Pavol Križko (* 30. 5. 1841 Banská Bystrica – † 25. 3. 1902 Kremnica)

Pavol Križko, historik, archivár, pedagóg, zakladateľská osobnosť slovenskej archivistiky, zakladajúci člen a funkcionár Matice slovenskej (MS) a Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS), sa narodil 30. mája 1841 v Banskej Bystrici. (Pseudonym: Tribránsky.) Ľudovú školu navštevoval v Banskej Bystrici (1848 – 1851). Pôvodne sa vyučil tkáčskemu remeslu. Študoval na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu (1860). V Kremnici, ma sa prisťahoval (1861), pôsobil 12 rokov ako učiteľ na evanjelickej škole a organista Evanjelickej cirkvi, bol bol mestským archivárom (1872) mesta Kremnica, potom bol mestom poverený aj registráciou listín (1873) funkciou účtovníka mesta (1877 – 1889). Okrem toho pôsobil v cirkevnom a hasičskom zbore (1870 – 1880), bol riaditeľom kráľovskej banskej spoločnosti v Kremnici (1880 – 1890) a ako mestského úradníka ho poverilo mestské zastupiteľstvo správou bane Karol  (1881 – 1888). V Kremnici založil Múzeum mincí a medailí, pôvodne ako vlastivedné múzeum (1890). Bol spoluzakladateľom MSS (1890), v ktorej bol referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu. Na základe jeho iniciatívy v Kremnici založili bratia Aurel a Klement Lehotský prvý filatelistický spolok na Slovensku s názvom Album (1895).  Ďalej sa stal zakladateľom Tovarišského spolku, ktorého úlohou bolo vzdelávanie tovarišov vo všetkých potrebných vedomostiach bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Odštiepením časti členov Kasína v Kremnici vznikol meštiansky čitateľský spolok, ktorý si ho zvolil za predsedu. Bol aj členom viacerých iných spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. Stal sa aj členom Maďarskej Historickej spoločnosti (1874) a Tekovského historicko-archeologického povereníctva (1893). S manželkou Máriou, rod. Marčekovou, z Mošoviec, mali päť detí: dcéru Ľudmilu Lehotskú-Križkovú (1863 – 1946), organistku a prvú slovenskú hudobnú skladateľku, Drahotínu Kardossovú-Križkovú (* 1867 – † 1944), folkloristku a národnokultúrnu činovníčku, synov Bohuslava (* 1864 – † 1938), banského inžiniera, priekopníka techniky a vynálezcu, Milutína (Želislav, * 1871 – † 1926), statkára, slovenského a česko-slovenského politika, a Jaromíra. Po smrti prvej manželky sa druhý raz oženil,  oženil s Katarínou Ernestínou Žofiou Križanovou, dcérou evanjelického farára v Súlove, s ktorou mali syna Ladislava. V rodinnom kruhu Križkovcov sa hrávalo divadlo, veľa sa čítalo a pestovalo sa domáce muzicírovanie.  Po dlhoročnej práci v ťažkých podmienkach ochorel na obličky a  chorobe podľahol dňa 25. marca  v Kremnici, kde je aj pochovaný. Ťažiskom jeho práce historika a archivára boli dejiny Kremnice a okolia, stredoslovenských banských miest, baníctva s mincovníctva, mestskej správy, školské i cirkevné dejiny i iné. Je jedným z prvých slovenských pozitivistických historikov, ktorý založil svoje práce na štúdiu archívneho materiálu. Články publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, jako v Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach či v Paulínyho Sokole. Napísal vyše 150 historických štúdií a článkov. Objavil, vyskúmal a prezentoval širokej verejnosti Velestúrsky nápis v článku Starobylé nápisy na kremnickom pohorí (Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I., 1868), ktorý sa nachádza (dodnes) vytesaný na južnej skalnej stene vrcholu Velestúr (1254,4 m) v Kremnických vrchoch: „prěchach silian ot morane, zrumich kremenitju te turv i vsia grai bě gode po turu dvě stě te osmdst“ a ktorý rozlúštil ako: „Prišiel Silian od severu, sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.“ V článku vyjadruj presvedčenie, že „Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo?“. Okolo pravosti nápisu vznikli spory najmä v dvadsiatych rokoch 20. storočia (spochybnil ho M. Mtunák), viacero vedcov v súčasnosti však potvrdzuje jeho pravosť a preukazuje falošnosť obvinení. Pravosť nájdeného rúnového písma pri Kremnici sa usilovali spochybniť a tak bagatelizovať význam tohoto objavu odporcovia teórie o autochtónnosti Slovákov v Európe. Počas svojho pôsobenia v Kremnici pokračoval v aktívnej činnosti aj na národnom poli, kde spolupracoval s lekárom a spisovateľom Gustávom Kazimírom Zechenterom-Laskomerským a gymnaziálnym profesorom Frankom Štubňom.  Keď v roku 1864 prebiehala medzi Slovákmi akcia na podporu MS „Sbierajme sa“, v Kremnici sa tejto úlohy ujal P. Križko. Spolu s G. K. Zechenterom-Laskomerským sa aktívne zúčastňoval aj na zbierke Dom MS a bol doručovateľom matičných spisov pre členov kremnického jednateľstva (1871 – 1875). Jeho historicko-filologické štúdie, zamerané proti maďarizačnej politike, mali výrazne národne-obranný charakter. Jeho štúdia o vývine a šírení písma od prvopočiatku až po najnovšiu dobu zostala v rukopisnej podobe. Bol aj literárne činný. Už počas štúdia na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu vyrastal pod vplyvom profesora Ľudovíta Bohdana Grossmanna, ktorý oboznamoval študentov s mladou slovenskou literatúrou a všeslovanskými ideami, ktoré hlásal Ján Kollár. Grossmannov výklad a prednes Slávy dcéry prebudil v mladom Križkovi povedomie úzkeho zväzku Slovákov s ostatnými Slovanmi. Pod vplyvom Pavla Dobšinského, Augusta Horislava Škultétyho a Samuela Reussa už ako študent sa pokúšal sám čerpať z bohatých pokladov ľudových povestí a niektoré z nich literárne spracoval. Cez prázdniny a vo voľných chvíľach chodil medzi slovenský ľud a zapisoval si jeho povesti, (Čarodejná kráľovnáTraja obrovia, 1858), dve z nich (Červeň kráľ a Žltovláska, Na Boha s kyjom) vyšli v zbierke Prostonárodné slovenské povesti I (1880). Z nazbieraných kratších povestí urobil zbierku pod názvom Slovenské prostonárodné povesti (zachovala sa v rukopise v pozostalosti P. Križka), Už ako študent aj samostatne literárne tvoriť. Spracoval poviedku Krivoprísažník (tlačou v B. Bystrici 1865). Je autorom cestopisných poznámok Cesta do Sedmohradska (Národné noviny, 1888), v ktorých dokumentárne zachytáva svoje zážitky, ale sa aj zamýšľa nad zaostalosťou priemyselnej výroby a stavia sa za technický pokrok. Významného predstaviteľa slovenskej literatúry Jána Kollára, ktorý vo svojej mladosti študoval v Kremnici, predstavil v príspevku Listy Jána Kollára na Jozefa Hlaváča, ev. farára kremnického, a  pri príležitosti 100. výročia Kollárovho narodenia prispel do zborníka Ján Kollár 1793 – 1852 životopisnou črtou Jána Kollára detinský vek a školárenie v Mošovciach i v Kremnici. Excerpovaním prameňov a expertízou pomáhal Aloisovi Jiráskovi pri písaní trilógie Bratrství (jej 2. zv. venoval Jirásek jeho pamiatke). Väčšina jeho próz a básní inšpirovaných folklórom zostala v rukopise. Jeho rukopisná pozostalosť je zachovaná v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave a v Literárnom archíve MS. Na jeho pamiatku sú po ňom v Bratislave, ale aj v iných slovenských mestách pomenované ulice. V Banskej Bystrici a Kremnici sú umiestnené pamätné tabule na domoch, v ktorých žil. Pamätná medaila Pavla Križku je od roku 1979 udeľovaná zaslúžilým archivárom.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com