K 120. výročiu korunovácie posledného ruského cára Mikuláša II. prezývaného aj Krvavý: OSUDY CÁRSKEJ RODINY A KORUNOVAČNÝCH KLENOTOV (reportážna freska)

Cár Mikuláš II a cárovná Alexandra Fiodorovna

PAVOL DINKA

Od čias Jána Kollára, Ľudovíta Štúra sa medzi slovenskou inteligenciou rozmáhala rusofilská idea, „návrat k veľkému slovanskému dubu“. Aj v poslednej štvrtine 19. storočia sa za túto myšlienku postavilo tzv. martinské centrum na čele so Svetozárom Hurbanom Vajabským. Istý optimizmus zavládol najmä po korunovácii cára Mikuláša II. v roku 1896, posledného ruského cára. Odzrkadlilo to aj vo Vajanského práci Nálady a výhľady z roku 1897. Aký bol teda Mikuláš II. (Nikolaj Alexandrovič (* 18. máj 1868, Cárske Selo, Ruské impérium – † 17. júl 1918, Jekaterinburg, sovietske Rusko, dátumy sú uvedené podľa nášho – gregoriánskeho kalendára), so skráteným oficiálnym titulom Z milosti Božej, Mikuláš II., všeruský Imperátor a Samovládca (1894 – 1917), titulárny poľský kráľ (1894 – 1915) a fínske veľkoknieža (1894 – 1917) z dynastie Romanovcov (panovala v Rusku tri storočia)? Pripomenieme si to príbehom jeho korunovácie...

 

Zasvätení vedia, že dynastia Romanovovcov mala v sebe pramálo ruskej či slovanskej krvi. Vlastne sa to týka všetkých Romanovcov. Už od čias Petra III. (aj on bol spolovice Nemec), manžela Kataríny Veľkej (takisto Nemky), si cári vyberali manželky v germánskych či iných panovníckych domoch. Z cárskych detí mala skutočných Rusov spraviť vskutku prísna výchova založená na pravosláví a „ozajstných cárskych hodnotách“. Aj jeho otec Alexander III. si vzal za manželku princeznú Sofie Dagmaru, dcéru dánskeho kráľa Kristiána IX., ktorá po svadbe prijala ortodoxné kresťanstvo a meno Mária Fiodorvna. Spolu vychovali päť detí, Mikuláš bol najstarší. Volanie „krvi“ spôsobilo, že sa Sergej Alexandrovič, najmladší brat Alexandra III., oženil v roku 1884 s hesenskou princeznou Alžbetou (Ellou). Na svadbe sa šestnásťročný Mikuláš po prvý raz stretol s jej mladšou sestrou, dvanásťročnou Alix, svojou budúcou manželkou. Nádejný nástupca trónu medzitým absolvoval vojenskú prípravu a vydal sa na skusy po svete – cesta trvala vyše roka.

Mikuláš II.

Po návrate sa, ako naschvál, zamiloval do poľskej baleríny Matyldy Krzesiňskej. Trónu hrozila katastrofa – také niečo si nemôže cárovič dovoliť! Zdravotný stav Alexandra III. sa v roku 1894 zhoršil, Mikulášovi nadhadzovali, že by sa mal oženiť, aby mohol prevziať vladárske žezlo. Nástojil, že sa vyberie za Alix, otec aj matka ho odhovárali, nepozdávala sa im charakterovo, ani vzdelaním, pokladali ju za neohrabanú, neskúsenú, arogantnú. Cárovič sa však nedal odradiť, odcestoval do Hesenska (využil na to príležitosť sobáša najstaršieho brata Alix) a v Coburgu, na rodinnom sneme, ohlásil zásnuby. Snúbenici daroval prsteň s rubínom a brošňu (nosila ich vraj po celý život). Po návrate z Coburgu sa Mikuláš s Matyldou už viac nestretol (zomrela v Paríži v roku 1971 ako 99-ročná). Cár Alexander III. skonal 1. novembra 1894. Mikuláš si zapísal do denníka: „Bože môj, Bože môj, to bol deň! Hospodin k sebe povolal nášho zbožňovaného, drahého, vrúcne milovaného otca. Bože, pomôž nám v tejto ťažkej chvíli. Úbohá, drahá matka.“ Ešte v ten deň vyhlásili ročný smútok.

Podľa zákona o nástupníctve sa novým cárom stal Mikuláš. Na ďalší deň prestúpila Alix (Alice Victoria Helena Luisa Beatrice Hesensko-Rýnska, 1872 – 1918) na pravoslávnu vieru, prijala meno Alexandra Fiodorovna. Koncom novembra (26.) prerušili na deň smútok a konala sa svadba. Zosobášili ich v kaplnke Zimného paláca, bez následnej audiencie a plesu. Pred obradom odovzdali Alexandre Fiodorovne korunovačné klenoty; po obrade na nich čakala cárovná-matka, od ktorej dostala šperky nevesty z korunovačných klenotov. Od čias cára Pavla I. mala cárovná-vdova prednosť pred manželkou nového cára. Alexandra mala preto pocit, že ju obchádzajú. 

Mikuláš II. s manželkou a deťmi

 

Dvor Márie Fiodorovny bol plný lesku a života – preto ho nazývali veľký – dvor Alexandry ostal zákonite malý. Výraznejšie to neovplyvnil ani akt korunovácie, ktorý sa uskutočnil v moskovskom Kremli 26. mája 1896.

Alexandra Fiodorvna sa stiahla do úzadia a usilovala sa ovplyvňovať manžela pri panovníckom rozhodovaní. Presviedčala ho, že v Rusku sa musí vládnuť v štýle stredovekých vládcov, na impérium sa pozerala ako na súkromné vlastníctvo koruny. Faktom je, že sa mu v panovaní nedarilo, odzrkadlilo sa to na prehratej vojne s Japonskom, na vzburách v Petrohrade a Moskve (krížnik Poťomkin, revolúcia v rokoch 1905 – 1906 si vyžiadala životy tisícok ľudí – aj preto dali Mikulášovi II. prezývku Krvavý cár) i na viacerých diplomatických neúspechoch. Podľa slov českého historika Václava Vebera, „od počiatku Mikulášovej vlády bolo Rusko zjavne choré – a Mikuláš, ovládaný Pobjedonoscovom, veľkokniežatmi, skupinou dobrodruhov a manželkou, bez vlastnej vôle – bol nevhodným liečiteľom“.

Ako píše Veronika Plachá v práci Car Mikuláš II., revolúcia v Rusku sa časovo kryla s revolúciou v cárskej rodine, dominantnou sa stávala cárovná. V tom období sa v Cárskom Sele objavili dvaja ľudia, výrazne ovplyvňujúci myslenie a konanie Alexandry Fiodorovny a prostredníctvom nej i cára – Grigorij Jefimovič Rasputin a Anna Vyrubovová. Rasputin učaroval či počaroval cárovnej najmä svojimi liečiteľskými schopnosťami. Dá sa to pochopiť: syn Alexej, nástupca trónu, trpel hemofíliou a zdalo sa, že Rasputin je ten vyvolený, čo mu dokáže pomôcť. Dokonca raz mu na určitý čas zastavil krvácanie. Alexandre vnukol myšlienku, že jedine on spasí Rusko. Nečudo, že sa dostal do konfliktu s premiérom Stolypinom i s pravoslávnou cirkvou. A výsledok? V decembri 1916 naňho spáchali atentát.

Zložitá situácia v Rusku počas prvej svetovej vojny vyústila do abdikácie Mikuláša II. Vláda si ju od cára vynútila, najprv sa chcel vzdať trónu v prospech štrnásťročného syna Alexeja, no po konzultácii s lekármi o synovom zdravotnom stave však od toho upustil a chystal sa odovzdať panovnícke žezlo bratovi, veľkokniežaťu Michailovi Alexandrovičovi. Na abdikačnej listine je dátum 15. marec 1917, 15.00 hod., hoci reálne ju podpisoval až 16. marca (vraj, aby to nevyzeralo, že ho vláda prinútila). Cárov brat však trón neprijal.

Od 21. marca uvalili na cársku rodinu so služobníctvom domáce väzenie v Alexandrovskom paláci v Cárskom Sele, voľný pohyb im obmedzili len na niekoľko miestností. Pobudli tam do 14. augusta 1917. Po celý čas mal nad nimi vrchný dozor Alexander Fjodorovič Kerenskij, predseda dočasnej vlády. Medzitým však padlo rozhodnutie, že ich prevezú do Toboľska. Cestovali niekoľko dní – toboľská internácia trvala od 19. augusta 1917 do 26. apríla 1918. V tom čase sa objavilo viacero skupín, ktoré chceli cársku rodinu oslobodiť. Bol medzi nimi aj Boris Solovjev, v Petrohrade sa usiloval zhromaždiť peniaze a šperky na jej oslobodenie. Dokonca sa s rodinou aj kontaktoval, získal si dôveru Alexandry Fiodorovny, zrejme aj preto, že sa oženil s jednou z Rasputinových dcér. Neskôr sa ukázalo, že išlo pravdepodobne o boľševického agenta: akcia sa neuskutočnila, väčšinu peňazí si Solovjej nechal pre seba a zmizol do zahraničia.

Dňa 22. apríla 1918 pricestoval do Toboľska Vasilij Jakovlev, splnomocnenec z Moskvy. Mal dopraviť bývalého cára a Alexeja do Moskvy. Mikuláš súhlasil, no s podmienkou, že ho neodvezú z Ruska. Alexej bol však chorý, nemohol cestovať a tak sa ponúkla Alexandra Fiodorovna, že spolu s dcérou Máriou bude manžela sprevádzať. Do Moskvy však neprišli, v Omsku bola zablokovaná železnica. Vlak sa musel vydať iným smerom – do Jekaterinburgu. Ubytovali sa v dome inžiniera Ipatieva. Zhruba o mesiac prišiel za nimi zvyšok rodiny so služobníctvom. A tu už išlo do tuhého, režim v dome bol prísny, niekedy až neznesiteľný. Predpokladá sa, že vláda sa v júni 1918 dohodla na príkaze vyvraždiť všetkých príslušníkov romanovskej dynastie. Týkalo sa to Elly, sestry bývalej cárovnej, a aj Mikulášových bratancov. Cárove sestry Xénia a Oľga odcestovali s matkou Máriou Fiodrovnou na Ukrajinu, tam na nich boľševici nemohli, neskôr sa dostali do cudziny.

Rozhodujúce chvíle v živote rodiny nastali 4. júla 1918, keď sa novým veliteľom ich ochrany stal čekista Jakov Jurovskij. Mal za úlohu splniť úlohu vlády – zlikvidovať cársku rodinu. Musel konať rýchlo, lebo k Jekaterinburgu sa blížili česko-slovenskí legionári. Mikuláš si dňa 13. júla 1918, v sobotu zapísal do denníka: „Alexej sa dnes, po prvý raz od príchodu z Toboľska, kúpal. Koleno má už lepšie, ale úplne natiahnuť ho nemôže. Vonku je príjemne a teplo. Zvonka nemáme nijaké správy.“ Bola to posledná veta v jeho denníku, napísaná štyri dni pred popravou. Alexandra Fiodorovna pokračovala v písaní až do konca.

 

Deň popravy – 17. júl 1918

Jakov Jurovskij prebudil približne o pol druhej ráno cárovho lekára a prikázal mu, aby vzbudil aj ostatných väzňov. Len krátko predtým dostal odpoveď na svoj telegram, v ktorom žiadal potvrdiť, či je rozhodnutie o poprave definitívne. Odpoveď prišla, no doteraz nie je jednoznačne objasnené, kto ju podpísal. Predpokladá sa, že to bol Lenin. Stráž nahnala zajatcov do pivnice. Mikuláš niesol v náručí Alexeja – chlapca bolelo stále koleno. Pre cárovnú a Alexeja priniesli stoličky. Vedľa nich stál Mikuláš a ich štyri dcéry: 22-ročná Oľga, 11-ročná Tatiana, 19-ročná Mária a 7-ročná Anastázia, cárov dvorný lekár Jevgenij Sergejevič Botkin, komorná Anna „Ňuta“ Demidovová, komorník Alexej Trupp a kuchár Ivan Charitonov (niektoré pramene uvádzajú, že tam bolo 12 ľudí, vraj aj ďalšia nemenovaná komorná).

Do miestnosti vstúpil Jurovskij s likvidačnou čatou. Prečítal rozkaz o zastrelení Romanovcov. Mikuláš požiadal, aby to ešte raz zopakoval. Neveriacky sa opýtal: „Čože? Čože?“ A nastala streľba. Na dcéry museli vystreliť viackrát, lebo guľky sa odrážali od šperkov, ktoré mali ukryté pod šatami. Miestnosť ostala posiata stopami výstrelov a škvrnami od krvi. Nábytok bol poprevracaný, z prevrhnutej čižmy sa sypali cennosti. Na stole stáli ešte šachy. Väčšina figúrok bola pováľaná. Králi mali odrezané hlavy...

Medzi šiestou a siedmou hodinou ráno odviezli telá na nákladnom aute k dedine Kopťaky. Chceli sa ich zbaviť v močaristom teréne, v opustenej starej šachte (kedysi sa tam ťažilo zlato). Vyzliekli ich zo šiat, v dámskych korzetoch našli zašité diamanty. Cárovná si do opaska ukryla niekoľko perlových náhrdelníkov, každá z dcér mala amulet s fotografiou Rasputina s textom jeho modlitby. Nahé telá hodili do šachty. Údajne ich pritom videl akýsi mužík. Nedalo im to, preto na druhý deň previezli mŕtvoly inde, tváre poliali kyselinou sírovou, aby ich nemohol nikto identifikovať.

Aký to paradox: Michaila Romanova, prvého cára z dynastie Romanovcov, povolali 21. februára 1613 za cárskeho vladára z kláštora nazvaného Ipatievsky a posledný cár zomrel v dome, ktorý sa podľa svojho majiteľa volal takisto Ipatievský.

Od korunovácie posledného cárskeho páru uplynulo vyše 22 rokov. Aké významné dejinné zvraty sa za ten čas udiali! Vráťme čas naspäť...

 

Korunovácia – 26. máj 1896 (14. máj)

Korunovačný deň cára Mikuláša II. stanovili na 26. mája 1896 (podľa gregoriánskeho kalendára), podľa vtedajšieho juliánskeho kalendára platného v Rusku pripadol tento deň na 14. mája). Moskvu už od rána zalial jas slnečného svitu, kupoly a kríže mestských katedrál žiarili v zlatistom lesku, zvonári jednotlivých veží netrpezlivo čakali na signál, keď budú môcť rozozvučať všetky zvony. Korunovační úradníci a ich pobočníci, zhromaždení v sprievode, niesli imperiálne insígnie – štátny meč, štátnu zástavu, úradnú pečať, malú a veľkú imperiálnu korunu, purpurový plášť, jablko, žezlo a reťaz Radu sv. Ondreja – všetko v poradí podľa prísneho protokolu. Ozbrojená stráž na koňoch dohliadala z oboch strán cesty na sprievod smerujúci k Uspenskému chrámu v Kremli. Zastavili sa pri červenej kremeľskej bráne: traja ceremoniári držali v rukách obradné žezlá, tridsaťdva generálskych pobočníkov položilo k prvému schodu červenej kremeľskej brány obradný baldachýn. Objavil sa cár a za ním cárovná, zahalili sa pod baldachýn. Sprievod sa pohol presne o pol desiatej. Rozoznel sa hlahol zvonov. Cirkevní hodnostári vyšli z chrámu, aby privítali monarchov. Petrohradský metropolita Palladius dal cárovi a cárovnej na znak úcty pobozkať Svätý kríž a kyjevský metropolita Jonnakius ich pokropil svätenou vodou. Pri vstupe do katedrály cár a cárovná ešte trikrát zopakovali ceremoniál bozkávania svätých ikon, potom vystúpili po schodíkoch na vyvýšené pódium uprostred chrámu, na ktorom boli umiestnené tróny a insígnie. Obaja sa posadili na tróny, s nimi aj matka-cárovná. Všade horeli sviece, chrámom sa rozliehal zborový spev bez sprievodu organu.

Cár učinil verejnú prísahu vernosti ríši a z Biblie prečítal určenú modlitbu. Metropoliti Petrohradu a Kyjeva obliekli cára do purpurového plášťa, okolo krku mu položili diamantovú reťaz Radu sv. Ondreja. Cár sklonil hlavu, metropolita Palladius mu požehnal, položil mu ruky na hlavu a predniesol dve modlitby. Mikuláš II. ho požiadal, aby mu odovzdal imperiálnu korunu. Vzal si ju do rúk a položil si ju na hlavu so slovami: „V mene Otca, Syna a Ducha svätého. Amen.“ Vzápätí požiadal o ďalšie insígnie – so žezlom v pravej ruke a s jablkom v ľavej sa posadil na trón. Metropolita mu adresoval slová: „Bohabojný, absolútny najmocnejší Pán, cár celej Rusi, jasná a viditeľná ozdoba Tvojej hlavy ako symbol toho, že si hlavou všetkého ruského ľudu, korunovaná Kráľom kráľov, Ježišom Kristom, vrúcne Ti požehnávam, vidiac, že Všemohúci Ti prepožičal všetku moc nad Jeho ľudom.“

Korunovácia cára Mikuláša II. (L. Tuxen, 1898)

 

Cár sa po chvíli postavil, insígnie z rúk podal pobočníkom a zavolal si k sebe cárovnú. Tá si pred neho kľakla na purpurovú podušku lemovanú zlatom. Sňal si korunu a dotkol sa ňou hlavy cárovnej. Následne mu podali malú korunu, plášť a reťaz Radu sv. Ondreja, ktoré odovzdal Alexandre Fiodorovne. Opäť si vzal do rúk žezlo a jablko. Účastníci ceremoniálu vyjadrili spevom radosť zo slávnostnej udalosti, zaželali obom dlhý život a šťastie. Cár podal žezlo pobočníkom a nahlas sa pomodlil. Nato sa postavil, ostatní si medzitým kľakli na kolená a modlili sa za ruský ľud. Chór spieval: „Prosíme Ťa, Bože...“ Potom sa začala bohoslužba – sväté pomazanie ruských monarchov. Cár, nasledovaný cárovnou, zostúpil z pódia na zamatový purpurový koberec so zlatým lemovaním, aby im metropolita Palladius požehnal svätou myrhou. Zvony a 101 delostreleckých sálv oznámili koniec pomazania. Obrad sa zakončil eucharistiou. Cárska dvojica vyšla pred chrám a trikrát sa hlboko poklonila ľudu.

Korunovačný banket sa konal večer vo Fazetovom paláci. Steny boli vyzdobené freskami. Špeciálny stôl pripravili pre cára a jeho manželku – tí sedeli samotní, obsluhovali ich vysokopostavení členovia cárskeho dvora. Veľvyslanci sa zúčastnili iba na prípitkoch (zo zahraničných hostí pozvali len princov, ktorí reprezentovali svoje monarchie), sedeli však v hornej galérii paláca. Na bankete mohli byť totiž prítomní iba Rusi. Podľa životopisca Roberta K. Massieho sa na slávnosti servírovali nasledujúcu jedlá: boršč, závitky plnené mäsom, dusená ryba, celé jahňa, bažanty v krémovej omáčke, špargľový šalát, sladké ovocie vo víne a zmrzlina. O deviatej večer vystúpili na horný balkón, odkiaľ cárovná rozsvietila ilumináciu na Ivanovi Hroznom. Postupne sa rozžiarili všetky kremeľské múry a veže. Konali sa aj ohňostroje, operné a baletné predstavenia, rozličné bály. Na hlavnom baletnom predstavení sa stalo menšie faux-pas, keď v hlavnej úlohe vystupovala bývalá cárova milenka Matylda Krzesiňská.

 

Tragické dozvuky korunovácie – 30. máj (18. máj)

Podľa tradície sa po korunovácii konala ľudová veselica, stanovili ju na 30. mája (18. mája). Na slávnosti sa rozdávalo jedlo, všakové dobroty, perníky – symbol toho, že cár živí všetok svoj ľud. Na túto udalosť vybrali miesto na okraji Moskvy, na Chodynskom poli. Pripomínalo to antické panem et circenses – chlieb a hry. Mali sa rozdávať aj pamätné korunovačné hrnčeky s erbmi – všetko zadarmo. Ľudia sa vôkol stanov zhromažďovali už v noci zo 29. na 30. mája. Žiaľ, medzi stanmi zostali akési jamy. A na tie sa zabudlo. Zabudol na ne úradnícky šimeľ. Nerátali s tým, že na slávnosť príde vyše pol milióna ľudí. Len čo sa rozkríklo – začínajú rozdávať darčeky –, nastala obrovská tlačenica. Masa tiel sa pohla, ľudia padali do jám, druhí im šliapali po hlavách. Minister Witte dal rýchlo zlikvidovať následky tragédie. Neskôr, už ráno, keď prišli na pláň

nádherné panské ekvipáže, bolo všetko starostlivo upratané, stopy po katastrofe dokonale zahladili. Bolo na máj parádne počasie, slnko krásne svietilo, v pavilóne sa zhromaždila aristokracia z celej Európy. Početný orchester hral kantátu na počesť korunovácie. Prítomný bol aj cár, ktorý si zapísal do denníka: „Stalo sa niečo hrozné. (...) Dozvedel som sa to až o pol jedenástej. Správa ma ranila. Ušliapali 1 300 ľudí. O pol jednej sme sa vydali na pláň, aby sme sa zúčastnili na smutnej ,veselici´“

Podľa iných údajov na pláni zahynulo až okolo 4 000 ľudí. Cár sa vraj rozhodoval, či má slávnosť ukončiť. Napokon oslavy pokračovali. Večer sa zúčastnil na bále, ktorý usporiadal francúzsky veľvyslanec, markíz de Montebello. Verejnosť reagovala pobúrene, preto sa Mikuláš pokúsil o nápravu a nariadil katastrofu preveriť. Zistilo sa, že za udalosť je zodpovedný moskovský gubernátor, manžel cárovninej sestry Elly. Ostatné veľkokniežatá začali protestovať – tvrdili, že priznanie viny člena cárskej rodiny naruší zásady samoderžavia. Chápalo sa to ako zlé znamenie pre nového vládcu, ktoré umocnilo hradby medzi dvorom a spoločnosťou. Mikuláš veril, že ho prenasleduje osud, nešťastie vnímal ako začiatok svojich ťažkostí.

 

 

Čo predchádzalo korunovácii

18. máj 1896 (6. máj)

Ruských panovníkov korunovali, ako sme už spomenuli, v starobylom Uspenskom chráme v Moskve. Dňa 18. mája 1896 odišiel z Petrohradu do Moskvy zvláštny vlak s celou početnou romanovskou rodinou. Mikuláš II. si poznamenal do denníka: „Po prvý raz od svadby sme museli spať oddelene. Bola to dlhá noc. Vstal som o deviatej. Po káve som odpovedal na telegramy. Ani vo vlaku nedožičia človeku pokoj...“

Podľa starej obyčaje museli cár a cárovná pred slávnostným príchodom do Moskvy bývať v starom Petrovskom paláci za Tverdskou bránou, asi verstu (niečo viac ako kilometer) za vtedajším mestom. Postavila ho Katarína Veľká ako pamiatku na víťazstvo nad Turkami. V paláci s gotickými oknami a romantickými vežami bývali tri dni. Na korunováciu ruského vladára medzitým prichádzala celá aristokratická Európa.

Korunovačný sprievod do Uspenského chrámu v Kremli

 

Príchod do Moskvy – 21. máj 1896 (9. máj)

Dvadsiateho prvého mája (9. mája) nastal deň slávnostného vjazdu do Moskvy. Už ráno sa vojenská kavaléria a pešiaci vydali za sprievodu hudby na pochod ulicami mesta, naznačujúc cestu, kade sa bude uberať cársky pár so suitou. Cár si poznamenáva do denníka: „Prvý ťažký deň... Okolo dvanástej sa zhromaždila široká falanga vládcov a princov, s ktorými sme si sadli za jedálenský stôl... Potom sme sa vydali na cestu do Moskvy.“

Imperiálny sprievod tvorili strážcovia na koňoch, osobní strážcovia, dragúni, husári, regimenty kozákov, kadetov – bol to pitoreskný obraz koní, zbraní rozličného druhu, reprezentujúci hrdosť a slávu Ruskej armády. Ťahal sa v dĺžke niekoľkých kilometrov až po starobylé múry Kremľa. Najdôstojnejšie miesto zaujímali Semionovkého a Preobraženského gardový pluk, prvé regimenty regulárnej Ruskej armády, ktoré založil Peter Veľký; viedol ich veľkoknieža Vladimir Alexandrovič, strýko Mikuláša II. Z Tajnickej veže Kremľa sa ozvalo deväť výstrelov a rozozneli sa zvony Uspenskej katedrály. Na chodníkoch sa tlačili tisíce ľudí, dokonca aj na strechách sa krčili stovky divákov – každý chcel vidieť veľkú parádu. Posledný výstrel oznámil odchod cárskeho páru z Petrovského paláca. Vzápätí sa rozozvučali zvony všetkých moskovských kostolov. Ľudia si snímali z hláv čapice a prežehnávali sa. V očiach mnohých sa objavili slzy. Z chrámov, popri ktorých prechádzal slávnostný sprievod, povychádzali popi, aby požehnali cárskej dvojici. Na čele kráčali preslávené vojenské pluky, vojnoví veteráni, hudobníci, za nimi regiment osobnej cárskej stráže. A potom sám cár: v obklopení svojej brilantnej suity sa niesol na koni, polokrvníkovi Norme. Najzaujímavejšou časťou parády bolo štrnásť pozlátených kočiarov, niektoré z nich boli vyzdobené v štýle Ľudovíta XV., resp. v štýle Kataríny Veľkej. Zdobili ich maľby slávnych francúzskych maliarov Francoisa Bouchera, Antoineho Watteaua a Huberta Gravelota. Matka-cárovná, Mária Fiodorovna, sa viezla v zlatom kočiari – v hornej časti vyzdobenom imperiálnou korunou s ozajstnými drahokamami, za ňou sa v zlatom koči viezla mladá cárovná Alexandra Fiodorovna. Keď prišiel sprievod do Kremľa, zastavili sa pri Iverskej kaplnke, cár pomohol vystúpiť z koča najprv svojej matke a potom Alexandre Fiodorovne. Podľa tradície sa všetci ruskí cári pri vstupe do Kremľa museli pokloniť Iverskej požehnanej panne, jednej z najuctievanejších moskovských ikon.

Dňa 25. mája (13. mája) si cár poznamenal: „Ubytovali sme sa v Kremli. Museli sme prijať celú armádu zahraničných hostí a ich suity. Kiež by nám pomohol milosrdný Boh, kiež by nám dal na zajtrajšok silu a dožičí nám pokojnú a pracovitú životnú púť.“

Ako sme už napísali, „zajtrajšok“, deň korunovácie, cárska rodina zvládla. Horšie to bolo o niekoľko dní neskôr, počas ľudových korunovačných osláv...

 

Korunovačné klenoty

História

Najstaršími ruskými regáliami sú klenoty zo Starej Rjazane. Vytvorili ich na konci 12. a začiatkom 13. storočia. Patrili miestnym kniežatám. V roku 1237 mesto dobyli a zničili Turci, odvtedy ostali 600 rokov zakopané v zemi. Objavili ich v roku 1822 a dnes odpočívajú vo vitríne v moskovskom Kremli.

Vystriedali ich Monamachova čapica a Kazanská koruna.

Monamachova čapica je spätá s ruskou legendou z 15. storočia – údajne ju doviezli do Ruska ako dar byzantského cisára Konstantina Monomacha – malo by ísť o dielo orientálneho umenia z konca 8. storočia. Jej pôvod však nie je doteraz jasný. Najstaršiu časť čapice tvorí osem zlatých doštičiek ozdobených veľmi jemným zlatým čipkovým tepaním v tvare šesťcípových hviezd a lotosových kvetov. Hemisférový vŕšok s krížom, lemovanie zo sobej kožušiny, perly a drahokamy sú z neskoršieho obdobia. Hmotnosť čapice je 698 gramov, pokladajú ju za najstaršiu ruskú korunu. V čase od 15. do 17. storočia bola symbolom moci, používali ju pri obrade inaugurácie panovníka cárskej Rusi. V prvej štvrtine 18. storočia, po reformách Petra Veľkého sa tento ceremoniál nahradil korunováciou, v ktorom hrala hlavnú úlohu imperiálna koruna. Od 18. storočia čapica slúžila ako heraldická koruna cárstva Veľká, Malá a Biela Rus.

Kazanská koruna patrila Jadegarovi Mohammedovi, poslednému tatárskemu vladárovi Kazanského chanátu; jej zhotovenie sa datuje do roku 1553, údajne vznikla v súvislosti s jeho konverziou na pravoslávie a prijatím mena Semen. Ide o druhú najstaršiu korunu v Rusku. Po prvý raz je o nej zmienka ako o súčasti pokladu cára Ivana Hrozného, ktorý v roku 1552 dobyl Kazaň a začlenil Kazanský chanát do ruského štátu. Vzhľad koruny kombinoval ruské národné a východné umelecké tradície – napríklad červené turmalíny a rubíny s modrými tyrkysmi a rytými ornamentmi navzájom spletených rastlín. Od 18. storočia koruna slúžila ako heraldická koruna Kazanského cárstva. V roku 1613 korunovali za prvého cára z dynastie Romanovcov Michaila Romanova. Korunovačné klenoty vtedy obsahovali: pektorálny kríž, zlatú reťaz, ceremoniálny golier, Monamachovu čapicu (korunu), žezlo a jablko. V priebehu storočí si cári dali vyrobiť na súkromné účely rozličné koruny, zhruba však v štýle Monamachovej čapice. Nikdy sa však nepoužili na korunováciu. V roku 1719 založil Peter Veľký prvú verziu niečoho, čo dnes poznáme ako Diamantový fond Ruskej federácie. Cár navštívil viaceré európske krajiny, podľa ich vzoru zaviedol doma mnohé reformy, medzi iným vytvoril aj fond, ktorý sústreďoval a zbieral šperky v mene štátu a pre štát. Peter vložil do fondu všetky korunovačné klenoty a vydal dekrét o tom, že ich nemožno vybrať, vymeniť, predať či iným spôsobom zlikvidovať. Nariadil, že každý z nastupujúcich imperátorov musí zanechať určitý počet šperkov a cenností štátu – pre večnú slávu Ruskej ríše. Vďaka tejto zbierke sa zrodila nová kolekcia korunovačných klenotov. Monomachovu čapicu nahradila Veľká imperiálna koruna ako symbol prijatia nového titulu cára – imperátor (1721). Peter Veľký prevzal západné imperiálne symboly, vrátane privátnych korún používaných rímskymi imperátormi (zachovala sa z nich iba Rakúska imperiálna koruna Rudolfa II.) Prvou takouto korunou korunovali cárovnú Katarínu I., vdovu po Petrovi Veľkom.

 

Veľká imperiálna koruna

Ruskú imperiálnu korunu, známu aj ako Veľká imperiálna koruna, používali ruskí imperátori až do pádu monarchie v roku 1917. Ako prvá ju pri korunovácii v roku 1762 použila Katarína II. Veľká (v tom čase však nebola úplne dokončená, vo finálnej podobe ňou korunovali jej syna Pavla I. v roku 1797) a ako posledný Mikuláš II. Prežila revolúciu a dnes tvorí súčasť Diamantového fondu Ruskej federácie. Vyrobil ju dvorný cársky zlatník Jeremia Pauzie. Je to vskutku majstrovské práca. Trblieta sa na nej 4 936 diamantov (spolu vážia zhruba štyri kilogramy, na porovnanie: Monomachova čapica má hmotnosť iba deväťdesiat dekagramov), pokrývajú celý povrch koruny rozdelenej na dve hemisféry – po okrajoch ich lemuje 37 veľmi jemných veľkých bielych perál, zvyšok lemu dopĺňa 19 diamantov, všetky s hmotnosťou vyše päť karátov (1 karát rovná sa 0,2 gramu), najväčší z nich – predný (indický, hmotnosť takmer trinásť karátov) – posadila majstrova zručná ruka medzi skupinu diamantov nad a pod ním. Dopĺňajú ich štyri prekrížené palmové vetvičky (dve vpredu a dve vzadu), uprostred je oblúk dubových listov a žaluďov z malých diamantov, ktorý okružujú veľké diamanty rozličných tvarov vedených z prednej do zadnej časti koruny. V centre oblúka tróni dvanásť diamantových ružových lupeňov, z ktorých vyrastá nádherný veľký červený spinel (hmotnosť 398,72 karáta). Ide o jeden zo siedmich historických kameňov nesmiernej hodnoty, ktorý do Ruska priviezol Nikolaj Spafari, veľvyslanec v Číne v rokoch 1675 – 1678. Pokladá sa za druhý najväčší spinel na svete. Spinel je ozdobený krížom piatich diamantov, reprezentujúcich kresťanskú vieru vo Všemohúceho, Bohom danú moc monarchii a nadvládu božského poriadku nad pozemským.

 

Malá imperiálna koruna

Malá imperiálna koruna je zhotovená v podobnom štýle ako veľká, len je menšia, osadená diamantmi určenými pre korunu Márie Fiodorovny, manželky cára Pavla I. Odvtedy ňou korunovali výhradne manželky cárov. Pri korunovácii Mikuláša II. ju mala na hlave matka-cárovná Mária Fiodorovna – vyplynulo to z jej práva, keďže bola korunovaná ako cárovná. Identickú korunu vyrobili aj pre mladú cárovnú Alexandru Fiodorovnu, manželku Mikuláša II.

V roku 1900 zhotovili v petrohradskej dielni Petra Carla Fabergého miniatúrne repliky veľkej aj malej imperiálnej koruny, jablka a žezla – to všetko zo striebra, zlata, diamantov, zafírov a rubínov. Dnes ich vystavujú v petrohradskej Ermitáži.

 

Hodvábna imperiálna koruna

Hodvábna imperiálna koruna poslúžila ako oficiálny dar Ruského impéria Mikulášovi II. pri príležitosti jeho korunovácie v roku 1896 – bol to prvý a zároveň posledný cár, ktorý dostal taký monumentálny dar. Nešlo o korunovačnú regáliu, lež o súkromný majetok, ktorý mal monarchovi pripomínať korunováciu.

 

Imperiálne žezlo

Imperiálne žezlo dala zhotoviť Katarína Veľká v roku 1762. Vyrobili ho zo zlata, diamantu Orlov, diamantov, striebra a smaltu, na dĺžku meria 59,5 centimetra. Hladko vybrúsený zlatý povrch je ozdobený ôsmimi diamantovými lemami, v rúčke sú vyryté žliabky, ktoré umocňujú hru svetla. Žezlo je zakončené zlatým dvojhlavým orlom – erbom Ruského impéria – podfarbuje ho čierny email a skrášľujú diamanty. Čaro emblému umocnil v roku 1774 nádherný diamant Orlov. Žezlo dnes uchovávajú v Diamantovom fonde Ruskej federácie.

Diamant Orlov patrí k najvzácnejším svojho druhu na svete – jeho hmotnosť je 189,62 karáta, na výšku meria 47,6 milimetra, na šírku 31,75 a na dĺžku 34,92 milimetra. Tvarom pripomína holubie vajíčko, vrchná časť povrchu má trojuholníkové a spodná časť štvoruholníkové fazety (celkovo to predstavuje 180 faziet).

Osud diamantu Orlov má nejasnú históriu. Najznámejšie historické kamene pochádzajú z Indie v okolí Haidarabádu, z oblasti nazvanej Golkonda. Najslávnejší z nich je Koh-i-noor (objavený pred 5 000 rokmi), ďalej medzi ne patria Veľký Mogul s hmotnosťou 787,25 karáta (nájdený v roku 1650), Nizam (440 karátov) a Orlov. Niektorí odborníci predpokladajú, že Orlov vznikol výbrusom Veľkého Mogula. Existuje viacero verzií, ako sa dostal tento drahokam do Ruska. Pôvodne vraj zdobil oko Brahmovej sochy v chráme juhoindického mesta Šrínagaru. Zo sochy ho ukradol neznámy francúzsky vojak, ktorý ho predal anglickému námornému kapitánovi a ten ho doviezol do Londýna. Kameň niekoľkokrát zmenil majiteľa, až ho od perzského kupca Safrasa kúpil knieža Grigorij Orlov, milenec Kataríny Veľkej. Diamant daroval cárovnej k narodeninám.

 

Imperiálne jablko

Imperiálne jablko patrí k hlavným regáliám monarchov Ruského impéria. Symbolizuje moc a vládu nad ríšou. Takisto ho zhotovili pri príležitosti korunovácie Kataríny Veľkej. Ide o dielo dvorného šperkára a zlatníka Georga Friedricha Eckarta. Súčasnú podobu má však z čias panovania imperátora Pavla I. Pod kríž osadili obrovský zafír (200 karátov), uprostred diamantových pásov dominuje veľký diamant (46,92 karáta) rýdzej farby s belasým odtieňom. Aj imperiálne jablko je súčasťou Diamantového fondu.

 

Pátranie po klenotoch a šperkoch

Jakov Jurovskij, veliteľ likvidačnej čaty cárovej rodiny, sa vydal 19. mája 1918 do Moskvy. Oholil si bradu, skrotil svoju bohatú čiernu hrivu, úplne zmenil svoj výzor aj identitu – stal sa z neho Orlov (nebodaj sa chcel podobať na milenca Kataríny Veľkej). Viezol so sebou vzácne kusy batožiny. Nebolo jej málo, ale v porovnaní s 50 kuframi a debnami, s ktorými cárska rodina opustila v lete 1917 Cárske Selo, predsa veľa vecí chýbalo. Mnohé predmety a cennosti zmizli počas pobytu cárskej rodiny v Toboľsku a Jekaterinburgu. Časť sa použilo na pripravované oslobodenie Romanovcov, časť rozkradli strážcovia. „Dokonca aj po vražde sa v bytoch strážnych našli predmety z majetku cárskej rodiny, u jedného zaistili 88 predmetov z dvoch kožených kufrov s cárovým zlatým monogramom, pričom len zlaté a strieborné šperky mali hmotnosť niekoľko kilogramov. Veľká časť z nich sa neskôr zjavila v západných aukčných domoch.“ (E. Hreschová: Cárovražda).

Jurovskij doviezol do Moskvy predmety, ktoré tvorili dohromady súbor 271 objektov. Žiaľ, zakrátko mnohé z nich zmizli, našli sa roztrúsené po celom svete. O rok neskôr pribudlo ďalšie vrece – boli to šperky, čo mali ženy ukryté pod šnurovačkami. Korisť vážila zhruba deväť kilogramov. Okrem iného v ňom našli: obrovský briliant a náprsný kríž so smaragdami, perleťový náhrdelník cárovnej, cárove prstene atď. V Kremli si však uvedomovali, že to bolo iba zlomok toho, čo cárova rodina vlastnila. Čeka zistila, že Alexandra Fiodorovna ukryla kolekcie klenotov u viacerých osôb. Začali po nich pátrať, pretože sovietska moc, ktorá sa ocitla v nezávideniahodnej ekonomickej situácii, chcela zlato a šperky speňažiť. Po zložitých peripetiách kožený kufor s korunovačnými klenotmi našli. Podľa Elisabeth Hereschovej v ňom boli: veľká koruna, obe malé koruny, svadobný veniec (briliantová koruna), cárske ríšske jablko a žezlo, sedem reťazí, 23 radov (hviezdy, kríže), 20 diadémov, 16 šperkov, z toho 6 s briliantmi, 56 brošní, 10 praciek, 185 ozdôb do vlasov, prívesky do uší, gombíky, prstene, náramky, medailóny, 7 veľkých nebrúsených kameňov, 12 zlatých tabatierok a 60 zlatých príveskov... Odborníci odhadli obsah tohto súboru na 25 300 karátov briliantov, 1 000 karátov smaragdov, 1 700 karátov zafírov, 6 000 karátov periel a veľké množstvo topásov, turmalínov, alexandrínov, akvamarínov a mnoho iných kameňov v celkovej hodnote 3 270 693 rubľov.

Spočiatku sa predaj cenností rozbiehal veľmi ťažko, mnohé sa predali pod cenu. Zákazníkmi boli americké konzorciá a individuálni kupci z USA, ktorí získali napríklad svadobnú korunu Alexandry Fiodorovny, ako aj anglickí klenotníci a starožitníci. Niektoré šperky sa čoskoro dali obdivovať na predstaviteľkách anglického kráľovského rodu. Napríklad kráľovná Mary odkúpila šperky z vlastníctva cárovej matky Márie Fiodorovny (diamantovú čelenku, nosila ju aj kráľovná Alžbeta II. a princezná Diana) od jej dcér Xénie a Oľgy, ktorým sa v roku 1920 podarilo vycestovať z Krymu a dostať sa do dánskej vlasti.

Zo 773 objektov korunovačného a cárskeho pokladu zostalo v Moskve len 114. „Z pôvodných 18 diadémov a korún sa už len z niekoľkých málo diadémov a korún dá vytušiť voľakedajšia veľkosť korunovačného pokladu Romanovcov, ktorý už za cára Alexandra III., otca Mikuláša II., bol najväčší na svete,“ píše Elisabeth Hereschová.

Korunovačné klenoty majú takisto svoju osobitú históriu. Keďže Sovietske Rusko potrebovalo urýchlene finančné prostriedky, dohodlo sa v roku 1920 s Írskom na pôžičke v sume 25 000 dolárov. V záložnej zmluve sa hovorilo o korunovačných klenotoch v tom zmysle, že ide o „sady zafírov, rubínov a diamantov“, nespomínala sa však Veľká imperiálna koruna. Vieme, že v roku 1948 chcela nová írska vláda predať klenoty na verejnej aukcii v Londýne. Vtedy zasiahla sovietska diplomacia. Naostatok, po dlhých rokovaniach a konzultáciách so sovietskym veľvyslancom vrátili v roku 1950 klenoty ZSSR za tú istú sumu, na akú boli založené. Hodno ešte poznamenať, že Veľká imperiálna koruna sa stala 20. decembra 2000 súčasťou erbu Ruskej federácie.

Neznáme sú osudy Hodvábnej koruny, ktorú dostal Mikuláš II. pri príležitosti korunovácie ako dar do súkromného vlastníctva. Stopy po nej zmizli, zrejme ju predali pri zabezpečovaní peňazí na plánované oslobodenie cárskej rodiny. Zachovali sa iba repliky, ktoré si možno kúpiť na internete za 15 000 dolárov.

 

Diamantový fond

Ako sme už písali, za zakladateľa Diamantového fondu sa pokladá Peter Veľký. Zbierka sa ustavične rozrastala počas panovania nasledujúcich ruských cárov. Šperky a drahokamy kupovali panovníci prostredníctvom svojich vyslancov po celom svete, alebo si ich objednávali u slávnych šperkárov. Strážili ich ako oko v hlave v Briliantovej komnate Zimného paláca v Petrohrade, priamo v srdci ruských vladárov. Za prvej svetovej vojny ich previezli do Moskvy a uskladnili v Zbrojnici moskovského Kremľa. Mnohé z nich, ako sme už uviedli, sa v rušných revolučných a vojnových časoch stratili. Pri inventarizácii v roku 1922 sa zistilo v zbierke 271 predmetov: z čias Petra Veľkého (1689 – 1725) a Alžbety I. (1741 – 1761) pochádzalo 52 kusov, z obdobia panovania Kataríny Veľkej (1762 – 1795) a Pavla I. (1796 – 1801) 110 kusov – 40 percent z celkového množstva, zväčša svetových unikátov (už spomínaný diamant Orlov či prívesok Kataríny od švédskeho kráľa Gustáva III. – 261 karátov); z čias Alexandra I. (1801 – l825) a Mikuláša I. (1825 – 1855) 62 predmetov (napríklad diamant Šach – 88,70 karátu), z obdobia Alexandra II. (1855 – l881), Alexandra III. (1881 – 1894) a Mikuláša II. (1894 – 1918) 14 predmetov, pôvod ostatných kusov sa nedal identifikovať.

V sovietskom Rusku zriadili Diamantový fond v roku 1922, v roku 1924 ho premenovali na Diamantový fond ZSSR. Po štátnych výpredajoch zostalo v zbierke iba 71 kusov. Postupom času sa však v Sovietskom zväze pohľad na historické poklady začal meniť a štát sa začal starať o ich ochranu. Mnohé exempláre reštaurovali v špecializovaných reštaurátorských dielňach. Zbierku verejne vystavili až v roku 50. výročia októbrovej revolúcie, v roku 1967. Pôvodne išlo o dočasnú výstavu, no pre veľký záujem a výnimočnosť expozície sa rozhodlo o jej stálom trvaní v priestoroch Zbrojnice v Kremli. Exponáty sú súčasťou devízových rezerv štátu a fond oficiálne spravuje Ministerstvo financií Ruskej federácie.

 

Cárove chyby a omyly

História ukázala, že Mikuláš II. nebol bystrý a prezieravý panovník, kŕčovito sa pridržiaval feudálnych zvykov a tradícií, nedokázal a nevedel reagovať na nové civilizačné výzvy vo svete. Očakávalo sa od neho, že zmení systém vládnutia v Rusku, uskutoční hospodárske a roľnícke reformy a nájde väčšie porozumenie pre realizáciu ústavných zmien. V tomto smere úplne sklamal – lipol na vlastnej predstave o samoderžaví, slepo napodobňoval diktátorského otca Alexandra III. Nemal v sebe dostatok odvahy, ambícií a rozhodnosti, podliehal vplyvu a emóciám iných. A predovšetkým sa dal ľahko zmanipulovať. Najprv nadmieru dôveroval ministrovi financií Sergejovi Wittemu, neskôr ministrovi vnútra Vjačeslavovi Plevemu. Pod ich tlakom sa dopustil mnohých chýb v ekonomickom riadení impéria a vo vojnovej stratégii. Doplatil na ich vzájomnú rivalitu a protichodnosť názorov v kľúčových otázkach – nečudo, že sám zmätene a protirečivo konal. Keďže mal k matke Márie Fiodorvne hlboký a vrúcny vzťah, často sa spoliehal na jej odporúčania, ktoré boli neraz na míle vzdialené od reality. Neodvážil sa vzdorovať, presadiť svoj názor – najmä v súvislosti s úbohým a neznesiteľným postavením ruského mužíka.

Ešte negatívnejší vplyv na jeho rozhodovanie v neskorších rokoch mala manželka Alexandra Fiodorovna. Huckaná vizionárom Rasputinom ho hnala k väčšej krutosti a prísnosti, k ostrejším zásahom proti povstalcom a vzbúrencom. Udržiavalo ho to v presvedčení, že samoderžavie vychádza vôle Božej a treba ho brániť proti všetkým útokom. Jej zásahy do politiky počas prvej svetovej vojny boli nešťastné, až tragické. V mnohých ohľadoch sa dostala do nemilosti verejnosti – jednak pre podozrenie, že ako Nemka nadržiava vo vojne nemeckému nepriateľovi a jednak pre jej nekritický vzťah ku Grigorijovi Rasputinovi. V konečnom dôsledku na to doplatil sám cár a napokon aj jeho celá rodina. Tok valiacich sa historických udalostí sa už nedal zastaviť...

 

Hľadanie pohrebiska cárskej rodiny

Touto témou sa podrobne zaoberá E. Hereschová v knihe Cárovražda. Pri rekonštrukcii udalostí sa budeme opierať o jej fakty. Vieme, že aktéri likvidácie cárskej rodiny verejnosti nikdy oficiálne neprezradili miesto, kam pochovali cárovu rodinu a jej služobníkov. Pridržiavali sa verzie, že všetky kosti spálili a popol roztrúsili na všetky strany. Šéf popravnej čaty Jurovskij udalosti pre svojich nadriadených síce detailne popísal, no jeho dokumenty boli prísne tajné. Až v roku 1964 začal Alexander Avdonin, geológ a mineralóg, amatérsky a tajne pátrať po mŕtvych telách. Určitým vodidlom mu bola aj Majakovského báseň Imperátor, ktorú básnik, bard revolúcie, napísal v roku 1928 ako odpoveď na dojmy z návštevy Jekaterinburgu, kde mu istý komisár zo starej gardy Uralského sovietu (soviet vydal pokyn na popravu) vraj ukázal miesto odpočinku zavraždených. Vo veršoch s revolučným pátosom a zašifrovane ospieval „hrdinský čin a označil polohu hrobu“. V roku 1976 sa k Avdoninovi pridal filmový režisér Gelij Riabov. Neskôr sa im dostal do rúk aj popis Jurovského miesta činu, objavil sa v knihe bývalého vyšetrujúceho sudcu bielych Sokolova (nebolo však z neho jasné, či mŕtvolky spálili, alebo nie), ktorá vyšla vo Francúzsku. Pátranie maskovali geologickou „expedíciou na výskum výskytu železnej rudy“. A potom v roku 1979 narazili na ľudské kosti a tri voľne ležiace lebky. Pravda, v tých časoch nemohli s nálezom ešte vyrukovať, pohrebisko opatrne zakryli a uzavreli, zasadili naň krík, aby miesto označili.

Riava udalostí sa nezadržateľne valila, rozvalila aj rozviklané základy Sovietskeho zväzu. Pátranie mohlo ďalej pokračovať, ale už na oficiálnej a odbornej báze. Zapojili sa doň domáci aj zahraniční experti, robili spektometrické analýzy DNA. Výskum trval sedem rokov, žiaľ, nenašli sa kosti 14-ročného cároviča Alexeja a jeho sestry Márie Nikolajevny. V januári 1988 mohol najvyšší štátny prokurátor Solovjov poslať patriarchovi Alexijovi II. list, v ktorom sa konštatovalo: „Analýza súhrnu vypracovaných dôkazov dáva podklad na kategorický záver, že roku 1991 na území Koptiak pri Jekaterinburgu sa skutočne objavilo pohrebisko bývalého cára Mikuláša II., členov jeho rodiny a osôb z jeho domácnosti, ktorí boli roku 1918 zastrelení.“

Pravoslávna cirkev však o pravosti náleziska stále pochybovala. Aj napriek tomu 16. júla 1998, na 80. výročie likvidácie cárskej rodiny, previezli deväť rakiev zahalených do starej ruskej štátnej zástavy s cárskym orlom na zlatom podklade v smútočnom sprievode popri Neve, okolo Zimného paláca do Petropavlovskej pevnosti a pochovali v cárskej hrobke. Bohoslužby neslúžili patriarchovia, ale jednoduchý klérus, no prezident Jeľcin stál v prvom rade.

Už v roku 2000, na prekvapenie, pravoslávna cirkev svätorečila cársku rodinu za svätých.

Amatérskym historikom nedalo spávať, že sa nenašli telá dvoch cárových potomkov. Vrátili sa do Koptiak a ďalej pátrali. A v auguste 2007 uspeli: našli úlomky dvoch lebiek s lebečnou klenbou, úlomky temenných kostí, chrbtových kostí, rebier, krčných stavcov, ramenných a panvových kostí, kostí z rozličných končatín. Cirkev opäť váhala, nereagovala. Do expertíz sa zapojili výskumné tímy v V Moskve, USA, Anglicku a v Rakúsku. Solovjov dostal 29. februára 2009 na stôl správu, v ktorej sa okrem iného hovorilo: „Všetky výsledky a závery dohromady potvrdzujú hypotézu, že vzorky odobrané z objektov v druhých vykopávkach patria chýbajúcim deťom cára Mikuláča II. a cárovnej Alexandry.“ Odvtedy pravoslávna cirkev váha s ďalšími krokmi. Už aj pripravovali pohreb so všetkými poctami, ale v septembri 2015 opätovne požiadali o preskúmanie záverov expertíz. Ešte stále vládnu v cirkevných kruhoch pochybnosti.

A tak príbeh poslednej cárskej rodiny zostáva naďalej otvorený...

 

Foto: www.wikipedia.org/wiki/Coronation_of _the_Russian_monarch. Reprofoto: archív

 

Literatúra:

  • HERESCHOVÁ, ELISABETH: Cárovražda. Bratislava: Ikar, 2010.
  • IZAKOVIČ, IVAN: Život a smrť – tragédia posledného ruského cára. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999.
  • KASVINOV, M. K.: Život a pád Mikuláša krvavého. Bratislava: Obzor, 1989.
  • PLACHÁ, VERONIKA: Car Mikuláš II. Plzeň: Západočeská univerzita, 2012.
  • RADZINSKIJ, EDVARD: Poslední car. Praha: Mladá fronta, 1993.

Internetové pramene:

 

Uverejnené: DINKA, Pavol: K 120. výročiu korunovácie posledného ruského cára Mikuláša II. prezývaného aj Krvavý OSUDY CÁRSKEJ RODINY A KORUNOVAČNÝCH KLENOTOV (reportážna freska). In: Literárny týždenník. Ročník: XIX.  Číslo: 19 – 20 (17. 5. 2016). ISSN: 0862-5999, s. 4 a 5.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 121 282 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 718 252 

 POZRELI STE SI VIAC AKO POL MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com