Ján Levoslav Bella (* 4. 9. 1843 Liptovský Mikuláš – † 25. 5. 1936 Bratislava)

Ján Levoslav Bella, hudobný skladateľ a teoretik, dirigent, organista, pedagóg, básnik, pôvodným povolaním kňaz, významný predstaviteľ slovenského romantizmu, zakladateľ slovenskej národnej hudobnej tvorby na profesionálnej úrovni, autor prvej slovenskej opery, sa narodil 4. 9. 1843 v Liptovskom Mikuláši ako najstaršie z desiatich detí v katolíckej rodine organistu a učiteľa. Pri krste dostal meno Ján Ignác Bella. Základy hudby dostal v rodine. Spišský biskup L. Zábojský ho podporil na gymnaziálnych štúdiách, ktoré začal na katolíckom gymnáziu v Levoči (1853 – 1859), kde získal základy hry na klavíri, organe, generálneho basu, na viacerých sláčikových a dychových nástrojoch i základy skladby a dirigovania, vďaka Leopoldovi Dvořákovi (pod ktorého vplyvom si pri birmovaní zvolil meno Levoslav, ktoré odvtedy používal namiesto mena Ignác). Posledné dva roky gymnaziálnych štúdií dokončil v Banskej Bystrici, kde navštevoval aj teologický seminár (1859 – 1863). Toto obdobie bolo začiatkom jeho hudobno-organizačnej, dirigentskej, skladateľskej i publikačnej činnosti.

 

Podobizeň Jána Levoslava Bellu. Fotograf: Kamilla Ásbóth, Hermanstadt.
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. SB 13 – 69)

 

Značný vplyv na jeho hudobný rast mali kontakty s A. Húskom, regenschorim Chrámu sv. Martina v Spišskej Kapitule; v Banskej Bystrici zase so skladateľom cirkevnej hudby, mestským kapelníkom a pedagógom J. Egrym, v nej sa stal členom študentského spolku Kolo, zorganizoval spevácky zbor a sláčikové kvarteto, pre ktoré komponoval. Bol spoluautorom básnickej zbierky Jasné kvietky (1863), v ktorej uverejnil 31 vlastných básní Pri príležitosti založenia Matice slovenskej (1863) napísal omšu. Oslavy tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda k našim slovenským predkom na pozvanie veľkomoravského knižaťa Rastislava sa stali podnetom na skomponovanie jeho skladieb Staroslovienský otčenáš, Hospodine a Ejhľa, kňaz veliký. Pričinením Štefana Moyzesa sa dostal do Viedne, kde dokončil univerzitné štúdium teológie na  Pázmaneu (1863 – 1865) a kde sa do vysvätenia za kňaza (1866), opäť vďaka biskupovi Š. Moyzesovi, mohol venovať výlučne hudbe. Vo Viedni bol  alumnistom kolégia na Pázmáneu, absolvoval štúdium hudby u Simona Sechtera a u dvorného kapelníka Gottfrieda Preyera, venoval sa kompozičnej a teoretickej činnosti v oblasti sakrálnej hudby, bol organistom a dirigentom zboru Pázmánea (1863 – 1865). Po skončení štúdia vo Viedni sa vrátil do Banskej Bystrice (1865 – 1869) už ako uznávaná osobnosť, kde s nezlomnou energiou podporoval národné dianie a kde sa stal popredným bojovníkom za národné oslobodenie, pritom poukazoval na hudbu ako na jeden z dôležitých a nezastupiteľných prostriedkov národného uvedomenia a vzdelávania slovenského ľudu. Po vymenovaní za prebendáta katedrálneho chrámu vyučoval spev a hudobnú teóriu v teologickom seminári. Komponoval svetskú, vokálnu, inštrumentálnu a komornú hudbu. Udržiaval písomné kontakty s rakúskymi a nemeckými hudobníkmi. Z Banskej Bystrice odišiel do Kremnice, kde dostal miesto mestského kapelníka, bol mestským hudobným riaditeľom a organizátorom hudobného života, založil orchester a veľký zbor, usporadúval koncerty, dirigoval, hral v sláčikovom kvartete, venoval sa pedagogickej činnosti a predovšetkým komponoval (1869 – 1881). Medzitým absolvoval (1873) dva študijné pobyty v Čechách (Praha) a v Nemecku (Drážďany, Berlín, Lipsko, Regensburg). Napriek intenzívnej práci a spoločenskému uznaniu nenachádzal vnútorné sebauspokojenie a rovnováhu. Kňazské povolanie cítil ako prekážku pre umelecký život. Svedectvom tejto duševnej krízy je symfonická báseň Osud a ideál. Hlboké rozpory umelca, človeka a zároveň kňaza vyriešil radikálne – vzdal sa kňazského povolania, opustil Slovensko a rozhodol sa venovať výlučne hudbe. Preto prijal miesto kapelníka v sedmohradskom meste Sibini, kde konvertoval na novú, protestantskú vieru a založil si rodinu, keď sa oženil s dcérou zámožného mešťana nemeckého pôvodu A. L. Wellmannovou, s ktorou mali dve dcéry a syna. Jeho syn Rudolf Bella (1890 – 1973) se takosto stal hudobným skladateľom a dirigentom. Vnučka Dagmar Bellová (1920 – 1999) bola koncertnou klavíristkou a hudobnou pedagogičkou. V Sibini stratil kontakt s vlasťou i so svetom a svoju skladateľskú činnosť najskôr obmedzil len na skladby pre potreby spoločenského života Sibine, kde bol regenschori, učiteľ hudby na reálke, dirigent miestneho hudobného spolku a spevokolu Hermania (1881 – 1921). Bol poverený revíziou evanjelického notovaného spevníka. Jeho takmer štyridsaťročný pobyt v tomto meste však znamenal vrchol jeho dirigentskej činnosti, od roku 1905 umelecky zrealizoval so sólistami, zborom a orchestrom 19 opier (Beethovena, Webera, Mozarta, Verdiho, Wagnera a i.), niektoré aj s 10 reprízami, ročne priemerne štyri orchestrálno-vokálne koncerty klasickej a romantickej hudby. Písal si s mnohými významnými osobnosťami, napr. s J. Brahmsom, E. Dohnányim, R. Franzom, K. Goldmarkom, R. Straussom, ktorý v Eisenachu v roku 1890 dirigoval jeho skladbu Osud a ideál.

V Sibini skomponoval aj svoju jedinú operu Kováč Wieland/Wieland der Schmied (1980 – 1890). Desať rokov práce však dlho ostalo nepovšimnuté umelcami, len v rukopise. Až v polovici 30. rokov minulého storočia sa naštudovania zhostilo Slovenské národné divadlo a pod taktovkou Oskara Nedbala ju 28. apríla 1926 uviedlo v slovenskom preklade Vladimíra Roya – ako prvú pôvodnú slovenskú operu na doskách SND. Trojdielnu operu Kováč Wieland (Wieland der Schmied) skomponoval na nemecké libreto Richarda Wagnera, ktoré do výsledného tvaru upravil Oskar Schlemm podľa textu Wagnerovho Prsteňa Niebelungovho. Aj keď Bella bol silný národovec, za motív prvej opery si vybral severskú legendu.

Keď odišiel zo Sibine,  usadil sa vo Viedni (1921 – 1928), a už počas prvej návštevy Slovenska (1923) sa zblížil s poprednými činiteľmi našej kultúry (M. Ruppeldt, A. Kolísek, O. Nedbal a i.). Vrátil sa na Slovensko, kde žil v Bratislave (1928 – 1936), nabral novú tvorivú inšpiráciu, opäť sa vrátil ku slovenskému textu. Výsledkom boli opusy zborovej tvorby Sväť, Slovensko, sväť, Ako je to (1924), Moyzes-Kuzmány (1927) a i., cyklus umelých jednoduchých piesní  Matka nad kolískou (1927), kantáty Orol vták  (1929), Divný zbojník (1933) či Nokturno pre sláčikové kvarteto (1930), ponášky na ľudové piesne, lyrické piesne, z nich najmä veľká kantáta Svadba Jánošíkova (1927) na text J. Botta. Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave mu udelila čestný doktorát (doctor honoris causa). Skladateľsky bol činný takmer 70 rokov, aj na sklonku dlhého a plodného života sa venoval komponovaniu. Tešil záujmu o uvádzanie svojho hudobného diela najrenomovanejšími dirigentmi a hudobnými telesami (vyše 200 skladieb). Zomrel 25. 5. 1936 v Bratislave.

V tvorbe vychádzal z raného romantizmu, prvými vzormi mu boli J. Haydn, W. A. Mozart, L. van Beethoven, F. Schubert. Na základe kontaktov so svetovo uznávanými hudobníkmi však postupne koncipoval program vytvorenia slovenskej národnej hudby. Jeho tvorba zasiahla všetky súveké hudobné žánre, v rámci formujúcej sa slovenskej národnej hudby mala nezameniteľný, priekopnícky charakter. Komponoval cirkevnú i svetskú hudbu. Je autorom orchestrálnych skladieb, kantát, piesní pre zbory, opier, komornej, klavírnej a organovej hudby. V časopisoch publikoval články o hudbe a hudobno-estetické rozpravy o národnej a cirkevnej hudbe. Svojmu národu zanechal hlboký skladateľský odkaz. Poukázal na miesto a úlohu hudby pri národnom sebauvedomovaní a kultúrnom rozvoji a svojím dielom položil a vybudoval základy slovenskej národnej profesionálnej hudobnej tvorby.

 

 

 

Ján Levoslav Bella s manželkou, dcérou a vnučkou (Zdroj: Literárny archív SNK, sign. SB 13 – 73)

 

Zdroje:

  • Ján Levoslav Bella. In: Hud obné centrum [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Levoslav Bella. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Bella, Ján. In: Dominikánska knižnica [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Levoslav Bella – Prvý slovenský skladateľ – profesionál. In: Digitálna knižnica a digitýálny archív. [online]. Uverejnené: 26. júl 2015. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com