Výročia osobností – APRÍL 2016

01.04.2016 08:24

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ – V APRÍLI 2016

JOZEF BUCHANEC (* 1. 4. 1926 – † 30. 3. 1980) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 1. 4. 1926 sa narodil v Tovarnom (Okres Vranov nad Topľou) Jozef Buchanec († 30. 3. 1980 Košice), JUDr., spisovateľ, prozaik, autor literatúry pre deti a mládež, dramatik, publicista, bibliograf, právnik. Bol pracovníkom Štátnej vedeckej knižnice, Čs. rozhlasu v Košiciach a advokátom v advokátskej poradni v Košiciach. Písal detskú literatúru, novely, rozhlasové hry a adaptácie, ktoré lokalizoval do východoslovenského prostredia. Napísal dobrodružne ladený prázdninový príbeh Deti z červenej chyžky (1963), prózu Chlapček Husia koža a Ryšavé mesto (1967) a novely Zatmenie nížiny (1965), Námestie pre nahých (1968). Napísal rozhlasové hry dospelých: o východoslovenskom povstaní 1831 Proščava (1954), veršovanú hru Reportáž z obce Kulakovo (1956), hry na témy súčasnosti Trinásť hrdzavých hodín (1966), Neónové sochy (1980) a pre deti Červený spartak (1960), Hrbáčik z blšieho trhu (1960). Zostavil aj bibliografický súpis Slovenská literatúra 1945 – 1955 (1955).

 

JÁN ZIGMUNDÍK (* 1. 4. 1846 – † 26. 2. 1938) – 170. VÝROČIE NARODENIA.

* 1. 4. 1846 narodil sa vo Vrbovom (Okres Piešťany) Ján Zigmundík († 26. 2. 1938 v Pezin­ku), pedagóg, národný činovník, osvetový a ľudovýchovný pracovník, publicista, politik, bankový úradník. Pseudonymy: Laicus, Ľudomil, Rovný, Ján Rovný. Bol učiteľom na ľudovej škole, aktívnym členom Matice slovenskej a Spolku svätého Vojtecha, hudobníkom, dirigentom spevokolu, organistom, huslistom i tenoristom v hudobných spolkoch v Pezinku i v Bratislave. Bol organizátorom ochotníckeho divadla a mestskej verejnej knižnice v Pezinku. Politickú aktivitu vyvíjal v intenciách Slovenskej národnej strany. Pedagogickej vede sa začal venovať v Banskej Bystrici, kde z poverenia učiteľského zboru napísal a vydal svoju pedagogickú prvotinu Úryvky z výchoslovia. Autor učebníc, učebných textov a cvičebníc, ktoré aj upravoval a prekladal, šíriteľ zdravotníckej osvety (zásady domáceho liečenia, prírodoliečby, prevencie, alopatickej liečby). Ako pedagóg používal učebnice slovenčiny, ktoré sám napísal, a ktoré sa potom používali aj v iných slovenských školách: Úryvky z výchoslovia (Paedagogie) (1867), Škola reči slovenskej (1881), Škola reči maďarskej (1882), „Učme naše deti rátať“ čili malý počtovníček (1898), Počiatky domáceho liečenia čili základy vodo- a prírodoliečby (1919) či Smierenie náboženstva s vedou (1926).

 

DIMITRIJ ANDRUSOV (* 7. 11. 1897 – † 1. 4. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 4. 1976 zomrel v Bratislave Dimitrij Andrusov (* 7. 11. 1897 v Jurijeve v Rusku, dnes Tartu, Estónsko), prof., vysokoškolský pedagóg, geológ ruského pôvodu, vnuk objaviteľa Tróje Heinricha Schliemanna, spoluzakladateľ modernej slovenskej geológie, prvý profesor geológie pracujúci na slovenských vysokých školách. Študoval v Petrohrade, Sorboni a na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Praha (1923 – 1925), kde aj pracoval (1929 –1938). Po likvidácii českého vysokého školstva počas nemeckej okupácie prišiel na Slovensko, kde pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (od roku 1938), zároveň pracoval na Prírodovedeckej fakulte UK (od roku 1940) vo funkcii prednostu Geologicko-paleontologického ústavu. Bol riaditeľom Štátneho geologického ústavu (1940 – 1945). V roku 1952 sa stal vedúcim katedry geológie na Prírodovedeckej fakulte UK, ktorým až do roku 1970. Bol zakladateľom a v rokoch 1957 – 1958 prvým riaditeľom Geologického laboratória, ktorý sa neskôr transformoval na Geologický ústav SAV. Okrem vedeckej činnosti riešil aj praktické geologické úlohy súvisiace so stavbou priehrad, železníc, tunelov a s vyhľadávaním hlavne nerudných surovín. Napísal viacero skrípt a učebných textov. Vedeckou prácou sa zaradil medzi popredných európskych geológov. Výsledky svojich výskumov zhrnul v päťdielnej monografii Geologický výskum bradlového pásma Západných Karpát (1931 – 1955), v diele Apercu de la Géologie des Carpathes occidentales de la Slovauie centrale (1931), trojzväzkovej monografii Geológia Československých Karpát (1958 – 1965) a v diele Grundriss der Tektonik der Nördlichen Karpaten (1968).

 

VILIAM WEISSKOPF (* 1. 4. 1906 – † 7. 12. 1964) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 1. 4. 1906 sa narodil v Červenom Kostelci (Česko) Viliam Weisskopf († 7. 12. 1964 v Bratislave) český karikaturista, ilustrátor, knižný grafik, pôsobiaci na Slovensku. Po štúdiu chémie v Liberci vyštudoval grafické umenie a knižnú tvorbu v Lipsku. Pôsobil ako reklamný grafik v Čechách (od roku 1929), pred rasovým prenasledovaním odišiel na Slovensko, bol však uväznený v koncentračnom tábore v Seredi, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ilegálne pracoval pre bratislavskú tlačiareň Slovenská grafia. Po roku 1945 bol výtvarným redaktorom na slovenskom Povereníctve informácií a osvety, pracoval v časopise Domov a svět a vo vydavateľstve Tatran. V Tatrane sa výrazne zaslúžil o pozdvihnutie knižnej tvorby, pre ktorú získal elitu slovenskej grafiky Ľudovíta Fullu, Martina Benku, Vincenta Hložníka, Ladislava Gudernu či Ľubomíra Kellenbergera. Ešte v roku 1948 inicioval v Bratislave vznik satirického a humoristického časopisu Roháč, pre ktorý tvoril karikatúru a satiru. Kreslil aj pre časopisy Kultúrny život, Šibeničky, Let, Dikobraz, Slobodný rozhlas, Nové slovo, Pravda, Práca, Tvorba, Život a ďalšie. Získal 1. cenu za kresbu a grafiku v Súťaži 29. augusta (1952), za karikatúru Atómová energia diplom a mimoriadne uznanie na Medzinárodnej výstave karikatúry v rakúskej Viedni (1955), bol laureátom Ceny Cypriána Majerníka (1962).

 

LADISLAV BALLEK (* 2. 1. 1941 – † 15. 4. 2014) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 1. 1941 sa narodil v Teranoch Ladislav Ballek († 15. 4. 2014 v Bratislave), prozaik, publicista, politik a diplomat, významný reprezentant filozoficky a psychologicky štrukturovanej realistickej románovej tvorby, plnej ľudskej znášanlivosti a tolerancie, situovanej na slovenský juh. Absolvoval odbor slovenčina, dejepis a výtvarná výchova na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1959 – 1963). Pôsobil ako učiteľ, redaktor Čs. rozhlasu – štúdia v Banskej Bystrici (od 1966), redaktor kultúrnej rubriky týždenníka Smer (1968 – 1972) a redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave (od roku 1972). Bol vedúcim literárno-dramatického oddelenia na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky (1977 – 1980), námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu (od 1980) a  vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1984 – 1989). Pôsobil aj ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, neskoršej Národnej rady Slovenskej republiky (1992 – 1994, 1998 – 2001) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ) a ako nezávislý poslanec. Vyučoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, externe na PF UK v Bratislave, VŠMU v Bratislave. Bol veľvyslancom SR v Českej republike (2001 – 2008), prezidentom Spoločnosti Ladislava Novomeského,  členom Klubu nezávislých spisovateľov a Slovenského centra PEN klubu, ktorého bola aj predsedom. Knižne debutoval novelou Útek na zelenú lúku (1967), napísal novely Púť červená ako ľalia (1969) a Biely vrabec (1970). Ťažiskom jeho románovej tvorby bolo najmä južné Slovensko, mesto Palánk, miesto na rozhraní dvoch etník – Slovákov a Maďarov, na hranici dvoch štátov – Česko-Slovenska a Maďarska, reálne Šahy, v ktorých vyrastal. Napísal romány Južná pošta (1974), Pomocník (1977), Agáty (1981), Lesné divadlo (1987), Čudný spáč (1990), Trinásty mesiac (1995) a Trójou a vŕškom pamäti (2013). Napísal aj knihy esejí Letiace roky (1998) a Zlatý stôl (2000). Získal Cenu Európskej únie umenia (2002). Viac tu:Zomrel spisovateľ Ladislav Ballek (2. 4 1941 – 15. 4. 2014).

 

BOHUSLAV KOVÁČ (* 2. 4. 1936 – † 8. 11. 2006) – 80. VÝROČIE NARODENIA, 10. VÝROČIE ÚMRTIA

* 2. 4. 1936 sa narodil v Závažnej Porube Bohuslav Kováč († 8. 11. 2006 v Bratislave), doc. PhDr., CSc., literárny historik, kritik, estetik, esejista a editor. Pseudonym: Bohuš Kováč, J. Laštek. Pôsobil ako redaktor týždenníka Kultúrny život (1958 – 1961), vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV (1961 – 1967), Katedry estetiky a vied o umení FF UK (1968 – 1071, 1972 – 1992), medzitým ako lektor slovenského jazyka na univerzite v Bordeaux (1971 – 1972), docent na Katedre dejín výtvarného umenia FF UK v Bratislave (od 1992), bol taktiež šéfredaktorom revue Tvorba T. (1991 – 1992). Napísal literárnovedné monografie Poézia Jána Smreka (1962) a Alchýmia zázračného: Podstata a osudy surrealizmu (1968), výber z jeho literárnoteoretického a kritického diela vyšiel z 50. – 90. rokov v knihe K studniciam života (1992). Venoval sa aj otázkam detskej umeleckej tvorivosti a zaoberal sa tiež filozoficko-estetickými problémami literatúry a výtvarného umenia, napísal monografie Svet dieťaťa a umelecká fantázia (1964), Zázračný svet detských kresieb (1972) a publikáciu Čítanie ako experiment so šťastím (2000). Bol editorom antológií Jiřího Wolkra Těžká hodina (1962), Vítězoslava Nezvala Básne  (1964), antológie slovenskej poézie 19. a 20. stor. Rozpäté krídla (1975) a slovenskej poézie z prvej pol. 20. stor. Čo šepká zem (1976), zostavil výber veršov slovenských básnikov do knihy kresieb Martina Benku Moja domovina (1975).

 

JOZEF ŠPIRKO (* 2. 4. 1896 – † 30. 10. 1954) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 4. 1896 sa narodil v Rybníčku (Spišské Podhradie) Jozef Špirko († 30. 10. 1954 v Prešove), doc. ThDr., rímskokatolícky kňaz, historik, muzeológ, profesor kanonického práva a cirkevných dejín na Spišskej Kapitule, zakladateľ prvého cirkevného múzea na Slovensku, autor syntetických cirkevných dejín s osobitým zreteľom na  slovenský vývin. Teologické štúdiá absolvoval na malom seminári v Rožňave, na Spišskej Kapitule a vo Viedni. Je autorom kníh Umelecko-historické pamiatky na Spiši, Výtvarné pamiatky na Spišskej Kapituly, Spišský historik Jozef Hradský, Výchova kňazstva na území Spišskej diecézy a iných. Jeho najvýznamnejším dielom, ktoré je výsledkom jeho vedeckej zručnosti, je doposiaľ jediný slovenský manuál cirkevných dejín – dvojzväzkové dielo Cirkevné dejiny s osobitým zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska (1943).

 

 

VOJTECH ONDROUCH (* 6. 4. 1891 – † 16. 6. 1963) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 4. 1891 sa narodil v Smržiciach (okres Prostějov, Morava, ČR) Vojtech Ondrouch († 16. 6. 1963 v Bratislave), prof. PhDr., ThDr., historik, archeológ, numizmatik, univerzitný profesor, českého pôvodu, pôsobiaci na Slovensku. Vysokoškolské štúdium absolvoval na teologickej fakulte v Olomouci a v odbore dejepis a zemepis na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (štúdium ukončil 1924). Učil na rozličných stredných školách, neskôr prednášal na FF UK v Bratislave dejiny staroveku (1938 – 1955), bol dekanom Filozofickej fakulty UK, v roku 1948/1949 prodekanom fakulty, v roku 1950 musel z fakulty odísť. Bol kustódom v Slovenskom múzeu v Bratislave, kde pripravil projekt vytvorenia Rímskeho múzea na Slovensku – v Bratislave, pôsobil aj v Historickom ústave SAV. Archeologicky preskúmal rímske stanice v Stupave, Pajštúne, Gerulatu v Rusovciach, pamiatky v Jarovciach a Čunove. Priekopnícka bola jeho práca v oblasti keltskej, rímskej a byzantskej numizmatiky. Napísal monografie o významných archeologických nálezoch z rímskej doby na Slovensku. Publikoval nález rímskych mincí vo Vyškovciach pod názvom Der römische Denarfund von Vyškovce aus Frühkeiserzeit (1934), dovtedajšie poznatky a pramene o dobe rímskej na Slovensku zhrnul v práci Limes Romanus na Slovensku (1938), nálezy luxusných predmetov zo zachránených hrobových celkov na Záhorí a v Strážach pri Piešťanoch uverejnil v práci Bohaté hroby z doby rímskej na Slovensku (1957) a nálezy starovekých mincí v práci Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku (1964).

 

OTO HORŇÁK (* 7. 4. 1926 – †  1. 1. 1990) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 7. 4. 1926 sa narodil Oto Horňák (†  1. 1. 1990), herec činohry, riaditeľ divadla. Bol umeleckým vedúcim súboru Bábkovej scény Krajového divadla v Žiline (od 1958), po tom, čo sa osamostatnilo a premenovalo na Bábkové divadlo v Žiline  (1961), bol jeho riaditeľom (do 1982).

 

RUDOLF DILONG (* 1. 8. 1905 – † 7. 4. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 4. 1986 zomrel v Pittsburghu (Pensylvánia, USA) Rudolf Dilong (* 1. 8. 1905 Trstená), básnik, prozaik, publicista, dramatik, popredný predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny, so spoluzakladateľským vladom do zrodu slovenského nadrealizmu, františkánsky kňaz. Pseudonymy: Aurelius, Du Long, Ria Valé, Saturin, Skurušin, Štefan Poľana, Tatran, Ďuro Kyjak. Študoval na gymnáziu v rodnom meste a Trnave, kde ho prijali do františkánskej rehole, absolvoval rímsko-katolícku teológiu v Žiline, študoval aj na FF UK v Bratislave, vysvätili ho v Nitre (1929). Pobudol vo viacerých františkánskych kláštoroch (Kremnica, Trnava, Nitra, Malacky, Hlohovec, Skalica). Pôsobil ako kazateľ a katechéta, počas 2. svetovej vojny ako vojenský kňaz v slovenskej armáde, aj na východnom fronte. V júli 1945 emigroval do Talianska, v Ríme sa ho ujali tamojší františkáni. Zapojil sa aj do činnosti Slovenského akčného výboru (neskôr Slovenský oslobodzovací výbor), ktorý sa usiloval o obnovenie Slovenskej republiky. Odišiel do Argentíny (1947), kde pôsobil ako kňaz slovenskej vysťahovaleckej komunity vo františkánskom kostole v Buenos Aires, neskôr v kláštore poľských františkánov v Pablo P. Odesta. Zároveň redigoval periodikum Slovenské zvesti. Potom odišiel do USA (1965), kde žil v kláštore Sv. Rodiny v Pittsburgu, a o. i. redigoval krajanský mesačník Listy sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. Zomrel v Pittsburgu, pochovali ho na pôde františkánskeho kláštora Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise, v štáte Indiana (USA). Publikoval básne časopisecky aj knižne, bol mimoriadne plodným autorom, vydal vyše 100 kníh, z toho 25 na Slovensku. Zostavil Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), kde predstavil básnikov katolíckej moderny, bol spoluzakladateľom časopisu Postup (1934 – 1935), okolo ktorého sa združila rovnomenná skupina mladých básnikov, prozaikov i kritikov. V debutovej zbierke básní Budúci ľudia (1931) a  ďalších dvoch zbierkach Slávne na holiach (1932) a Dýchajte, lazy! (1933) stvárnil tému prírody a sedliackeho života, cez tradičné, rustikálne videnie. V roku 1934 sa ako tradicionalistický básnik definitívne prerodil na modernistu, čo sa prejavilo v jeho zbierkach novátorskej imaginatívnej subjektívnej lyriky Hviezdy a smútok (1934), Helena nosí ľaľiu (1935) a Mladý svadobník (1936), v ktorej zamietol „starú lyriku" a otvorene sa prihlásil pod „zástavu avantgardy“. Spolu s Rudolfom Fabrym, autorom provokatívnej zbierky Uťaté ruky (1935), nadobudol spoluzakladateľský význam pri zrode slovenského nadrealizmu. Za jeden z vrcholov jeho spirituálnej meditatívnej lyriky možno pokladať knihu Ja, svätý František (1938). Zbierka Mesto s ružou (1939) bola  opäť bola nadrealistická, no s národnými, náboženskými, frontovými témami. Po kritike Jozefa Kútnika Šmálova, ktorý vystúpil polemicky proti surrealizmu ako proti deštruktívnemu a nihilistickému smeru, konkrétne proti Dilongovi a Hlbinovi, urazený aj roztrpčený vydal zbierku Honolulu, pieseň labute (1939), ktorá mala byť presvedčivým dôkazom rozlúčky s poéziou. Potom spôsobil senzáciu dvoma zbierkami „ženskej ľúbostnej poézie“ Muškát (1940) a Môj sen o láske (1941), ktoré vyšli pod menom Ria Vale, ženy, ktorá osudovo zasiahla do jeho života (vlastným menom Valéria Reissová, ktorá až po polstoročí priznala, že Dilong jej literárne pomohol pri druhej zbierke). Zasiahnutý vojnovou apokalypsou sa utiekal v zbierkach Konvália (1941) a Nevolaj, nevolaj (1941) k témam detstva a rodnej Oravy. Vydal ďalšie dve rýdzo surrealistické zbierky Somnambul (1941), Ktosi ťa volá (1942) a ďalšie dve zbierky Plač (1944) a autobiografickú poému Moja krv (1945). Ešte na Slovensku písal aj spomienkové prózy, romány, vydal lyrizovanú autobiografiu Zakliata mladosť (1943), román stvárňujúci medziľudské priateľské a manželské vzťahy Človek s láskou (1944) a modernistické tragédie – hry s autobiografickými prvkami, o slovenskom „prekliatom básnikovi“: Valin (1940), Padajúce svetlo (1941). V zložitých podmienkach emigrácie najskôr vydával satiricko-kritické básnické zbierky, inšpirované politickými udalosťami (zánik samostatného štátu) a politickými emóciami (návrat čechoslovakizmu, nástup komunizmu): Súdení (1946), Daváj, daváj! (pod pseudonymom Ďuro Kyjak, 1946), Kumssty... (meno fingovaného autora Syn Pius Hoňczka je obmenou mena protestantského básnika Daniela Sinapia Horčičku, autorská trojica R. Dilong, K. Strmeň, J. Okáľ, 1946), Vlasť volá (1948), Balady (1948), Listy z emigrácie (B 1949). Exilový kritik Ján E. Bor ho nazval „bojovným básnikom stratenej slovenskej slobody". Zbierka  Diaľky a pieseň (1949) mala náboženskú náplň, sledovala nábožensko-duchovné sebapovznesenie. V emigrácii napísal autobigrafické knihy Cesty vyhnanca (1951), v ktorej sa venuje úteku zo zničenej Bratislavy až po príchod do Buenos Aires a romány Bez matky (1951) a Pieseň lásky (1953). V Argentíne vydal básnické zbierky: Diaľky bez domova (1950), Balady (1953), Za svetlom (1954), Na vrchu nádeje (1955), Stopy v ohni (1956) a V záblesku vekov (1959) a Dotyk s večnosťou (1961), Brehy slobody, (1965). Napísal aj nedeľné úvahy Slovo Božie (1955) a Golgotu (1957), legendy o umučení Krista. V USA vydal zbierky básní: Na hrudách času (1966), Pod krížom (1967), Minúty Zeme (1969), Kde holub doletí (1970), Matka celá krásna (1970, výber z mariánskych básní), Rodisko (1970, cyklus v knihe Odkaz na počesť J. Cincíka), Hladný vetrík (1972), Švih (básne s jednoslovnými veršami, 1972), Chodníky (1975, „básne v próze“), Srdce nás bije (1975), Dom na bývanie (1976), Vidím otvorené nebo (1976), Akí sme všetci (1977, „lyrizované antiverše“), Krok čo krok: Notes na prechádzky (1978), Poď, nasleduj ma (1979), trilógia Za krásu otčiny (1979, I. diel), Ruža lásky (1979, II. diel), Na pieseň srdca (1979, III. diel). Vydal aj knižky „lyrických próz“: Ponúkam chlieb so soľou (1971), Pokora vína (1975), Rozprávka má krídla (1973), Vidíte zrnko (1973), Na polhodinku (1974), Kde človek kladie semiačko (1975), Pred tebou váza (1975), Čo vietor nepovie (1976), Duch do dejín (1976), Oči nám horia (1976), Stretával som ľudí a svet (1976), Otčina, zhrievaj ma (1977), Sen je budúcich (1979, „básnická vízia") a Stretnutie (1979).  Okrem toho vydal „aforizmy a epigramy" Stlmené slovíčko (1974), náboženské úvahy Kto sa vie modliť (1975), knihu Moje svedectvo o SOV-e (1975) o pôsobení v Slovenskom oslobodzovacom výbore, životopis sv. Františka Svätec z Assisi (1975, 11. vyd. 1984), lyrický román Nezomrie, kto miluje (1976), „minidrámy“ Kvietok do neba (1977), modlitby pre deti Sláva Bohu (1978). Poetickú tvorbu zavŕšil zbierkami lyrických meditácií o zmysle ľudského života a o Bohu Milovať – žiť, Belasý blankyt, Sväté rozjímanie, Slovenská strážkyňa, zbierkou Ešte kvietok (1982)  a poslednou básnickou zbierkou – „poémou o legendárnej Márii z Detroitu" Z úst básne a i. V poslednej knihe „lyrických meditácií" Roky v poézii bilancoval – úvodnou i záverečnou básňou – svoj príchod aj odchod. K dramatickej tvorbe sa vrátil historickou drámou o pokračovateľovi duchovného i kultúrneho apoštolátu sv. Cyrila a sv. Metoda Gorazd (1963). Vydal utopisticko-apokalyptický román Agónia veku (1964). Z pozostalosti vyšiel ako nedokončený fragment jeho „antiromán“ Ruža Dagmar (Bratislava, 2000), ktorý údajne vznikal v druhej polovici 60. rokov. Venoval sa aj publicistike, publikoval v slovenských krajanských časopisoch. Výber z jeho exilovej tvorby vyšiel na Slovensku pod názvom Ja, Rudolf Dilong, trubadúr (1992), výber z epigramov a aforizmov pod názvom Stlmené slovíčko (2008), fragment jeho Životopisu pod názvom Mladosť z očistca (2001), výbery z poézie a prózy ako Literárne dielo I – III  (editor Július Pašteka): Hviezdy a smútok, 2002, Cesty a stesky, 2002 – výbery z poézie do 1945, z exilu, Pieseň lásky, 2003 – výber z prózy.

 

SAMUEL TIMON (* 20. 7. 1675 – † 7. 4. 1736) 280. VÝROČIE ÚMRTIA

 † 7. 4. 1736 zomrel v Košiciach Samuel Timon (*  20. 7. 1675 v Trenčianskej Turnej), rímskokatolícky duchovný, jezuita, slovenský polyhistor, pedagóg, historik, zakladateľ kritickej historiografie v Uhorsku a prvej koncepcie slovenských dejín. Pochádzal so slovenskej zemianskej rodiny (jeho otec bol úradníkom Uhorskej dvorskej komory, matka Barbora Hrabovská mala zemiansky pôvod). Bol uvedomelým Slovákom a Slovanom a nikdy sa nehanbil za svoj pôvod. Po štúdiách na jezuitských gymnáziách v Trenčíne a Bratislave (1685 – 1693) vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (S. J. – jezuiti), absolvoval noviciát vo Viedni (1693 – 1695), neskôr absolvoval skúšky v Judenburgu (1709) a bol vysvätený (1711). Študoval filozofiu a teológiu na Trnavskej univerzite (1696 – 1699, 1704 – 1707). Vyučoval v Trnave gramatiku a syntax (1699 – 1702), v Prešove poetiku a rétoriku (1702 – 1704), rétoriku v Trnave a rétoriku a poéziu v Budíne (1707 – 1711),  prednášal dialektiku a morálku ako prefekt vo viedenskom Pázmáneu (1711 – 1712), na Trnavskej univerzite ako profesor hebrejčinu, filozofiu, morálku, etiku a fyziku (1712 – 1716), kde pôsobil aj ako dekan (1717 – 1718), ako profesor teológiu na Košickej univerzite (1718 – 1724), pôsobil aj na kolégiu v Kluži (1724 – 1726) a bol vicerektorom seminára v Užhorode (1726 – 1727). Bol regentom seminára, kronikárom, knihovníkom a poradca rádového domu v Košiciach, kde zomrel po dlhotrvajúcej ťažkej chorobe. Označuje sa za zakladateľa modernej kritickej uhorskej historiografie. Vydal topografiu Uhorska Celebriorum Hungariae urbium et oppidorum topographia – (Topografia najvýznamnejších miest a mestečiek Uhorska, 1702) a opis Uhorska podľa jednotlivých krajov a stolíc, prvú syntézu dejín Uhorska Epitome chronologica Hungaricum (Chronologický výťah z uhorských dejín, 1736) i ďalšie diela. Pripisuje sa mu aj autorstvo najstaršej zachovanej kroniky Košíc, pomenovanej Cassovia vetus ac nova (Košice staré a nové). Značnú pozornosť venoval vo svojich dielach dejinám Veľkej Moravy, Pribinovi, Svätoplukovi, Rastislavovi a vierozvestom sv. Cyrilovi a s. Metodovi (ako prvý och nazval slovanskými apoštolmi), dokazovaním autochtónnosti a starobylosti Slovákov položil základy prvej koncepcie slovenských dejín. Kriticky prehodnotil staré stredoveké kroniky a legendy a na základe pramenného výskumu formuloval novú koncepciu dejín Uhorska, ktorá mala veľký vplyv na neskorších dejepiscov Uhorska i slovenských historikov. Jeho národné povedomie sa najvýraznejšie prejavilo v diele Imago antiquæ Hungariæ (Obraz starého Uhorska, 1734), kde podal dejiny Panónie až do príchodu Maďarov a ktoré sa vo svojom období stali učebnicou dejepisu a zemepisu v Uhorsku. V ňom vytvoril základy „uhorskej“ koncepcie slovenských národných dejín. Slovanský pôvod pripisoval všetkým pravekým obyvateľom a národom Panónie (jej názov odvodzoval od slova „pán“). Zaoberal sa etnogenézou Slovákov, poukazoval na ich starobylosť a národnú samostatnosť. Vo svojich spisoch dokazoval, že Slováci obývali územie Uhorska dávno pred príchodom Maďarov. Postavenie Slovákov vo Veľkomoravskej ríši predstavil tak, ako keby si Moravania, od Slovákov „odlišní jazykom a mravmi“, boli  Slovákov podmanili násilím. O príchode Maďarov do Panónie vytvoril teóriu, že Maďari porazili Moravanov, nie Slovákov, ktorí prijali starých Maďarov ako hostí a spolu – na základe dohody – založili a vybudovali ako spoločný štát Uhorské kráľovstvo. Je tvorcom tzv. zmluvnej teórie ako protiváhy tzv. podmaniteľskej teórie. Zmluvná teória slúžila v 30. rokoch 19. storočia na obranu politickej rovnoprávnosti Slovákov v Uhorsku (Hojč, Šuhajda).

 

KA­ROL STRMEŇ (* 9. 4. 1921 – †  16. 10. 1994) – 95. VÝROČIE NARODENIA

 * 9. 4. 1921 narodil sa v Palárikove (okres Nové Zámky) Ka­rol Strmeň, obč. m. Karol Bekényi (†  16. 10. 1994 v Cleve­lande, Oh., USA), básnik, prekladateľ, literárny kritik, publicista, vysokoškolský profesor, príslušník katolíckej moderny. Študoval na gymnáziách v Nových Zámkoch a Šuranoch, kde maturoval  (1940), absolvoval dvojročné teologické štúdium v Ostrihome (1940 – 1942), potom prestúpil ma Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval odbor slovenčinu a filozofiu (od 1942). Spolu s J. Kútnikom-Šmálovom a L. Hanusom založil v Ružomberku  časopis a vydavateľstvo Obroda, ešte ako študent bol redaktorom kultúrnej rubriky denníka Gardista (1943 – 1944). Po emigrácii na jar 1945 žil najskôr v Rakúsku, Nemecku a Taliansku  (Rím) (1945 – 1949), potom odišiel do USA (od 1949). Študoval pedagogické vedy na John Carroll University (1953 – 1954) a románsku filológiu na Western Reserve University v Clevelande (1954 – 1956). V exile pôsobil ako redaktor Slovenskej obrany v Scrantone a Slovenských novín v Clevelande. Bol profesorom francúzštiny a latinčiny na vyššej benediktínskej škole v Clevelande, redaktorom katolíckeho časopisu Ave Maria (od 1957), profesorom francúzštiny, taliančiny, latinčiny a komparatívnej literatúry na univerzite v Clevelande (od 1966). Spoluinicioval vznik časopisu Most (1954). Prvé básne publikoval v študentskom časopise Rozvoj. Pre jeho básnickú tvorbu je charakteristický neosymbolizmus a orientácia na spirituálne témy. Verše, kritiky, štúdie uverejňoval v Slovenským pohľadoch, Eláne, Kultúre, Obrode, Smere a i. Upozornil na seba aj ako talentovaný prekladateľ Emineska, Danteho, Rilkeho a Poea. Knižne debutoval zbierkou veršov Výžinok života (1943), vydal aj básnickú skladbu Testament (1944), obe odrážajú jeho úsilie modernizovať katolícku tvorbu. V exile vydal zbierky básní: Putovné piesne (S Mikulášom Šprincom, 1950), do ktorej zaradil súbor básní Strieborná legenda, predstavujúcich ostrú kritiku povojnového vývoja na Slovensku, ale aj autentický smútok, nostalgiu, silné citové väzby k domovu a trýznivý pocit situácie v exile. Neskôr vydal zbierky básní Čakajú nivy jar, Žalm cyrilometodský (obe 1963) a Znamenie Ryby (1969), ktorá sa dá pokladať za vrchol jeho tvorby. Jeho poézia sa vyznačuje striedmosťou, lakonickosťou a filozofickým ponorom do podstaty vecí a javov, jeho detailné skúmanie bežných predmetov reálneho sveta i protirečení a paradoxov pulzujúceho sprievodných javov života moderného životného štýlu prechádza postupne do roviny filozoficko-náboženských meditácií a principiálnych ľudských hodnotách. Nasledujúca zbierka básní Preblahoslavená (1977) obsahuje tri cykly Život Panny Márie, Svätyne Prosba, ktoré sú lyricko-epickým „prepisom“ časti kresťanských dejín. Výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby vyšiel na Slovensku pod názvom Sfinga spieva pri jasličkách (1991) a Testament 1 (2000), ďalší pod názvom Poézia 1 – 3 (Testament, 1999, Strieborná legenda, 2000, Znamenie Ryby, 2001). V prekladateľskej tvorbe začínal antológiami poézie M. Eminesca (1943) a R. M. Rilkeho (1944), ako aj Poeovho Havrana (1944). Pri prekladoch vedel naplno využiť dokonalú znalosť prekladaného jazyka, ktorú citlivo obohacoval o vlastnú dimenziu osobitného poetického výrazu. Jeho bohaté prekladateľské dielo patrí k vrcholom slovenskej prekladovej literatúry. V antológii svetovej lyriky Návštevy (1972), prezentuje slovenskému čitateľovi 226 preložených textov od kráľa Dávida cez Villona, Hölderlina, Verlaina až po modernú poéziu 1. polovice 20. stor. (Ungaretti, Blok, Lorca, Achmatovova a i.). Preložil aj Nový zákon, Rímsky misál. Ďalšie prekladové diela: Danteho Nový život a Peklo (1965), rozsiahly výber z Petrarcovho Spevníka Vavrín (1974), Eliotova Vražda v katedrále (1979), Claudelova Kantáta pre tri hlasy (1986), Tu Fuova Stokvetá rieka (1998), Jammesove Čistiny v nebi (1999) a i. Bohatá bola i jeho publicistická činnosť v krajanských časopisoch (Slobodné Slovensko, Literárny almanach Slováka v Amerike, Rozhľady, Most, Dobrý pastier, Kanadský Slovák a i.). Na Slovensku získal vyznamenania: Rad bieleho dvojkríža, Medaila Spolku slovenských spisovateľov, Medaila Matice Slovenskej, Za prínos do svetového kultúrneho dedičstva ho vyznamenalo Francúzsko aj USA.

 

BOŽENA KUTLÍKOVÁ (* 2. 10. 1847 – † 10. 4. 1936) – 80. VÝROČIE ÚMRTIA

† 10. 4. 1936 zomrela v Bratislave Božena Kutlíková (* 2. 10. 1847 Liptovský Mikuláš), osvetová pracovníčka. Žila v Trnave, kde sa venovala ochotníckemu divadlu, a v Bratislave, kde vyvíjala osvetovú činnosť ako členka dobročinných spolkov.

 

ŠTEFAN PASIAR (* 20. 7. 1913 – † 11. 4. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 4. 1986 zomrel v Bratislave Štefan Pasiar (* 20. 7. 1913 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota), mim. prof. PhDr., univerzitný profesor, vysokoškolský pedagóg, kultúrno-osvetový pracovník, historik knihovníctva a osvety, výchovy a vzdelávania dospelých, divadelný ochotník, režisér, prednášateľ a publicista. Pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, pracovník Matice slovenskej (1943 – 1953), bol spoluzakladateľom Osvetového ústredia v Bratislave (1953), kde bol neskôr vedúcim prednáškového oddelenia a kde vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK v Bratislave pre štúdium popri zamestnaní. Pôsobil ako predseda Slovenskej knižničnej rady (1961 – 1986), člen predsedníctva Ústrednej knihovníckej rady v Prahe, člen vedeckých rád Ministerstva kultúry SR, Výskumného ústavu kultúry a verejnej mienky, Matice slovenskej, Univerzitnej knižnice v Bratislave a i. Slovensko reprezentoval na mnohých odborných podujatiach v zahraničí a svetových kongresoch. Venoval sa dejinám knihovníctva, dejinám osvety a dejinám vzdelávania dospelých. Uverejnil publikácie Z dejín slovenskej ľudovýchovy do roku 1918 (Matica slovenská, 1952), monografiu Daniel Gabriel Lichard, šíriteľ vzdelanosti a pokroku (1953), Dejiny slovenských ľudových knižníc (1957), Dejiny osvety na Slovensku 1 – 2 (1961 – 1962), Osveta na Slovensku, jej vznik, počiatky a vývoj (1965, s P. Paškom), Spolkový život Slovákov – náčrt jeho začiatkov a vývinu do 1918 (1968), Vzdelávanie ľudu na Slovensku (1969, s P. Paškom), Dejiny výchovy dospelých na Slovensku (1975), a celoštátnu vysokoškolskú učebnicu Dejiny knižníc na Slovensku (1977).  V publikačnej činnosti venoval svoju pozornosť aj osobnostiam kultúry a osvety, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica.

 

KAREL SMAŽÍK (* 12. 4. 1906 – † 19. 6. 1972) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 4. 1906 sa narodil v Prahe Karel Smažík († 19. 6. 1972 v Slanom v okrese Kladno), operetný spevák, herec, režisér českého pôvodu, pôsobiaci na Slovensku. Absolvoval v Prahe obchodný kurz (1924). Ako ochotník pôsobil v Pražskom študentskom združení (1920 – 1924) a účinkoval v Hašlerovych kabaretoch U Rozvařilů a U labutě. Pôsobil ako herec a režisér vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (1926 – 1928), od roku 1928 v Plzni, Kladne, Brne, v pražskej Velkej operete a v Alhambre. Bol režisérom spevohry Slovenského divadla v Prešove (1949 – 1954), zároveň pohostinsky režíroval v Košiciach. Potom odišiel do Plzne (1955 – 1956) a v rokoch 1956 – 1962 bol šéfom operety v Kladne. V šesťdesiatych rokoch pohostinsky vytvoril niekoľko réžií v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, v ŠD v Košiciach, v operete v Prahe-Karlíne, aj v Nemeckej demokratickej republike. So súbormi sa usiloval dosiahnuť všestrannú interpretačnú profesionalitu, jeho najvýznamnejšie inscenácie operiet v ŠD v Košiciach boli I. O. Dunajevskij: Voľný vietor (1951), F. Farkas: Činom Paľko (1954), J. Strauss: Noc v Benátkach (1954), O. Nedbal: Poľská krv (1955). V prešovskej spevohre režíroval opery: B. Smetana: Hubička (1952) a Predaná nevesta (1953), G. Verdi: Traviata (1951) a i.. Operetu Johana Straussa Cigánsky barón inscenoval aj v Divadle J. G. Tajovského (1969) a Lehárovu Giudittu na Novej scéne v Bratislave (1955).

 

ALE­XANDER LOMBARDINI (* 12. 4. 1851 – 26. 4. 1897) – 165. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 4. 1851 narodil sa v Žiline Ale­xander Lombardini († 26. 4. 1897 tamže), JUDr., slovenský národovec, vlastivedný pracovník, právnik, biograf, historik, archivár mesta Žilina, au­tor článkov o histórii slovenských hradov a biografických portrétov národných deja­teľov. Z otcovej i matkinej strany pochádzal z kupeckej, pôvodom talianskej rodiny, ktorej potomkovia splynuli so slovenským prostredím a všetky tri generácie reprezentovali slovenský verejný život a kultúru, pôsobili v časoch pre slovenský národ najťažších. Jeho otec Alojz Lombardini bol obchodníkom v Bytči, matka Františka, rodená Geromettová, bola sestrou slovenského národovca a jedného zo zakladajúcich členov Matice slovenskej Eugena Geromettu. Rodina sa presťahovala z Veľkej Bytče do Žiliny, kde navštevoval základnú školu Rímskokatolícku ľudovú školu (1857 – 1861). Neskôr absolvoval gymnaziálne štúdiá v Žiline, Trenčíne, v Nitre, Banskej Bystrici, Bratislave, ktoré ukončil v Ostrihome (1869). Študoval na Cisárskej kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave a na právnickej fakulte Paznányho univerzity v Pešti (Budapešť) (1869 – 1872). Bol praktikantom na kráľovskom súde v Budíne (od roku 1872), na súde v Žiline (1873), advokátsku skúšku zložil v Pešti (1875). Stal sa notárom mesta Žilina, pôsobil na súde v Pezinku, potom si otvoril advokátsku kanceláriu v Žiline, kde sa usadil natrvalo (1878). V Žiline zastával súčasne aj funkciu mestského archivára, čo v rozhodujúcej miere ovplyvnilo jeho literárne a bádateľské záujmy. Ako historik sa venoval výskumu dejín Žiliny a jej okolia. Zostavil Stručný dejepis slobodného mesta Žilina (1874). Spracovanie dejín mesta však zväčša čerpal z nevydaného latinského rukopisu Ľudovíta Stárka: „Historia civitatis Solna ex actis Archivi exarata ac depucta per...“z roku 1856, a z listín mestského archívu, ktoré doplnil menoslovom richtárov, fojtov, judexov a konzulov. Uverejňoval materiálové články v slovenských (Slovenský letopis, Slovenské pohľady, Tovarišstvo) i maďarských odborných publikáciách z oblasti regionálnej histórie (Bytča, Lietava, Skalka, Budatín a i.). Venoval sa prevažne vlastivednej práci, v rozsiahlej sérii článkov a štúdií spracoval dejiny 11 slovenských považských hradov (Lietava, Strečno, Starý hrad, Budatín, Hričov, Súľov, Skalka, Bystrica, Ilava, Bytča, Vršatecň), ktoré uverejňoval v Slovenských pohľadoch (1884 – 1897), bibliografiu Trenčianskej župy. Pre literárnohistorické bádanie sú jeho biografické a bibliografické príspevky o starších slovenských spisovateľoch, kultúrnych a školských pracovníkoch zo 16. až 19. stor., ktoré uverejňoval na pokračovanie v Slovenských pohľadoch (1886 – 1888) od názvom Slovenský Plutarch. Súbor (inšpirovaný výzvou Jána Kollára na vytvorenie takéhoto encyklopedického diela) obsahuje 205 hesiel, skladajúcich sa zo stručnej biografie a súpisu knižných publikácií osobností (Ján Chalúpka, Daniel Karman, Ján Jesenský, Matej Bel, Ján Čaplovič, Ján Simonides, J. A. Komenský, J. I. Bajza, František Mráz, Samuel Michalides a i.). Finančne podporoval slovenskú tlač i slovenské inštitúcie.

 

ĽUBO­MÍR KELLENBERGER (*  23. 11. 1921 – † 13. 4. 1971) – 45. VÝROČIE ÚMR­TIA

† 13. 4. 1971 zomrel v Bratislave Ľubo­mír Kellenberger (*  23. 11. 1921 tam­že, pochovaný je na Mestskom cintoríne v Modre), akademický maliar, grafik, ilustrátor, karikaturista, príslušník mladej umeleckej bohémy a priekopník zvýšených nárokov na slovenskú knižnú ilustráciu literárnych diel. Jeho syn Martin Kellenberger je maliar a knižný ilustrátor. Bol formovaný vinohradníckym prostredím Modry, kde prežil detstvo, i veľkomestským prostredím Bratislavy, kde študoval a neskôr aj pôsobil. Ľudovú školu navštevoval v Modre, stredoškolské časy prežil v Novom Meste nad Váhom a v Bratislave, kde aj zmaturoval na gymnáziu. Na želanie matky začal študovať na Vysokej škole obchodnej, ale štúdium ho nenapĺňalo. Odišiel na Slovenskú vysokú školu technickú, v ktorej sa zapísal na Oddelenie kreslenia a maľovania. Na škole pôsobilo v tých časoch mnoho umelcov. Štúdium kvôli vojne prerušil a po oslobodení sa stal študentom výtvarného oddelenia ČVUT v Prahe u Prof. Cyrila Boudu. Neskôr začal pôsobiť v Bratislave ako samostatný výtvarník a redaktor. Svoje kresby a karikatúry uverejňoval v novinách od roku 1945. Od roku 1948 vystavoval svoju tvorbu a stal sa aj členom Umeleckej besedy slovenskej. Spriatelil sa s Ľudom Ondrejovom, s ktorým nadviazal i spoluprácu. Ako jeden z najfrekventovanejších slovenských ilustrátorov sa venoval klasickým dielam svetovej i slovenskej detskej literatúry a osobitne Ondrejovovým prózam pre mládež, napríklad v knihe Zbojnícka mladosť boli použíté vinohradnícke motívy, ktoré stvárňoval. Bol priekopníkom zvýšených nárokov na ilustráciu literatúry a to krásnej, detskej i učebnicovej. Aktívne sa zapájal do výtvarného života na Slovensku zúčastnil sa viacerých študijných zahraničných ciest. V roku 1956 pripravil prvú samostatnú výstavu v Bratislave, po ktorej nasledovalo množstvo ďalších doma i v zahraničí. Bol výrazným ilustrátorom, ale aj karikaturistom. Knihy, ktoré obsahujú jeho ilustrácie, sú plnohodnotnými dielami i po mnohých rokoch, vďaka čomu viaceré z nich vyšli už v niekoľkých vydaniach. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Fraňa Kráľa za ilustračnú tvorbu pre deti a mládež (1971).

 

DANIEL BACHÁT-DUMNÝ (* 18. 6. 1840 – † 13. 4. 1906) – 110. VÝROČIE NARODENIA

† 13. 4. 1906 zomrel v Budapešti Daniel Bachát-Dumný (* 18. 6. 1840 v Ratkovej), evanjelický farár, spisovateľ, dramatik, prekladateľ, kultúrny činovník, organizátor ochotníckeho divadla. Používal aj pseudonymy Blahoslav Úprimný; Budinský; Dumný; Dunajský; Ľubomiersky; Nevädzov; Živič; Podkruiváňsky; Švihorský; Tatranský a i. Študoval teológiu v Prešove, kde bol členom Slovenskej spoločnosti pri prešovskom kolégiu, a vo Viedni. Ako farár v Pribyline bol organizátorom kultúrneho života a iniciátorom divadla na Liptove. Keď ho Slovenská ev. cirkev zvolila za farára v Pešti (Budapešť), pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Venoval sa tvorbe poézie, prózy a drámy, neskôr výlučne prekladaniu – z maďarčiny do nemčiny, bol aj prvým prekladateľom I. S. Turgeneva do slovenčiny (1863), príležitostne uverejňoval aj preklady ukážok z iných autorov svetovej literatúry (A. Mickievicz, J. W. Goethe, G. E. Lessign, A. P. Čechov, L. N. Tolstoj, G. de Mopassant, M. Twain). Široký výber zo svojej poézie vydal po názvom Nevädze (1870), neskôr vydal druhú zbierku básní Zbožné zvuky (1885). Ťažiskom jeho tvorby bola próza, ktorej väčšinu vydal v 2. a 3. zväzku Nevädzí (1870). Napísal dramatické hry Z iskry býva vatra (1862), Veta za vetu (1865) a Rodoľubci (1867) a i., jeho hry sa hrali na matičných súbehoch a na ochotníckych scénach.

 

PETER ŠEVČOVIČ (16. 3. 1935 – † 14. 4. 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 4. 2006 v Bratislave Peter Ševčovič (* 16. 3. 1935 Bratislava), Dr. h.c., prozaik, dramatik, scenárista, autor literatúry pre deti a mládež, dramaturg, priekopník pôvodnej slovenskej televíznej hry a rozhlasovej poviedky, sa narodil v rodine poľnohospodárskeho inžiniera a detskej lekárky. Študoval na Lekárskej fakulte UK, pred štátnymi záverečnými skúškami ho však zo štúdií z politických dôvodov vylúčili (1958). Neskôr diaľkovo študoval odbor filmová a televízna dramaturgia, teória a scenáristika na pražskej Akadémii múzických umení (1962 – 1967). Pracoval ako pomocný robotník (1958 – 1960) a vyhrával anonymné literárne súťaže, ako dramaturg Parku kultúry a oddychu v Bratislave (1960 – 1963), dramaturg hraného filmu v Slovenskom filme v Bratislave (1964 – 1965) a dramaturg Hlavnej redakcie pre deti a mládež v Slovenskej televízii (1965 – 1996), odkiaľ z funkcie hlavného dramaturga odišiel na dôchodok, žil v Bratislave. Externe prednášal na bratislavskej VŠMU autorskú tvorbu (1981 – 1992). UK v Bratislave mu udelila titul doktora medicíny honoris causa (Roku 1992). Publikovať začal v Mladej tvorbe, Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch  a dennej tlači. Inšpirovaný pobytom vo Východoslovenských železiarňach napísal svoj románový debut Mesto plné chlapov (1963). Nasledoval bestseller o sladkom živote mladých stavbárov v hlavnom meste Čakaj nás, Angela (1965), malý román o etických problémoch neúmyselného zabitia človeka Mimoriadne okolnosti (1972). V románe Tretinový chlap (1976) cez príbeh desaťročného chlapca pozoruje mravné i nemravné premeny obyvateľov nájomného domu v čase pred, cez a po prechode frontu. Problémy ľudského partnerstva medzi deťmi a ich najbližšími dospelými rieši v románe Kamarátka pre nás dvoch (1977). Román Maturita ako remeň (1989) analyzuje problémy dospievajúcich a dospelých v spoločensky prevratnom školskom roku 1947 – 1948. Novela Čierny kôň (1995) opisuje život kádrovo postihnutého človeka, ktorého si politická moc vybrala za príklad svojej láskavosti a veľkorysosti. Viac ako próze sa venoval dramatickej tvorbe pre televíziu, rozhlas a divadlo. Označujú ho za priekopníka tvorby pôvodnej slovenskej televíznej hry a rozhlasovej poviedky. Z jeho divadelných hier sa na slovenských i zahraničných scénach hrali Nie je všedný deň (1960), Vrabčie lásky (1978), Partia (1980) a Kvarteto (1984) i satirická komédia Garsónka (1993). Pre deti a mládež napísal televíznu hru Futbalista (1961). Administratívne zastavené texty Čierne kura (1975) a Druhá profesia (1983) šírili sa ako samizdaty. V celej svojej dramatickej tvorbe bráni autor vysoké mravné princípy ukryté v ľuďoch pred ich deformovaním mocou. Spor o básnika (1967) nebol iba príbehom o Villonovi, ale aj o konflikte slobody jednotlivca a ,právd‘ inštitúcií ovládajúcich svet. Predposledné dni (1968) boli možnou podobou dobrom naplnených posledných chvíľ stareny, Karola (1968) zas drámou šestnásťročného dievčaťa, ktoré si na prahu neodvratnej smrti uvedomuje zmysel a krásu života. Balada o uznaní (1976) je príbeh majstra vymierajúceho remesla, ktorého všetci podceňujú. Mama pre Vinetoua (1967) rozoberá priateľstvo otca a syna. Takmer v polovici zo svojich vyše 60 televíznych hier otvára tabuizované témy. Na priamej linke (1977) je prvou slovenskou ekologickou hrou. Biele vrany (1978) a Šimon a Veronika (1979) rozoberajú problémy korupcie a rodinkárstva pri prijímaní na vysoké školy. Májový víkend (1982) je rozborom osamelosti a vnútorných problémov privilegovaného mladého človeka. Žena úspešného muža (1981) je obrazom životných dilem ženy, ktorý sa vydala do spoločensky nadradenej rodiny. O konfliktoch dospievajúcich detí a ich rodičov pôvabne hovoria tragikomédie Dôsledne ukrývané dokumenty (1981) a Prvé lásky (1982). Televízna dráma Chlap prezývaný Brumteles (1980), dabovaná do 14 jazykov, obehla obrazovky všetkých kontinentov ako anatómia rozličných druhov samoty dnešných ľudí a aktívnom nachádzaní východísk. Exemplárny príklad (1989) rozpráva o ľahostajnosti spoločnosti k samovražde dievčaťa, ku ktorej ho dohnala. Ak k tomuto výberu z titulov priradíme televíznu rozprávku Ako dvaja našli šťastie (1970), muzikál Podkovičky za korunu (hudba J. Melkovič, 1974), originálne videný rozprávkový Príbeh o Fatime a Omarovi (1979) a množstvo adaptácií napríklad z tvorby M. Unamuna, L. Valeja, P. Jilemnického, S. O’ Casseyho, Gogoľa atď., iba podčiarkneme, že patrí k najvýznamnejším tvorcom televíznej hry na Slovensku. Mnohé z jeho diel sú známe v zahraničí, mnohé boli ocenené významnými domácimi i zahraničnými poctami. Rozhlasová hra Srnka a čierny kôň (1992) a viaceré rozhlasové poviedky rezonovali po celej Európe. Pre deti a mládež napísal aj televíznu hru Kvinta 47/48 (1978) a autorskú rozprávku Adam a Šišibus (2001). Popri množstve teoretických statí v odborných a literárnych časopisoch napísal P. Ševčovič pozoruhodné odborné monografie Vnímanie televízneho príbehu (1967) a Problém súčasného televízneho príbehu (1975). Jeho mimoriadne plodné literárne dielo uzatvára populárny beletrizovaný „kuchársky triptych“: Z kuchyne starého Prešorka (2000), Z kuchyne prešporských vodníkov (2003) a Z kuchyne bohémskej Bratislavy (2006).

 

VLADIMÍR KOSTOVIČ (* 14. 4. 1926 – † 2. 7. 1997) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 4. 1926 sa narodil Vladimír Kostovič († 2. 7. 1997 Bratislava), herec.

 

FRANTIŠEK RICHARD OSVALD (* 3. 10. 1845 – † 14. 4. 1926) – 90. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 4. 1926 zomrel v Trnave František Richard Osvald (* 3. 10. 1845 Hodruša-Hámre, okr. Žarnovica), kultúrny historik, redaktor, publicista, vydavateľ, kultúrny pracovník,  rímskokatolícky kňaz, cirkevný hodnostár, generálny vikár. Používal pseudonymy Bystron, Dobreznámy, Dobrovoľný, Drahotin Pia, R. Hodrušský, Veritas, Východohora, Zadumený, Známy. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v trnavskom seminári a teológiu v Ostrihome. Aktívne sa zúčastňoval na literárnom duchu slovenských študentských spolkov. Za kňaza ho vysvätili v r. 1869. Pôsobil ako kaplán a administrátor na rozličných miestach. Pre národné presvedčenie bol diskriminovaný. Bol spoluzakladateľom sv. Vojtecha v Trnave (1870), roku 1879 sa stal jeho správcom a redaktorom Katolíckych novín, no už nasledujúci rok sa musel týchto funkcií vzdať, bol opäť administrátorom, neskôr farárom. Od r. 1916 do konca života pôsobil v cirkevných funkciách v Trnave, kde bol prelátom a generálnym vikárom, v r. 1921 mu pápež Benedikt XV. udelil hodnosť apoštolského protonotára. Po vzniku prvej ČSR bol poslancom Národného zhromaždenia za Slovenskú ľudovú stranu. Bol spoluzakladateľom, správcom a predsedom obnoveného Spolku sv. Vojtecha (1918 – 1926), predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1919 – 1926) a jedným z predsedov obnovenej Matice slovenskej. Prínos jeho osobnosti spočíval v kultúrno-organizačnej práci, ktorou sústredil významných predstaviteľov katolíckeho duchovenstva svojich čias, vo vydavateľskej činnosti, v tvorbe náboženskej literatúry a písaní pôvodných prác. Písal príležitostné verše, neskôr sa venoval literárnohistorickej i literárnokritickej publicistike a dejinám i popularizácii kazateľskej literatúry. Zredigoval kalendár Pútnik svätovojtešský (1880). Bol vydavateľom a redaktorom časopisu Kazateľňa (1881 – 1908), s prílohou K dejinám katolíckej kazateľskej literatúry (1890), ktorá sa po roku zmenila na Literárne listy (1891 – 1908), v nich uverejňoval staršie slovenské literárne a jazykové pramene, literárnoteoretické, literárnokritické i literárnohistorické štúdie, profily osobností i jazykovedné príspevky, osobitne dbal na dôsledné dodržiavanie normy spisovnej slovenčiny. Ako filológ sa zaujímal o historickú gramatiku, lexikológiu a slovenské nárečia, spolupracoval pri nárečovom výskume českého jazykovedca F. Pastrnka. Recenzie jazykovedných prác, ktoré napísal, dokazujú široký záujem o problematiku spisovnej slovenčiny vo viacerých oblastiach (veda, literatúra, prax). Z jeho iniciatívy vznikli k 100. výročiu založenia Slovenského učeného tovaryšstva tri ročníky almanachu Tovaryšstvo (1893, 1895, 1900), hlásiace sa k bernolákovským tradíciám. Okruh jeho spolupracovníkov označovali ako Osvaldovu skupinu. Patrili do nej J. Kohuth, T. Milkin, I. Žiak-Somolický, A. Truchlý-Sytniansky, M. Chrástek, J. Buday, S. Mišík, F.V. Sasinek, M. Hojič, F. Šujanský, A. Kmeť, P. Tomkuljak a ďalší. Cieľom jeho literárnohistorickej a literárnokritickej činnosti sa stala záchrana starých rukopisov a zisťovanie bernolákovských pamiatok a tradícií. Bol autorom náboženských učebníc a príručiek, mravoučných kníh, napríklad: Kto pán vo škole, či farár a či pán slúžny? čili odlúčenie školy od cirkve (1869), Rehoľníci (1870), Čítanie, listy a evangelia na všetky nedele a sviatky i mnohé príležitostné slávnosti celého roku s rozličnými modlitbami, Ruženec (obe 1877), Len jedno je potrebné, Obradoslovie (obe 1881), Živý ruženec (1884), Bolestný ruženec (1887), Od kolísky (1889), Anjelíčok (1891), Venčok krátkych modlitieb (b. r.) a Praktická rukoväť k vysvetľovaniu Malého katechizmu pre dietky (1891 – 1896). Publikoval literárnohistorické state, bol editorom pôvodných a prekladových prác starších slovenských autorov. Jeho najväčšou prácou bola štúdia K dejinám slovenských literárnych spolkov na našich seminároch (1896).

 

FEDOR CÁDRA (* 18. 4. 1926 – † 10. 2. 1998) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 4. 1926 sa narodil v Novom Meste nad Váhom Fedor Cádra († 10. 2. 1998 Nové Mesto nad Váhom), prozaik, básnik, redaktor. 

 

ERIK KOLÁR (* 18. 4. 1906 – † 16. 2. 1976) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 4. 1906 sa narodil Erik Kolár  († 16. 2. 1976), bábkarský teoretik, režisér, pedagóg.

 

FRANTIŠEK KELE (* 21. 3. 1936 – † 19. 10. 2014) – 80. VÝROČIE NARODENIA

* 21. 3. 1936 sa narodil v Bratislave František Kele († 19. 10. 2014 Vysoké Tatry), RNDr., CSc., horolezec, geograf, pedagóg, účastník čs. i medzinárodných expedícií, organizátor športovo-vedeckých výprav, cestovateľ.

 

BOHUSLAV KAROL ŠULEK (* 22. 4. 1816 – †  30. 11. 1895) – 200. VÝROČIE NARODENIA

* 22. 4. 1816 narodil sa v Sobotišti Bohuslav Karol Šulek (†  30. 11. 1895 v Zagrebe), redaktor, prírodovedec, jazy­kovedec.

 

MÁRIA BARTUSZOVÁ (* 24. 4. 1936 – † 22. 12. 1996) – 80. VÝROČIE NARODENIA, 20. VÝROČIE ÚMRTIA

* 24. 4. 1936 sa narodila v Prahe Mária Bartuszová († 22. 12. 1996 Košice), sochárka.

 

LADISLAV PAULINY (*  1. 7. 1815 – † 25. 4. 1906) – 110. VÝROČIE ÚMRTIA

† 25. 4. 1906 zomrel v Senici Ladislav Pauliny (*  1. 7. 1815 v Zemianskom Pod­hradí), spisovateľ, básnik, cirkevný histo­rik, v mladosti blízky spolupracovník Ľ. Štúra, organizátor činnosti Ústavu reči a lite­ratúry čs., účastník Slovenského povstania 1848 – 1849 a jeho troch výprav.

 

ANDREJ ŠMÁL (*25. 4. 1706 – † 30. 12. 1766) – 310. VÝROČIE NARODENIA

25. 4. 1706 sa v Necpaloch narodil Ondrej Šmál (aj Andreas Schmal) († 30. 12. 1766 v Ratkovej), evanjelický farár, vychovávateľ, náboženský spisovateľ, cirkevný a literárny historik, bibliograf.

 

KAROL KÁLLAY (* 26. 4. 1926 – † 4. 8. 2012) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 26. 4. 1926 sa narodil v Čadci Karol Kállay († 4. 8. 2012 Bratislava), umelecký fotograf, dokumentarista.

 

TOMÁŠ ČERVEŇ († 27. 4. 1876 – *  20. 1. 1793) – 140. VÝROČIE ÚMR­TIA

† 27. 4. 1876 zomrel v Banskej Bystrici Tomáš Červeň (*  20. 1. 1793 v Chyžnom), cirkevný hodnostár, národnokultúrny pracovník, mecén.

 

HERMÍNA ORFANIDESOVÁ (ORPHANIDESOVÁ) (* 22. 11. 1853 Hybe – † 28. 4. 1916) – 100. VÝROČIE ÚMRTIA

† 28. 4. 1916 zomrela v Banskej Bystrici Hermína Orfanidesová (Orphanidesová) (* 22. 11. 1853 Hybe), spisovateľka pre deti, publicistka.

 

ZOLTÁN HRABUSSAY (* 4. 3. 1904 – † 29. 4. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 29. 4. 1976  zomrel v Bratislave Zoltán Hrabussay (* 4. 3. 1904 Budapešť), JUDr., klavirista, hudobný historik, archivár a publicista. Ako klavirista vystupoval do konca 50. rokov.

 

ŠTEFAN SANDTNER (* 30. 4. 1916 – † 14. 8. 2006) – 100. VÝROČIE NARODENIA, 10. VÝROČIE ÚMRTIA

* 30. 4. 1916 sa narodil v Pezinku Štefan Sandtner († 14. 8. 2006 Bratislava), SDB, básnik, prekladateľ, redaktor.

 

Zdroje:

  • BUCHANEC, Jozef. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 55.
  • Jozef Buchanec. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 75.
  • Ján Zigmundík. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Zigmundík. In: Epsilon: Osobnosti [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Zigmundík. In: Pezinok. [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Dimitrij Andrusov. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • História ústavu (Foto Dimitrija Andrusova). In: GÚ SAV [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Meno Viliama Weisskopfa sa spája so vznikom časopisu Roháč. In: Teraz.sk [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Česi na Slovensku: Viliam Weisskopf. In: Český spolek Bratislava. [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BALLEK, Ladislav. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 22, 23.
  • BALLEK, Ladislav. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. 656 s. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 63 – 65.
  • Bohuslav Kováč. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: .
  • KOVÁČ, Bohuslav. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 245.
  • KOVÁČ, Bohuslav. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. 656 s. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 300, 301.
  • DLUGOŠ, František, prof. ThDr. ICDr., PhD.: Doc. ThDr. Jozef Špirko, profesor cirkevných dejín a kánonického práva, sudca cirkevného súdu. In: Tribunál: IUS ECCLESIAE ET VERITAS [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Špirko In: TIC Zemianske Podhradie. [online]. Uverejnené: 30. 6. 2014. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár filmových výročí. In: Slovenský filmový ústav [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Malý divadelný kalendár 2006: Interný bulletin DÚ. [Zostavil kolektív pracovníkov DÚ pod vedením Andreja Navaru]. Vydal Divadelný ústav v Bratislave. In: Web [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Vojtěch Ondrouch. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BACHÁT, Daniel. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 18 – 19.
  • ŠMÁL, Ondrej. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv.: P – Ž.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984. 152 s.
  • Prof. PhDr. Štefan Pasiar. In: FF UK v Bratislave [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ČOMAJOVÁ, Marta: Za univerzitným profesorom PhDr. Štefanom Pasiarom.
  • In: Obzor Gemera, Roč. 17, č. 2 (1986), s.111 – 112.
  • Profesor Štefan Pasiar. In: Hnúšťa [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • PREDMERSKÝ, Vladimír: Žilinský samosprávny kraj a Bábkové divadlo Žilina: História BDŽ: In: Bábkové divadlo Žilina [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • DILONG, Rudolf. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 79, 80.
  • DILONG, Rudolf. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 127, 128.
  • PAŠTEKA, Július: Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi: I. (Obdobie 1905 – 1945). In: Web [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • PAŠTEKA, Július: Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi: II. (Obdobie 1946 – 1986). In: Web [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Samuel Timon. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Samuel Timon. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv.: P – Ž.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s 192, 193.
  • Samuel Timon. In: Wikipedia.org [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kritický historiograf. KOVÁČ, Dušan, a kol.: Samuel Timon. Kronika Slovenska 1 – Od najstarších čias do konca 19. stor. Bratislava: Fortuna Print & Adox, 1988. ISBN: 80-7153–174-X, s. 315.
  • STRMEŇ, Karol. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 424, 425.
  • STRMEŇ, Karol. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 515 – 516.
  • Karol Strmeň. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Karol Strmeň. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pripomíname si v apríli: Karel Smažík In: Opera Slovakia.sk [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: TU>.
  • Alexander Lombardini. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 392.
  • Alexander Lombardini. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Život a účinkovanie Alexandra Lombardiniho. In: TIK Žilina [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Ľubomír Kellenberger. In: E-Antik.sk [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ľubomír Kellenberger. In: Modranské zvesti. [online]. Vydáva mesto Modra. Ročník XIX. Číslo: 11. November 2011, s. 1, 12.  [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Peter Ševčovič. In: Vydavateľstvo Formát: Encyklopédia súčasných spisovateľov na Slovensku [online]. November 2007. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Peter Ševčovič. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ŠEVČOVIČ, Peter. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 1.
  • ŠEVČOVIČ, Peter. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, 524 s.
  • OSVALD, František Richard. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 422, 423.
  • OSVALD, František Richard. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 482.
  • OSVALD, František Richard. In: Dominikánska knižnica: Bibliografia niektorých kňazov [online]. [Citované 30. 3. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com