Vojtech Zamarovský (* 5. 10. 1919 Trenčín – † 26. 7. 2006 Praha)

Vojtech Zamarovský (* 5. 10. 1919 Trenčín – † 26. 7. 2006 Praha)

Vojtech Zamarovský (* 5. 10. 1919 Trenčín – † 26. 7. 2006 Praha, pochovaný je na cintoríne v Souticiach, okr. Benešov, Česko), JUDr., slovenský spisovateľ, autor literatúry faktu, prekladateľ, popularizátor histórie a archeológie starovekých civilizácií, zakladateľská osobnosť a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literatúry faktu na Slovensku a v Čechách a tvorcov jej modernej podoby v slovenskej i českej literatúre, sa narodil v rodine otca Štefana Zamarovského (* 3. 6.1892, v pomaďarčenej podobe Zamaróczy) a matky Margity, rodenej Hrabovskej. Otec bol kominárskym majstrom, podnikateľom (vlastnil kominársku firmu, pílu, obchod s drevom, koksom a tehelňu) a predsedom Okresného živnostenského spoločenstva v Trenčíne, matka bola z krajčírskej rodiny. Mal dvoch mladších súrodencov, brata Štefana a sestru Margitu. Rodina žila v Trenčíne na na Pivovarskej ul. (neskôr Matúšova ul. 3), kde otec kúpil v 19. stor. dom (dnes ho vlastní keramikár Pavol Vozárik, ktorý v ňom zriadil Pamätnú izbu Vojtecha Zamarovského).

Rodný dom Vojtecha Zamarovského s pamätnou tabuľou
na dnešnej Ulici Vojtecha Zamarovského v Trenčíne

 

Starobylý zemiansky rod Zamarovskovcov a rodina Vojtecha Zamarovského 

Otec spisovateľa Vojtecha Zamarovského pochádzal z meštianskej vetvy starého zemianskeho rodu Zamarovskovcov zo Zamaroviec (okr. Trenčín), o ktorom hovorí listina Uhorského kráľa Vojtecha IV. (Belo IV.), napísaná na koži, z roku 1241 (jeho prapredka kráľ povýšil do šľachtického stavu, pretože so svojimi somármi vytiahol kráľovské paripy s kočom z vážskej močariny, kde zostali v dôsledku záplav po bruchá v bahne, a zachránil tým kráľovi život; kráľ mu daroval okolie pri Váhu a do erbu obce sa dostali dva somáre, a tak vznikla usadlosť s názvom Somárovce/Szamárfalu/Zamarovce; príslušníci rodu boli veľmi vážení nielen v okolí Trenčína, ale v celom Uhorsku, a zastávali dôležité funkcie v župnej správe, ako prísediaci župného súdu, sudcovia, prokurátori, poslední páni zo Zamaroviec boli väčšinou váženými právnikmi). Vojtech Zamarovský sa oženil (1950) s manželkou Máriou, syn RNDr., Peter Zamarovský, CSc., učiteľ filozofie, fyziky, digitálnej fotografie, spisovateľ, žije v Prahe, a dcéra Zuzana, doktorka filozofie a profesorka angličtiny, vyštudovala a vydala sa v Grécku, kde žije s manželom, riaditeľom cestovnej kancelárie, na Cypre. Vojtech Zamarovský bol členom Zväzu slovenských spisovateľov a jeho následníckej organizácie Spolku slovenských spisovateľov.

Vojtech Zamarovský s manželkou Máriou,
dcérou Zuzanou a synom Petrom

Chcel byť letcom, vyštudoval za právnika a ekonóma... (Štúdium a vzdelanie)

Ľudovú katolícku školu vychodil v rodnom Trenčíne. Keď mal desať rokov, rodičia ho poslali na dvojmesačný kurz nemčiny do Viedne, do podobných kurzov potom chodil každé v lete takmer každý rok, a tak absolvoval kurzy v Nemecku v jazykovom ústave v Grünzingu, vo Francúzsku pri Paríži, neskôr v kláštornej škole v Ostihome, kde chodil na kurz maďarčiny. Okrem nemčiny sa tak učil francúzštinu, latinčinu, angličtinu, maďarčinu, gréčtinu, zaujímal sa o zemepis a dejepis. Na otcovo želanie sa vyučil i remeslu – za kominára, no v jeho šľapajach nešiel.  Absolvoval Reálne gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne (1934 – 1938), na ktorom zmaturoval. Mal vrelý vzťah k lietaniu, chcel sa stať pilotom, prihlásil sa na štúdium na leteckej škole, zložil skúšky, no márne čakal na oznámenie výsledku (až o mnoho rokov neskôr mu matka k 50 narodeninám odovzdala prekvapivý darček – oznámenie z leteckého učiliska, že bol prijatý). Začal študovať na Vysokej škole obchodnej Prahe (1938 – 1939), ale jeho štúdiá prerušila vojna, a tak sa na jeseň roku 1939 zapísal na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1943), ktorú absolvoval a kde bol promovaný na doktora práv (JUDr.). V ekonomických štúdiách pokračoval diaľkovo na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (1943 – 1946 a 1948) a Prahe (1946 – 1948).

Po politikých perzekúciách prešiel na slobodné povolanie predladateľa a spisovateľa (Pôsobenie, práca, povolanie)

Napriek ukončenému právnickému vzdelaniu sa nechcel stať sudcom či advokátom, už počas štúdií ho viac lákalo rímske právo, ale ešte väčšmi dejiny Rímskej ríše. Najskôr pracoval v Slovenskej národnej banke (1943 – 1945) v Bratislave a postupom času sa vypracoval na odborníka finančnej a menovej politiky. Po oslobodení pracoval na Povereníctve priemyslu a obchodu (1945 – 1946),  na Generálnom sekretariáte Hospodárskej rady Predsedníctva vlády ČSR  (1946 – 1950) v Prahe. V tom čase vstúpil do komunistickej strany (1947) a prednášal aj dejiny hospodárstva na rozličných vysokých školách (od roku 1948). Potom pracoval na Štátnom plánovacom úrade (1950 – 1953) v Prahe. V období politických čistiek a perzekúcií na začiatku päťdesiatych rokov ho však vylúčili zo strany, vyhodili zo školy a z politických dôvodov musel odísť aj zo zamestnania. Údajne preto, že zamlčiaval svoju činnosť z čias vojnovej Slovenskej republiky, v skutočnosti však pre jeho „buržoázny pôvod“. Ako povolanie otca udával kominársky majster, no nepomohlo to, keďže otec mal kedysi kominársku firmu s veľkým množstvom zamestnancov. „A niekto zo Zamaroviec to nezabudol ,oznámiťʻ úradníkom. Navyše ako potomkovia starého zemianskeho rodu boli Zamarovskovci predurčení v novom režime mať problémy.“ (Pavel Dvořák). Zamestnal sa ako administratívny vydavateľský pracovník – plánovač v Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry a umenia v Prahe (1953 – 1956), kde zúročil svoju znalosť jazykov. Začal prekladať odborné texty a beletriu z francúzštiny, nemčiny a angličtiny do slovenčiny a češtiny a živil sa ako prekladateľ a spisovateľ v slobodnom povolaní (od roku 1956). Aj s rodinou sa usadil v Prahe, neskôr v stredočeskej obci Soutice (okr. Benešov), kde kúpil chalupu. Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku samostatnej Slovenskej republiky a Českej republiky (1993) si ponechal slovenské občianstvo, aj keď zostal žiť v Česku. Posledné roky svojho života strávil striedavo na chalupe v Souticiach a cez zimu v Prahe. Aj keď mu rodáci z Trenčína ponúkli, aby sa vrátil, odmietol, hoci vedel, že sa ich to dotkne. Rodné mesto, ktorom v mal pochovaných rodičov, však vždy, keď mohol, navštevoval rád. V Prahe si vytvoril pekný vzťah so susedkou Vierou Vlasákovou, ktorá sa o neho starala osem rokov, keď vážne ochorel. Trpel Parkinsonovou chorobou, napokon už nehovoril, zomrel po dvoch mesiacoch v kóme 26. júla 2006 v Prahe vo veku nedožitých 87 rokov. Jeho vzácne diela však žijú ďalej. Rozlúčka s ním sa uskutočnila 2. augusta 2006 v obradnej sieni Olšanských cintorínov v Prahe, na truhle sa červenala ruža, podobná tej, ktorú rád nosieval na saku… Následne uložili jeho telesné pozostatky na cintoríne v Souticiach.

Nový prístup k literatúre faktu, spájajúci vedecký prístup s umeleckým podaním (Literárna tvorba)

Od detstva sa zaujímal – okrem letectva – o dejepis a zemepis. Otec ho zaviedol k rímskemu nápisu na trenčianskej hradnej skale, ktorý v roku 179 n. l. vytesali Rimania na počesť víťazstva nad germánskymi kmeňmi,  hneď, ako vedel čítať. Fascinoval ho a postupne si uvedomil tú hĺbku dejín v Trenčíne, až došiel tomu, že naši učitelia boli Rimania a tí mali ešte učiteľov Grékov, ktorí mali za sebou ešte staršie národy: Babylončanov, Asýrčanov, Egypťanov, Sumerov, a tak sa neskôr rozhodol svoj život úplne zasvätiť veľkým starovekým národom. Podrobne sa zaujímal o staroveké dejiny, umenie, literatúru, poéziu či filozofiu. Prispelo k tomu aj to, že vyštudoval ešte dobré klasické školy, kde sa naučil niekoľko cudzích jazykov a že už za prvej republiky cestovali s mamou po zahraničí, boli aj v Egypte, takže už ako 16-ročný gymnazista mal nažité mnohé reálie. Ešte predtým, ako sa začal profesionálne venovať literárnej činnosti, napísal alebo preložil viacero rozsiahlejších odborných ekonomických prác a rozličných kratších článkov, recenzií, doslovov a štúdií, ktoré uverejňoval v ekonomických periodikách.

Vojtech Zamarovský na tvorivej ceste v zahraničí

 

Svoje vlastné knihy o histórii začal písať až ako štyridsiatnik, vediac, že cestu do hlbín histórie k starovekým základom civilizácie je treba najskôr dôkladne prejsť a preštudovať. Osobne poznával kultúrne pamiatky v najvýznamnejších svetových múzeách, stretával sa s renomovanými vedcami i archeológmi priamo na historických miestach, absolvoval študijné pobyty v krajinách, kde sa história písala – od Grécka, Talianska, Egypta až po územie starej Mezopotámie. Náklady na študijné cesty do zahraničia si uhrádzal z honorárov za knihy. Knihy písal tak, aby boli nielen faktograficky presné, ale aby čitateľov zaujali pútavým príbehom a boli aj zrozumiteľné – usiloval sa spojiť vedecký prístup s umeleckým podaním. Knižne debutoval „historickým cestopisom“ Za siedmimi divmi sveta (1960), ktorý napísal na podnet vydavateľstva Mladé letá z cesty z Mezopotánie, Egypta a Grécka a v ktorom podal obraz o období vzniku siedmich staviteľských a umeleckých pamiatok a zároveň o genéze ich archeologických objavov. V rukopise, ktorý poznamenala nedôvera redaktorov, lektorov i kritikov, čitateľov zoznamuje so siedmymi podivuhodnými architektonickými a kultúrnymi zázrakmi starovekého sveta. Pritom väčšmi ako o ich opis mu išlo o zachytenie tvorivej činnosti človeka pri ich vzniku a ich archeologickom objavovaní. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá. Kritika ju prijala s rozpakmi, nevedela, kam ju zaradiť, lebo to nebol cestopis bežného typu ani beletrizovaná história. Navyše musel bojovať s obvinením, že odpisoval od nemeckého publicistu C. W. Cerama, autora podobne zameraného diela Bohovia, hroby a učenci (1949). Keď však písal svoju prvotinu, o Ceramovej existencii nevedel (neskôr sa s ním zoznámil a jeho knihu preložil do češtiny). Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský úspech. Dokladom jej čitateľskej úspešnosti je, že doposiaľ vyšla v 25 vydaniach v 8 jazykoch, z toho na Slovensku v siedmich a v Česku šiestich vydaniach, čo je na prvotinu unikátny počet. Vtedy si pomohol i finančne, postaral sa o rodinu a okrem bytu v Prahe si kúpil chalupu v Souticiach, kde si vytvoril oázu na písanie. Práve tam postupne vznikli i ďalšie jeho diela.

Jeho debut a najmä nasledujúca vedecko-popularizačná kniha Objavenie Tróje (1962) znamenali u nás začiatok nového prístupu k literatúre faktu ako k samostatnému literárnemu žánru, v ktorom sa spája poznávacia funkcia s estetickou. Knihu Objavenie Tróje tvoria tri relatívne samostatné celky: Kniha o básňach – prerozprávanie Homérových eposov ÍliasOdysseia, Kniha o objavoch – životopis objaviteľa Tróje H. Schliemanna a Kniha o otázkach – zhodnotenie súčasných vedeckých výskumov o Tróji a Homérovi. Už kompozícia diela naznačuje, že autor sa každej témy zmocňuje ako zaujímavého problému, do ktorého riešenia vťahuje aj čitateľa. Ešte výraznejšie sa to prejavilo v jeho nasledujúcej knihe Za tajomstvom ríše Chetitov (1963), ktorá je vedeckou reportážou o histórii objavenia Chetitskej ríše, ich kultúry, reči a písma, a ktorej súčasťou je aj životný príbeh bádateľaBedřicha Hrozného, rozlúštiteľa reči Chetitov zapísanej v klinovom písme. Kniha Na počiatku bol Sumer (1966) je venovaná histórii objavenia ďalšej starovekej civilizácie – Summerov a ich dejinám a kultúre. Kniha vyšla najskôr v češtine, keďže svoje knihy písal aj v českých verziách.

Encyklopedická kniha Bohovia a hrdinovia antických bájí (1969) je bohato ilustrovaným „slovníkom na čítanie“ a tvoria ju ucelené heslá o postavách antickej mytológie s odkazmi na umelecké diela. V abecednom poradí v nej zostavil vyše 800 informatívnych a aktualizovaných hesiel, ktorá majú zväčša podobu uzavretého príbehu, čím vzrástla ich pútavosť. Syntetizujúce práce Dejiny písané Rímom (1971) a Grécky zázrak (1974) sa vyznačujú čiastočným ústupom od umeleckých prvkov a koncentráciou poznatkov.

Monografia Ich veličenstvá pyramídy (1977) je prehľadom starobylej egyptskej histórie a zároveň preberá množstvo otázok, ktoré si pri pyramídach kladú turisti i vedci, ale aj otázok, ktoré sa dotýkajú egyptských dejín a problémov vedy, teda osudov tých, čo ich stavali, objavili, preskúmali a odhalili ich tajomstvá. Kniha Vzkriesenie Olympie (1978) je venovaná histórii antických olympijských hier a ich súčasnej novodobej podobe. Bohovia a králi starého Egypta (1986) sú opäť „slovníkom na čítanie“. K písaniu kníh o starovekých kultúrach a civilizáciách pristupoval nielen na základe štúdia, ale aj na základe osobného poznania starovekých pamiatok počas opakovaných pobytov v Grécku, Egypte, Taliansku a iných štátoch a vďaka návštevám múzeí Európy, Ameriky, Ázie a Afriky. Odborná erudovanosť sa uňho spája s osobnou angažovanosťou a schopnosťou beletristického podania, čím si vedel získať dôveru nielen u nás, ale aj v zahraničí, kde jeho knihy hojne vychádzajú.

Okrem Homérových eposov (v Objavení Tróje) literárne spracoval aj ďalšie významné diela: v knihe Gilgameš (1975) prerozprával pre mládež epos o Gilgamešovi, v knihe Aeneas (po česky 1981, slovenský preklad 2001) prerozprával rovnomenný Vergílov epos a v knihe Sinuhet (1985) príbeh Egypťana Sinueta. Spolupracoval aj na niekoľkých televíznych dokumentoch o staroveku ako scenárista a odborný poradca, práca na jednom z nich podnietila vznik knihy Návrat do staroveku (1992) s podtitulom Po stopách vlastných kníh.

Prekladal z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny beletriu i literatúru faktu. Predmetom jeho prakladateľských záujmov boli knihy literatúry faktu, ktoré korešpondovali s jeho literárnou tvorbou. Do češtiny preložil diela J. J. Ruseaua, S. Leacocka, C. W. Creama, M. Z. Goéma, K. Brucknera, M. P. Catona a i. Do slovenčiny prebásnil Epos o Gilgamešovi (filologický preklad Lubor Matouš, 1972). V rámci jeho súborného diela postupne vyšlo vo vydavateľstve Perfekt 13 nových vydaní jeho precízne zrevidovaných, doplnených a aktualizovaných kníh (1999 – 2003), ilustrovaných stovkami nových farebných i čiernobielych fotografií a perokresieb, v náklade 100 tisíc kusov, z ktorých vzišiel aj 13-dielny dokumentárny seriál Slovenskej televízie Veľké civilizácie staroveku. Pre televíziu napísal aj scenáre filmov Po stopách Herodota, Po stopách Aenneových či Hnev tatranských bohov (s Pavlom Dvořákom), často ho prizývali ako scenáristu, odborného poradcu či sprievodcu – k takmer štyridsiatim filmovým a televíznym dokumentárnym filmom s tematikou staroveku, kde naplno uplatnil svoje bohaté vedomosti. Jeho knihy vyšli v náklade vyše dva milióny výtlačkov a preložili ich do 15 jazykov, vo svete mu vyšlo vyše 250 knižných vydaní jeho diel, a tak sa stal v zahraničí najvydávanejším slovenským autorom. Z jeho diel dodnes čerpá aj školský vzdelávací systém v Grécku, jeho knihu Bohovia a hrdinovia antických bájí vydali v preklade aj Gréci ako prínos pre poznanie vlastnej histórie. Jeho koníčkom zostalo aj letectvo, ktorému sa venoval už v gymnaziálnych časoch ako letecký modelár, popri písaní lietal na vetroni aj motorových lietadlách.

Posmrtné obvinenia vyvracia Pavel Dvořák autentickými svedectvami

Niektoré médiá po smrti Vojtecha Zamarovského priniesli tvrdenia, že bol členom POHG v období vojnovej Slovenskej republiky a agentom rozviedky ČSSR v sedemdesiatych rokoch, odvolávajúc sa na spis v archíve ŠtB, čím chceli spochybniť jeho charakter a správanie v zložitých obdobiach slovenských či česko-slovenských dejín. Vojtecha Zamarovského, ktorý sa už nemohol brániť, keďže už nežil, sa zastal slovenský historik a spisovateľ literatúry faktu Pavel Dvořák, ktorý ho poznal vyše 40 rokov a ktorý sa s ním priatelil, keď nepodložené obvinenia dotýkajúce sa pôsobenia V. Zamarovského v čase vojnovej Slovenskej republiky vyvrátil v časopise Život na základe svedectiev známych a priateľov V. Zamarovského – Pavla Taussiga z Frankfurtu nad Mohanom, jedného z osvienčimských detí, ktoré ten najstrašnejší koncentrák zázrakom prežilo, a Slováka žijúceho Slováka Petra A. Geeringera z Kronbergu. Podľa nich rodina Zamarovského i V. Zamarovský osobne chránili a skrývali za vojnovej SR, pred rokom 1944 i od jesene 1944 do oslobodenia, viacerých slovenských Židov (Antona Volného, rodinu Neuradovcov, Franza Mestitza či dievča Errzi).

Historik a spisovateľ Pavel Dvořák

Podľa svedectva Petra A. Geeringera z Kronbergu, ktorý býval blízkym priateľom V. Zamarovského, keď V. Zamarovský „na začiatku 50. rokov v Prahe pracoval v predsedníctve vlády (Viliam Široký!) a plánovacom úrade“, „začali akcie proti ,buržoáznym nacionalistom‘ a začali sa vyhadzovať slovenskí intelektuáli.“ „Argumenty o činnosti za slovenského štátu ochotne obstarávala a nafukovala ŠtB, odtiaľ sú aj niektoré dnešné tvrdenia“ o Zamarovskom, ktorý musel vtedy z práce politických dôvodov odísť. Na margo obvinenia V. Zamarovského zo spoluárce s ŠtB,  ktorý mal údajne na základe svojich ciest do zahraničia informovať ŠtB „o problematike juhovýchodného krídla NATO“ a dodávať informácie o  diplomatoch P. Dvořák uvádza: „Bol to skromný, čestný, príjemný a dobrý človek. Neverím, že by niekomu vedome ublížil...“ „Informácia, že spis o Zamarovskom má 300 strán, nehovorí vôbec nič (ktovie, koľko strán má spis napríklad Dubčeka alebo Havla), za tragické považujem obvinenie, že Zamarovský dal prednosť kariére pred svedomím. Vojtech Zamarovský nešiel za kariérou, Vojtech Zamarovský bol autorom vzácnych kníh: boli by sme oveľa chudobnejší, keby nevyšli, presnejšie povedané, keby sa už toľko spomínanej ŠtB podarilo dosiahnuť, aby nevyšli. Lacné moralizovanie mi prichodí ako ľútosť, že sa im to nepošťastilo.“ Ako v článku uvádza P. Dvořák: „V novinách ako dlhoročnému priateľovi Vojtecha Zamarovského dali slovo aj mne. Mohol som len potvrdiť to, čo som už napísal: bol to vzdelaný, ušľachtilý, skromný a prajný človek. Oslovila ma i Česká televízia. Aj na obrazovke som len potvrdil to, čo som povedal v novinách: Zamarovský pre mňa bol a navždy zostane dobrým človekom, a predovšetkým spisovateľom, ktorý nám otvoril nové svety. Ľudia, ktorí dnes napíšu, že radšej nemal písať, ako sa dať vydierať ŠtB, sú svojím spôsobom ako ŠtB. Pripadá mi hanebné vláčiť blatom človeka, ako bol Vojtech Zamarovský: o to hanebnejšie, ak sa už nemôže brániť. Napísal som to do spomenutých novín (Sme – pozn. red.), ale odmietli to uverejniť. To čo si myslím o Zamarovskom ja, myslia si aj tisícky ľudí, ktorí ho nepoznali osobne, ale zamilovali si ho cez jeho nádherné knihy, a tak som sa veľmi nečudoval, keď sa mi ozvalo mnoho ľudí, ktorí so znevážením pamiatky spisovateľa nesúhlasili.“

Pamiatky dokladajú hlbokú úctu k životu a dielu Vojtecha  Zamarovského

Ešte za jeho života vznikla národná Cena Vojtecha Zamarovského, ktorú každoročne (od roku 2000) odovzdáva spisovateľom literatúry faktu Klub spisovateľov literatúry faktu za trvalý prínos do oblasti literatúry faktu. Slovenská televízia vyrobila o Vojtechovi Zamarovskom dokumentárny film v rámci cyklu Portréty – Vojtech Zamarovský (scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko, 1995), ktorý získlal cenu Telemúza. Ján Čomaj o ňom napísal knihu Fenomén Zamarovský (2006), ktorá je pútavým vyrozprávaním o živote, cestách, poznávaní a tvorbe Vojtechy Zamarovského a v ktorej autor pátral aj po genéze starého zemianskeho rodu Zamarovskovcov, po jeho stopách v Trenčíne, Bratislave a Prahe (podľa autora V. Zamarovský držal v rukách obálku knihy, no jej vydania sa už, žiaľ, nedožil). O pamiatku na známeho spisovateľa, trenčianskeho rodáka, sa v tomto meste stará občianske združenie s názvom Klub priateľov Vojtecha Zamarovského, ktoré existuje od roku 1997, má 50 členov a ktoré vedie architekt Július Bruna.

Kniha Jána Čomaja o Vojtechovi Zamarovskom

Július Bruna

Pri príležitosti 80. narodenín spisovateľa Vojtecha Zamarovského otvorili v Galérii architektúry Spolku architektov Slovenska v Bratislave výstavu dokumentov zo súkromia i práce literáta s názvom Vojtech Zamarovský a jeho dielo, súčasťou jej expozície boli rukopisy, vysvedčenia, vysokoškolský diplom, cestopisné a dokumentárne fotografie a iné predmety zo života tohto významného slovenského autora faktografickej literatúry druhej polovice 20. storočia. Výstava sa uskutočnila v Trenčíne aj pri príležitosti jeho 95. nedožitých narodenín. Na jeho rodnom dome pod Trenčianskym hradom umiestnili pamätnú tabuľu (2005) a otec a syn Vozárikovci, ktorí v ňom prevádzkujú ateliér s dielňou na výrobu keramiky, v dome zriadili Pamätnú izbu Vojtecha Zamarovského.

Z expozície výstavy k 95. nedožitým narodeninám
Vojtecha Zamarovského v Knižnici Michala Rešetku Trenčíne

 

Slovenské vydavateľstvo Perfekt založilo Spolok priaznivcov a čitateľov diel Vojtecha Zamarovského (1999) a v Bratislave po ňom pomenovalo Kníhkupectvo Vojtecha Zamarovského (2004), ktoré sa nachádza pri Rybárskej bráne.

Na Veľvyslanectve Helénskej republiky v Bratislave darovali Vojtechovi Zamarovskému na znak obdivu a vďaky od Gréckej republiky cennú kolekciu dvanástich antických kópií sôch v životnej veľkosti a reliéfov z doby mykénskej až helenistickej (v roku 2000). Dar neskôr umiestnili v Múzeu antiky Vojtecha Zamarovského, ktoré zriadili na Mierovom námestí v Trenčíne (v roku 2001), so sídlom v priestoroch Mestskej galérie. Múzeum uchováva spisovateľovu knižnicu, rukopis jeho knihy Vzkriesenie Olympie s korektúrami, knihy autora, ktoré vyšli aj v iných jazykoch, niekoľko osobných vecí spisovateľa, ako napríklad  jeho index z právnickej fakulty. V múzeu, ktoré sa usiluje približovať dejiny antiky verejnosti, sú kópie významných antických a egyptských artefaktov (niektoré venovala priamo grécka vláda), kolekcia antických sôch, ako Mladý atlét z Eleusin (4. p. n. l.), Bohyňa Niké si zaväzuje sandálu  (410 p. n. l.), Mladý muž z Volomandras (550 p. n. l.), Hlava bohyne zdravia Hýgie (360 p. n. l.), Mladá žena z Euthydikus (490 p. n. l.) či približne 3 tisícročná váza pochádzajúca z Cypru. Do roku 2010 múzem sídlilo v historickom centre Trenčína na Mierovom nám. 2, kde plánovalo rozšíriť a zatraktívniť svojej činnosti, mesto však budovu predalo do súkromného vlastníctva, a tak múzeum prišlo o stále sídlo... Na základe ponuky obce by malo byť v kúrii Frimlovcov v Zamarovciach, ktorú by pre jeho potreby obec ponúkla na 20 rokov. V Trenčíne pomenovali ulicu, na ktorej sa nachádza jeho rodný dom Ulica Vojtecha Zamarovského (2007) a ktorá je označená maľovaným nápisom od Ing. arch. Július Bruna. V rámci projektu Lavičky osobností mesta Trenčín umiestnili pri jeho rodnom dome umelecky spracovanú lavičku (2012). Bol čestným občanom hlavného mesta Grécka Atény, v gréckej Olympii umiestnili pamätnú tabuľu. V kaštieli v Bohuniciach neďaleko Ilavy, kde sprístupnili expozíciu voskových figurín (2015), umiestnili aj postavu – voskovú figurínu spisovateľa Vojtecha Zamarovského (zhotovil ju sochár Albert Králiček), ktorý píše za pracovným stolom Grécky zázrak.

Vosková figurína Vojtecha Zamarovského v kaštieli
v Bohuniciach, ktorú zhotovil sochár Albert Králiček (2015)

Laureát Pribinovho kríž I. triedy a Veľvyslanec helenizmu (Ocenenia)

Vojtech Zamarovský bol nositeľom mnohých ocenení a vyznamenaní, štyri razy mu udelili Cenu vydavateľstva Mladé letá (1962, 1966, 1969, 1974), je nositeľom Ceny trojruže (1877), Ceny Zväzu slovenských spisovateľov (1987), prvým nositeľom Ceny Egona Ervína Kischa (1992), je čestným občanom mesta Trenčín (1994), laureátom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1996), ktorý mu odovzdal prezident SR Michal Kováč, laureátom Slovak Gold (1999), laureátom najvyššieho štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy (2001), ktoré mu odovzdal prezident SR Ivan Gašparovič, nositeľom ocenenia Zlaté kruhy Slovenského olympijského výboru (2003), Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky za mimoriadny prínos k rozvoju slovenskej literatúry, ktorú mu udelil minister Rudolf Chmel. 

Vojtech Zamarovský pri preberaní
ocenenia Veľvyslanec helenizmu za rok 2006

Prefektúra gréckych Atén mu udelila za celoživotné dielo a príspevok k šíreniu myšlienok helenizmu nielen na Slovensku, ale v celom regióne strednej a východnej Európy ocenenie Veľvyslanec helenizmu za rok 2006. Za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí bol vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam (2006).

 

Ocenenie Veľvyslanec helenizmu

Etický a humanistický odkaz diela Vojtecha Zamarovského

Vojtech Zamarovský bol spisovateľom literatúry faktu svetového formátu, ktorý sa zaslúžil o jedinečné spopularizovanie veľkých starovekých civilizácií a kultúr – ktoré sú kolískou modernej európskej civilizácie i jednotlivých európskych národných kultúr – na Slovensku, v Česku i vo viacerých európskych štátoch. Svojou tvorbou výrazne prispel k rozvoju slovenskej a českej literatúry faktu ako svojbytnej žánrovej a tematickej oblasti na rozhraní beletrie a vedeckej popularizácie. Kultivovaným štýlom, nenásilným zdôrazňovaním aktuálnych stránok histórie a kompozičnou vynaliezavosťou si získal priazeň čitateľov. Jeho dielo výstižne zhodnotil slovenský historik a spisovateľ Pavel Dvořák: Inšpirovať sa dielom Vojtecha Zamarovského nie je pre spisovateľa rozhodne jednoduchá vec, pretože na niečo také musíte vedieť ľahko písať o ťažkých veciach, jednoducho vysvetľovať zložité, zaujímavým spôsobom spracovať množstvo faktov, zaujať čitateľa aj bez pomoci vymyslenej epiky a naopak vniesť epiku súvislostí do suchej vedy a ešte všeličo ďalšieho. A na to všetko by taký autor ešte potreboval Zamarovského vzdelanie, pracovitosť, cieľavedomosť, nadhľad, láskavosť a predovšetkým jeho obrovský literárny talent...Svojim dielom kultivoval a vzdelával státisíce slovenských, českých i zahraničných čitateľov, vrátane maldých ľudí, žiakov a študentov, ktorým vo svojich knihách sprístupňoval a dodnes sprístupňuje pútavou populárnonáučnou formou historické poznatky o starobylých civilizáciách a kultúrach sveta, ako aj o ich význame pre minulosť a súčasnosť ľudstva i o ich etickom a humanistickom odkaze.„Bol autorom, ktorý vedel podať históriu tak, že tomu rozumel každý, či už univerzitný profesor, alebo obyčajný človek. A v tom bola veľkosť Vojtecha Zamarovského“, povedal o ňom bývalý podpredseda Klubu priateľov Vojtecha Zamarovského Ivo Veliký (* 1941 – † 2011).

Vojtech Zamarovský na besede so žiakmi vo Verejnej
knižnici Michala Rešetku v Trenčíne

Spracoval ŠTEFAN CIFRA
 

Zdroje

  • Vojtech ZAMAROVSKÝ. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv.: P – Ž.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984. 536 s. S. 260, 261.
  • ZAMAROVSKÝ Vojtech. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, 656 s. S. 620, 621.
  • ZAMAROVSKÝ Vojtech. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 511, 512.
  • Celoživotnou láskou Vojtecha Zamarovského boli staroveké civilizácie. In: Teraz.sk [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ČAVOJSKÁ, Jana: Slávny spisovateľ Vojtech Zamarovský sa dočká kultúrneho areálu. In: Plus 7 dní [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ČOMAJ, Ján: Vojtech Zamarovský – vyslanec helenizmu. Slovenské zahraničie. Ročník XII. (2007), č.  1. S. 8, 9. Registračné číslo: 1446/96 MK SR, ISSN 1335-4396.  In: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Dokumenty zo súkromia i práce Vojtecha Zamarovského: Výstavu dokumentov zo súkromia i práce literáta Vojtecha Zamarovského s názvom Vojtech Zamarovský a jeho dielo otvorili pri príležitosti spisovateľových 80. narodenín v Galérii architektúry SAS v Bratislave In: Sme [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • DVOŘÁK, Pavol: Vojtech Zamarovský: Skrýval Židov. In: Život.sk (35/2009) [online]. Uverejnené: 31. 8. 2009. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • História. In: Obec Zamarovce [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • JUDr. Vojtech Zamarovský. [online]. In: Osobnosť. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: : <TU>.
  • JUDr. Vojtech Zamarovský [online]. In: Osobnosti. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete:  <TU>.
  • LEIKERT, Jozef: Vojtech Zamarovský (5. 10. 1919 – 26. 7. 2006) SPISOVATEĽ: Osudy známych slovenských osobností. Bojovník: Dvojtýždenník antifašistov. Ročník LVI (16. 9. 2011), č. 20. S. 8. In: SZPB [online].  [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • PŇAČEKOVÁ, Alžbeta: Slovák, ktorý dobyl svet. Knihami o antike. In: HN Style [online]. 3. 10. 2014.  [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • SEDLÁKOVÁ, Ľuboslava: Dva týždne bývali v múzeu medzi exponátmi antiky. In: Náš Trenčín [online]. 18.8. 2012. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ŠTOLFOVÁ, Lenka: Vojtech Zamarovský. In: Severočeská vědecká knihovna v Ústí nad Labem [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Vojtech Zamarovský. In: Trenčín: vitajte na Považí [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech Zamarovsky. In: Geocaching [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech Zamarovský. In: TA SR: Školský servis [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech Zamarovský. In: Vydavateľstvo Formát: Encyklopédia súčasných spisovateľov na Slovensku [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech Zamarovsky. In: Wikipédia [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vojtech Zamarovský a jeho starověký svět. In: Zrnka písku [online]. Uverejnené: 28. 10. 2014. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Zamarovského ocenili v Aténach titulom Veľvyslanec helenizmu. In: Sme [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Zamarovský obohatil čitateľov o poznatky zo sveta starovekých kultúr. In: Teraz|Kultúra [online]. [Citované 15. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.