Ján Tazberík (* 3. 3. 1950 v Rimavskej Sobote), PhDr., CSc., básnik, literárny kritik a recenzent, kulturológ, literárnovedný a kultúrno-osvetový pracovník, absolvoval odbor filozofia na FiF UK v Bratislave, kde pôsobil ako interný vedecký ašpirant a odborný asistent, neskôr pôsobil vedecký pracovník vo Výskumnom ústave kultúry, v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave, samostatný vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV a generálny riaditeľ Národného osvetového centra. Je predsedom Výboru pre slovenskú pôvodnú tvorbu Literárneho fondu (LF). Vyšlo mu osem zbierok poézie. Za viaceré z nich získal významné literárne ocenenia, naposledy Cenu LF za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2021 za dielo Viditeľnosť záhrady: Veľké sklo (Vydavateľstvo SSS). Je členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Slovenského centra PEN. Žije v Bernolákove.
(Zdroje: www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk; www.litcentrum.sk)
Z nových básní
Jeden druh nákazy
Napríklad hodiť slovo na prázdny dvor textu, potom čakať na hrubé hroznové návleky do otvorov zeme. Je to čitateľné? Celkovo to ale nestojí za dnešné trápenie. Včerajšie dni sú aj dnešnými zlými dňami, a možno všetko krásne, čo som mal povedať, zostane nevypovedané. Potom izbu, v ktorej to píšem, zaplaví voda.
Rieka, infekcia 2
Skúmam, čo je navzájom zameniteľné. Povedzme slovo a ešte raz slovo. Riadok a ďalší riadok. Voda vo vete tečie cez medzery. A rieka sa podobá na inú rieku. Koľkí číhajú na taký môj premývaný text? Alebo na celkom malú vodu bunky z môjho prsta.
Niečo z toho sa zablysne aj na site textu,
z kopcov sa sem posúva lyžica zlata a kŕmi rieku.
Čo to je?
Nielen, keď neodpovedám. Ale ani teraz, keď je to zaživa zahrabané na mojej
nedopísanej stránke. Keď sotva dýcham a tlčiem okolo seba krídlami viet. Je
to tam. Vytláča to zo mňa smrtný jas a namiesto mňa dýcha.
(Zverejnené básne vznikli v rámci štipendia Fondu na podporu umenia.)
