana, Skopje; 1964, Innsbruck, 1963, Štokholm). Na zimných olympijských hrách (ZOH) získal raz striebornú medailu (1968, Grenoble) a dva razy bronzovú medailu (1972, Sapporo;  1964 Innsbruck). Bol vyhlásený ako najlepší brankár MS v roku 1965. Patril do All Stars tímu svetového šampionátu (1965, 1969).

 

„Pán Nula“

Bol jedným z hrdinov 1. ročníka Kanadského pohára v roku 1976, na ktorý česko-slovenská reprezentácia v bránke s Vladom Dzurillom pricestovala do kolísky hokeja ako majster sveta. Na podujatí sa stretli najlepšie tímy sveta: Kanada, ZSSR, USA, Švédsko, Fínsko a Česko-Slovensko. Najviac pozornosti pútal zápas domácich Kanaďanov s česko-slovenskou reprezentáciou. Hráči veľkých mien slávnej NHL sa nevedeli presadiť cez vynikajúco chytajúceho slovenského brankára, ktorý zneškodnil 29 streleckých pokusov. A keďže našim hokejistom sa na druhej strane podarilo dať gól, víťazstvo bolo na svete (0 : 1). Zámorskí komentátori a médiá V. Dzurilu nazvali „Mister Zero“ (Pán Nula). Po zápase si Dzurilla vymenil dres so svojím súperom v betónoch – brankárom Kanady Rogatienom Vachonom. Aj keď pohár napokon vyhrala Kanada, Vladimír Dzurilla sa stal slávnym a dostal ponuku od viacerých klubov NHL, ktoré však neprijal.

Vladimír Dzurilla (vpravo) s kanadským
brankárom Rogatienom Vachonom,
s ktorým si vymenili dresy. 1976

 

Vynikajúci brankár a človek

V. Drurilla je legenda medzi slovenskými brankármi. Získal najviac medailí z vrcholových podujatí spomedzi slovenských hokejistov. Mal brilantne vybrúsený štýl, bleskurýchlu lapačku a železné nervy. Vďaka týmto danostiam vedel likvidovať nájazdy aj tých najnadanejších útočníkov. Bol povestný svojím pokojom, ktorý vedel preniesť na celý svoj tím, preto ho prezývali Macík. Bývalý úspešný tréner česko-slovenskej reprezentácie Karel Gut v knihe Malá encyklopedie ledního hokeje uviedol, že iba pohľad na robustného Dzurillu mužstvo veľmi upokojoval. „Perfektne vykrýval strelecké uhly, úspešne pokrýval sólové nájazdy súpera. Jeho najväčšou prednosťou bola rýchla reakcia a práca s hokejkou“ . V. Dzurilla sa štýlom svojho chytania približoval ku kanadsko-americkému poňatiu brankárstva, nebál sa odvážne vychádzať z bránky a zmenšovať strelecké uhly. Po niekoľkých zraneniach tváre pukom sa stal propagátorom používania brankárskej masky.  Výhodou V. Dzurillu bola aj jeho robustná postava, na margo ktorej si robil sám zo seba terč zábavy, keď spomínal na svoje brankárske začiatky. Keď sa ho otec opýtal, či bude hrať futbal, odpovedal mu, že nie a že bude chytať v bráne: „Na svet som prišiel ako päťkilový, mamička ma dojčila do dvoch rokov, ale aj potom som si rád zajedol. A to mi už zostalo.“ Pre svoju postavu chcel byť brankárom, keďže už ako chlapec si pomyslel, že „dobrý výkon brankára je vždy vidieť, obdivujú ho, a pritom sa veľa nenabehá. Ukážka chlapeckého sebectva: za menej driny viac slávy.“ Po rokoch však pochopil, že to bola mylná predstava. Podľa manželky V. Dzurilla Zlatice mal svoje rituály. Po predzápasovom korčuľovaní už veľa nejedol a na zápas nastupoval polohladný. Pred zápasom zvykol lúštiť krížovky, čítať noviny a keď sa im narodili dcérky Vladimíra a Natália, hrával sa s nimi. Kamaráti z ľadu radi spomínajú na Dzurillov dobromyseľný úsmev a šibalské hnedé oči. Známy slovenský hokejista Jozef Golonka spomína na príhodu vo fínskom Tampere z roku 1965, kde bývali spolu na jednej izbe. Vlado sa rozhodol aj napriek prísnemu režimu, že sa po večierke ide zabaviť do mesta. Keďže mali izbu na prvom poschodí, skočil cez okno. „V snehu zostala ryha ako od medveďa. Tréneri Bouzek a Kostka to však zistili. Keď sa vrátil o druhej domov a dozvedel sa, čo sa stalo, pokojne mávol rukov a dodal, že to počká do rána. Na ďalší deň hrali s Kanadou a dlho sa rozhovalo o Vladovom nenastúpení. Postavili sa však za neho všetci hráči aj s náhradným brankárom. Vychytal vtedy nulu, ale ČSSR naopak nastrieľalo Kanaďanom osem gólov. Keď prišiel úspech, Vlado ho vedel zahodiť za hlavu a išiel ďalej, akoby sa nič nestalo.“ Mal aj povesť „rebela“, ktorej neostal nič dlžný ani počas MS 1969, na ktorých vychytal bronz. V zápase so Sovietskym zväzom si na drese prelepil, spolu s Janom Havlom a Jaroslavom Holíkom, komunistickú hviezdu v štátnom znaku. V. Dzurilla mal  vzácnu povahu. Brankári sa často stránia kolektívu, bývajú samotári, on však bol opakom. Na mužstvo mal psychologický vplyv. „Všetkých stmelil. Akýkoľvek náznak konfliktu ihneď eliminoval. Vyžaroval z neho ohromný pokoj, ktorý prenášal na ostatných.“, uviedol o ňom bývalý hokejový obranca Oldřich Machnáč, ktorý s ním v Zetore Brno strávil päť rokov. Jedného z najlepších hokejistov slovenskej histórie zradilo srdce v spánku vo veku nedožitých 53 rokov v byte nemeckom Düsseldorfe, kde pôsobil ako tréner. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Hrob Vladimíra Dzurillu na cintoríne
v Slávičom údolí v Bratislave

Najlepší hokejista Slovenska 20. storočia

Na prelome tisícročí ho na základe ankety vyhlásili za najlepšieho hokejistu Slovenska 20. storočia. V ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil 3. miesto. Je členom Siene slávy Medzinárodne hokejovej federácie (angl. International Ice Hockey Federation, skrátene IIHF, 1998), Siene slávy slovenského hokeja (2002) a Siene slávy českého hokeja (2010). Prezident Slovenskej republiky ho ocenil in memoriam Pribinovým krížom I. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu (2007). Slovenská pošta vydala známku venovanú legendárnemu česko-slovenskému reprezentačnému hokejovému brankárovi Vladimírovi Dzurillovi (2015). Po Vladimírovi Dzurillovi je pomenovaná trofej pre najlepšieho slovenského brankára v ankete Hokejista roka, v Piešťanoch sa na jeho počesť koná mládežnícky turnaj reprezentačných výberov Memoriál Vlada Dzurillu.

 

Spracoval ŠTEFAN CIFRA

Reprofoto: archív

 

Zdroje:

  • BEŽEC, Michael. Pred dvadsiatimi rokmi odišiel Vladimír Dzurilla. In: HC Slovan: Oficiálna kolekcia [online]. Uverejnené: 27. 7. 2015. Dostupné na internete: <TU>.
  • BIELIK, Monika: Vladimír Dzurilla: Brankár, ktorého nám závidel celý svet. In: Šport.SK [online]. Uverejnené: 2.8.2015 [citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Fotogaleria: Vladimír Dzurilla: Brankár, ktorého nám závidel celý svet. In: Šport.SK [online]. Uverejnené: 2.8.2015 [citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Legendárny hokejový brankár Vladimír Dzurilla: Úspešnejšieho hokejistu sme nemali. In: Nový čas [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Sieň slávy: Vladimír Dzurilla. In: Slovenský zväz ľadového hokeja [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • SVOBODA, Tomáš: Jak Dzurilla přiváděl Kanaďany k šílenství... In: Brnenský denník.cz [online]. Uverejnené: 30. 7. 2010. [citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • VIDEO: Hroby známych Slovákov pár dní pred Dušičkami: Je na nich všetko, kvety aj blato. [Zdroj: Ján  Zemiar, TASR]. In: Sme [online]. In: Topky SK. Uverejnené: 30. 10. 2016.  [Citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vladimír Dzurilla [zdroj: Slovenský zväz ľadového hokeja]. In: Osobnosti.Sk [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vladimir Dzurilla. In: Wikipédia: Otevřená encyklopedie [online]. [Citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  •  
  • Vladimír Dzurilla. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vladimír Dzurila. [AP] In: Živá spomienka [online]. Uverejnené: 14. 5. 2015 [citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Výborný brankár i človek. Vladimír Dzurilla by oslávil 75 rokov. [SITA 02.08.2017]. In: Šport: Pravda [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Zomrel Vladimír Dzurilla. In: Sme [online]. [Citované 3. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com