Slovenský kultúrnohistorický kalendár – výročia osobností v JÚLI 2018 (2. polovica)

PETER PAVOL GOJDIČ (* 17. 7. 1888 – † 17. 7. 1960) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 17. 7. 1888 v Ruských Pekľanoch sa narodil Peter Pavol Gojdič († 17. 7. 1960 Leopoldov), slovenský cirkevný hodnostár, gréckokatolícky biskup, mučeník rusínskeho pôvodu, trpiteľ za vieru, roku 2001 vyhlásený za blahoslaveného.

Po absolvovaní gymnázia v Prešove študoval teológiu v Prešov a v Budapešti, vysvätený za kňaza bol v Prešove (1911), neskôr vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého (1922) na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal meno Pavol. Ako apoštolský administrátor prešovskej eparchie, za ktorého ho menovali (1926), svoju činnosť začal podpísaním pastierskeho listu z príležitosti 1 100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Ako Slovan veľmi miloval svoj východný obrad. Pričinil sa o zriadenie nových farností, napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde, sirotinca v Prešove či o založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove (1936). Bol menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku (1939), v zložitých podmienkach Slovenského štátu sa jeho osoba stala „tŕňom v oku“ vtedajších vládnych predstaviteľov, a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím – vtedajší Svätý Otec – ocenil jeho úsilie a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa (1940). Jeho ďalší osud bol ovplyvnený najmä nástupom komunistov k moci v roku 1948, ktorých ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým štátna moc postavila gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zároveň zakázala jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Na základe vykonštruovaného procesu (1951) s tzv. vlastizradnými biskupmi (Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom) bol odsúdený na doživotie, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Vo väzení, kde bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nežiadal výhody. Každú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. A aj keď mu na základe amnestie (1953) znížili dĺžku trestu na 25 rokov, jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval a v posledné dni vo väzení zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. V roku 1990 bol súdne rehabilitovaný. P. P. Gojdič bol pápežom Jánom Pavlom II. 4. novembra 2001 na námestí sv. Petra vo Vatikáne vyhlásený za blahoslaveného. In memoriam ho vyznamenali Pribinovým krížom I. triedy a Rádom T. G. Masaryka II. triedy.

 

ŠTEFAN STRAKA (* 17. 7. 1898 – † 25. 1. 1932) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 17. 7. 1898 v Trenčianskej Teplej sa narodil  Štefan Straka († 25. 1. 1932 Bratislava), slovenský maliar, ktorý sa venoval portrétnej a figurálnej maľbe.

Začas pôsobil v Taliansku, kde obdivoval diela renesančných umelcov, neskôr študoval na Akadémii v Budapešti (1919) a od roku 1920 do roku 1923, najskôr na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, neskôr na Akadémii výtvarných umení v Prahe ( prof. V. Nechleba ). V roku 1928 dlhší čas študijne pobudol v Paríži. Po štúdiách sa vrátil do Trenčianskej Teplej.

Ako výrazná osobnosť trenčianskeho maliarstva po prvej svetovej vojne zobrazoval najmä jednoduchých obyvateľov svojej rodnej obce v bohatých ľudových krojoch (predspevák, zvonár, dievčatko), maľoval aj žánrové scény s didaktickým obsahom a oficiálne portréty. V druhej polovici 20. rokov presídlil do Bratislavy, kde sa jeho život tragicky ukončil pri autonehode.

Vľavo (hore): Štefan Straka: Vlastný portrét, 1930

 

IGOR HRUŠOVSKÝ (* 14. 4. 1907 – † 18. 7. 1978) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 18. 7. 1978 v Bratislave zomrel Igor Hrušovský (* 14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou), prof. RNDr. PhDr., DrSc., slovenský filozof, univerzitný profesor, akademik SAV a ČSAV, zakladateľská osobnosť modernej slovenskej filozofie.

Navštevoval gymnáziá v Nitre a v Prahe (1917 – 1925), kde študoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity (1925 – 1930). Neskôr absolvoval odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1932 – 1936), kde získal aj doktorát filozofie prácou Invencia a vývoj (1936), od r. 1946 bol profesorom. Bol pracovníkom a riaditeľom Univerzitnej knižnice (1931 – 1946).  Podieľal na založení (1937), bol predsedom a vedúcou osobnosťou Vedeckej syntézy, prvého medziodborového združenia na Slovensku. Bol profesorom na FF KU v Bratislave, prednášal dejiny filozofie (1946 – 1974), viedol Katedru dejín filozofie a logiky FF UK (1946 – 1959), zároveň bol riaditeľom Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU, 1946 – 1953), potom externým riaditeľom Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied (FÚ SAV, 1953 – 1959). Napokon pracoval v Ústave filozofie a sociológie SAV (1974 – 1978). Na založení FÚ SAV (1946) mal veľký podiel, ako aj na založení filozofického časopisu SAVU Philosophica Slovaca (potom pod meniacimi sa názvami, dnes Filozofia), ktorého bol hlavným redaktorom (1946 – 1972).

Venoval sa metodológii, ontológii, dejinám filozofie aj problematike kultúry a umenia. V knižných prácach Teória vedy (1941) a Vývin vedeckého myslenia (1942) sa prejavil jeho intenzívny záujem o najnovšie výdobytky logického pozitivizmu. Formuloval metodologické predpoklady a teoretickú bázu tejto modernej scientistickej filozofie, ako ich inšpiroval rakúsky Viedenský krúžok, český štrukturalizmus a ruská „formálna“ škola. Prácou Engels ako filozof (1946) sa prihlásil k filozofii marxizmu-leninizmu, od ktorej si sľuboval nové podnety k rozvoju filozofického a vedeckého myslenia na Slovensku. Zároveň však zachovával väčšinu teoretických výsledkov, ktoré mu priniesol jeho osobný intelektuálny vývoj v predchádzajúcom „scientistickom“ období, ako to dokumentujú jeho práce Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie (1945) a Problémy noetiky (1948). Inicioval a ako spoluautor sa podieľal na Kapitolách z dejín slovenskej filozofie (1957) a Prehľade dejín slovenskej filozofie (1965). Ako spoluautor a hlavný redaktor desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966 – 1977) významne prispel k vytváraniu predpokladov pre profesionálny rozvoj filozofie na Slovensku. Od začiatku 60. rokov uvedomele nadväzoval na vlastné intelektuálne úsilie nesúce sa v duchu filozofického scientizmu, ako bolo obsiahnuté v prácach zo 40. rokov. Výber z prác tohto obdobia priniesli Kapitoly z teórie vedy (1968). V nasledujúcom období sa pokúšal syntetizovať vlastný teoreticko-filozofický vývoj a rozvíjať dialekticko-štrukturálnu koncepciu bytia a filozofie, a to vo viacerých štúdiách ako aj knižných prácach Strukturation und Apperzeption des Konkreten (1966), Probleme der Philosophie/Problémy filozofie (1970) či v monografii Dialektika bytia a kultúry (1975). Jeho intelektuálne úsilie bolo hatené mocensko-ideologickým tlakom a kritikou zo strany dogmatických marx-leninistov, a tak výsledkom ich demagogickej kritiky „nemarxistických názorov“ Hrušovského bolo aj to, že jeho spomínaná monografia ako i súbor osobných reminiscencií a filozofických esejí Monológy a dialógy (1980) mohli byť publikované iba v oklieštenej podobe. Z dochovaného rukopisu posmrtne vyšla Dialektika bytia (1990). Bol autorom významných prác, mnohých odborných štúdií a článkov, publikovaných v zborníkoch a časopisoch doma i v zahraničí. Univerzita M. Luthera v Halle-Wittenbergu mu udelila titul čestného doktora (Dr. h. c., 1959).

 

RUŽENA PORUBSKÁ (* 25. 1. 1908 – † 18. 7. 1978) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 18. 7. 1978 v Bratislave zomrela Ružena Porubská (* 25. 1. 1908 Dolná Súča), slovenská divadelná a filmová herečka, bývalá členka Činohry Slovenského národného divadla (SND). Jej prvým manžel bol Svetozár Hurban, druhý manžel Igor Hrušovský.

Ľudovú s strednú školu vychodila v Trenčíne. Študovala ako jedna z prvých poslucháčok na dramatickom odbore Štátneho konzervatória v Bratislave (1925 – 1929). Bola členkou činohry SND (1929 – 1933, 1938 – 1954) a čes. činohry SND v Bratislave (1933 – 1938), spočiatku hrával nielen po slovensky, ale aj po česky. Debutovala postavou Aničky v Tajovského Ženskom zákone. Vzostup zaznamenala pod vedením režiséra J. Šulca, napr. v postave Júlie v Shakespeareovej hre Rómeo a Júlia. V prvom slovenskom filme Matkina spoveď vytvorila hlavnú postavu Evy Batelovej. Vyznamenali ju ocenením za vynikajúcu prácu (1955).

 

TOMÁŠ PARDEL (* 19. 7. 1918 – † 12. 10. 1998) – 100. VÝROČIE NARODENIA, 20. VÝROČIE ÚMRTIA

* 19. 7. 1918 v Čimhovej sa narodil Tomáš Pardel († 12. 10. 1998 Bratislava), prof. PhDr., DrSc., poredný slovenský psychológ, univerzitný profesor, autor vysokoškolských učebníc psychológie a monografií.

Po jednoročnom študijnom pobyte vo Švajčiarsku pracoval v Psychologickom odbore Matice slovenskej v Martine, potom založil Ústav pre sociálny výskum mládeže (1948), v ktorom aj pôsobil, po jeho likvidácii prešiel do Výskumného ústavu pedagogického. Pedagogicky pôsobil na Vysokej škole pedagogickej a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave (1954), kde bol prvým riaditeľom Psychologického ústavu (od 1957) a prvým vedúcim samostatnej Katedry psychológie (1959 – 1970). Bol jedným z prvých členov Slovenskej komory psychológov.

Výskumno-vedeckú prácu rozvíjal najmä na úseku vývinovej psychológie s pedagogickým vyústením a úseku všeobecnej psychológie (Pavlovovo učenie a psychológia, 1953). Podnetné je monografické spracovanie problémov písanej reči Písaná reč, jej vývin a poruchy u detí (1966), ale aj množstvo štúdií uverejnených v odborných časopisoch a periodikách, napr. Delikventná mládež na Slovensku (1956), Vývojové poruchy písanej reči (1965), Niektoré otázky osvojovania s i písanej reči žiakmi, Špecifickosť učenia u človeka a jeho zástoj pri utváraní osobnosti v ontogenéze. Bol hlavným redaktorom zborníka FF UK Psychologica.

 

ĽUBOMÍR GREGOR (* 19. 7. 1943 – † 17. 11. 2016) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 7. 1943 v Žiline sa narodil Ľubomír Gregor, Žilina († 17. 11. 2016 Bratislava), slovenský divadelný, filmový a televízny herec, režisér, spoluzakladateľ a riaditeľ divadla.

Absolvoval VŠMÚ Bratislave. Hereckú kariéru začínal v Divadle P. Jilemnického v Žiline, potom hral v Krajovom divadle Nitra (1967/1968) a v jadre Činoherného súboru Divadelného štúdia v Bratislave (1968 – 1971), ktorý pôsobil v miniatúrnych priestoroch v Divadle na Korze. Po zrušení Divadla na Korze sa stal členom Poetického súboru Novej scény v Bratislave (1972). Za bývalého režimu bol členom Strany Slovenskej obrody a novembrovej revolúcii sa stal zakladajúcim členom novej Demokratickej strany (1990), v ktorej bol členom jej predsedníctva. So Zitou Furkovou založil (1990) divadlo Korzo´90, a neskôr premenovalo na Astorka, Korzo´90 a bol jeho hercom a riaditeľom (1991 – 1995). S Pavlom Ruskom založil (1995) súkromnú televíznu spoločnosť Markíza, v ktorej sa stal riaditeľom Centra umeleckej tvorby, čoskoro však z Markízy po nezhodách P. Ruskom, ako s jedným z jej majiteľov, odišiel. Potom pôsobil v slobodnom umeleckom povolaní.

Vytvoril prevažne kľúčové postavy v komediálnom i vážnom repertoári. Ťažiskom jeho tvorby bolo divadlo. Stvárnil Ževakina v Ženbe (1969), Vosmibratova v Lese (1971), Baróna di Ripafratta v Mirandolíne (1973), Tampaga v Divadle zázrakov (1974), Galy Gaya v hre Muž ako muž (1975) a Jeana v Slečne Júlii (1976). Nakrútil asi 15 slovenských filmov a 150 televíznych inscenácií. Hral vo filmoch Cnostný Metod (1979), Lev Tolstoj (1984), O sláve a tráve (1984), Akcia Edelstein (1986). Bol autorom kníh Za kulisou Markízy a Astorka – divadlo, ktoré nikto nechcel. Bol držiteľom prvej Zlatej slučky (1997) za dabing Rabína Jakoba (Luis De Funés) v rovnomennom francúzskom filme.

 

JOZEF BRANDOBUR (* 19. 7. 1908 – † 30. 8. 1976) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 19. 7. 1908 v Smižanoch sa narodil Jozef Brandobur († 30. 8. 1976 Bratislava), slovenský stredoškolský profesor, redaktor, prekladateľ románov z francúzštiny, poľštiny, češtiny.

Po absolvovaní gymnázia v Spišskej Novej Vsi študoval češtinu a francúzštinu na Karlovej univerzite v Prahe (1927 – 1932). Bol suplentom na učiteľskom ústave v Spišskom Podhradí, profesorom gymnázia v Spišskej Novej Vsi (1937 – 1945), redaktorom Čs. rozhlasu v Košiciach (1945 – 51), redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave (1951 – 68), kde žil na dôchodku.

Venoval sa prekladaniu, prózy z poľštiny (E. Orzeszkowa, W. Wernic), češtiny (J. Drda, V. Řezáč, E. Bass), a najmä z francúzštiny (H. Bosco, P. Courtade, J. R. Bloch, F. Saganová, A. de Saint-Exupéry, A. Dumas ml., J. Verne, G. Maupassant a i.). Vrcholom jeho prekladateľstva bolo pretlmočenie diela Francoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagruel (1979).

 

MÁRIA KOSOVÁ-KOLEČÁNYIOVÁ (* 20. 7. 1918 – † 6. 5. 1985) 100. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 7. 1918 v Ružomberku sa narodila Mária Kosová-Kolečányiová († 6. 5. 1985 Bratislava), PhDr. , CSc., slovenská folkloristka, pamiatkarka, jedna zo zakladateľských osobností folkloristiky na Slovensku.

Vyštudovala odbor slovenčina a francúzština na Filozofickej fakulte UK Bratislava a už od počiatkov vstupu do praxe sa prejavila ako veľmi aktívna a fundovaná pracovníčka, keď sa zapájala do vedeckej práce – účasťou na tzv. Wollmanovskej zberateľskej akcii – mimoriadneho terénneho výskumu v dejinách folkloristiky – materiálov ľudovej slovesnosti. Venovala sa netradičnému žánru ľudovej prózy na Slovensku – memorátom. Vo vedeckom štúdiu memorátov, povestí a balád uplatnila nové metódy skúmania. Interdisciplinárnym prístupom spracovávala problematiku „nositeľa“ vo folklóre (teória textu). Pracovala v Národopisnom ústave SAV (1946 – 1951, 1969 – 1985), v rokoch, ke´d bola existenčne bola postihnutá v rámci tzv. Akcie B, pracovala mimo oblasti folkloristiky. Potom pracovala vtedajšom Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (1966 – 1969), vykonávala funkciu vedeckej redaktorky zborníka Monumentorum tutela: Ochrana pamiatok (1968 – 1970). Bola členkou viacerých medzinárodných národopisných spoločností: Union of Anthroplogy and Ethnology (od r.1965), Société international ´d Etnographie et de Folklore (od r.1967), International Society for Folk Narrative Research a domácej Slovenskej národopisnej spoločnosti. V spolupráci s historičkou výtvarného umenia PhDr. A. Guntherovou-Mayerovou zostavila katalóg exponátov k Výstave slovenského ľudového umenia v Umeleckej besede Bratislava (1948), stala sa spoluredaktorkou Súpisu pamiatok na Slovensku (1954). Okrem toho sa venovala prekladateľskej práci v oblasti svetovej prózy a odbornej literatúry (G. E. Lessing: Laokóon a iné estetické štúdie, 1961, J. E. Lips: Pri prameňoch civilizácie, 1961 a i.).

 

PAVEL KOYŠ (* 8. 1. 1932 – † 22. 7. 1993) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 22. 7. 1993 v Bratislave zomrel Pavel Koyš (* 8. 1. 1932 Ladce), slovenský básnik, politický funkcionár a kultúrny činiteľ, posledný prednovembrový minister kultúry.

Študoval na Vysokej škole politickej Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ, 1961 – 1966) v Prahe. Pracoval ako robotník v Cementárni Ladce, pracovník Slovenského ústredného výboru Čs. zväzu mládeže (1949 – 1951 a 1957 – 1960), medzitým bol redaktorom denníka Smena (1951 – 1957). Bol šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba (1960 – 1962), vydavateľstva Smena (1962 – 1966), tlačovým tajomníkom Úradu Slovenskej národnej rady (SNR, 1966 – 1968), tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS, 1968 – 1969), ústredným riaditeľom Slovenského filmu (1969 – 1971), prvým námestníkom ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky (1971 – 1988), zároveň podpredsedom ZSS a Zväzu čs. spisovateľov (1982 – 1989), poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR (1987 – 1990), posledným prednovembrovým komunistickým ministrom kultúry SSR (1988 – 1989), trvale žil v Bratislave.

Produktívny básnik zbierok dobovo angažovanej tvorby, občianskej a intímnej lyriky. Knižne debutoval zbierkou básní Hviezdy na zemi (1959). Socialisticky angažovanými básnňami sa prezentoval najmä po nástupe normalizačných 70. a 80. rokov v zbierkach Spolu (1971), Je taký človek (1972), Kde má človek vlasť (1982), Deti na dostrel (1983) a i., básnickými skladbami a poémami Večné leto (1973), Pozdrav Ostrovu slobody (1978), Komunisti (1981) a i. Vyšli mu aj veršovo-obrazové publikácie občianskej lyriky Pieseň o Slovensku (s K. Kállayom, 1973) a Pieseň o práci (s I. Cichom, 1988). Zbierky a poémy intímnej lyriky: Čakám ťa, láska (1963), Srdce (1965), Rozmrazovanie slnka (1966), Ukrutná vernosť (1968)  či Vyznanie lásky (1975), Všade (1978), Plač za láskou (1984), Chcem tvoje telo (1986) a i. uzatvorila posmrtne vydaná zbierka Ľúbme sa (1994). Básnik Ľ. Feldek zdramatizoval jeho básnickú skladbu Všade vonia ženou (1979) a skladateľ D. Kardoš zhudobnil viaceré básne.

 

FRANTIŠEK FLORIANS (* 19. 6. 1894 – † 22. 7. 1978) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

22. 7. 1978 v Bratislave zomrel František Florians (* 19. 6. 1894 Zavar), Ing. arch., slovenský architekt, maliar a odborný publicista.

V medzivojnovom období sa ako projektant zúčastnil na realizácii viacerých významných diel ako Charitas – Domov slobodných žien (s Gabrielom Schreiberom) na nároží Heydukovej a Hollého ulice v Bratislave, jezuitské gymnázium – neskoršia (stará) budova Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského na Kalinčiakovej 8 a Pri starej prachárni 11 v Bratislave. Pre Slovenskú národnú galériu (SNG) upravil objekt tzv. vodných kasární, ktorý SNG získala (išlo o  úpravu pred prístavbou). Projektoval aj školy, kostoly, nájomné obytné domy i ďalšie budovy. Napr. v Trnave projektoval Okresný dom (dnešná budova polície), budovu Mestských parných kúpeľov (s G. Schreiberom) či kostol na Tulipáne, v Záhorskej Vsi kostol zasvätený sv. Michalovi a sv. Kataríne. Maľoval aj staré uličky Bratislavy. Bol švagrom otca národného umelca Gejzu Dusíka.

Vizualizácia Charitasu – domova slobodných žien – na nároží Heydukovej
a Hollého ulice v Bratislave, 1932 – 1935, architekti František Florians, Gabriel Schreiber

 

ĽUDOVÍT OBTULOVIČ (* 9. 3. 1902  – † 22. 7. 1968) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 22. 7. 1968 v Bratislave zomrel Ľudovít Obtulovič (* 9. 3. 1902 Tvrdošín), slovenský právnik, redaktor.

Študoval na Gymnáziu v Trstenej a v Spišskej Novej Vsi. Právo absolvoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde bol členom Voľného združenia a DAV-u. V rokoch 1924 – 1926 vydavateľ a zodpovedný redaktor časopisu DAV. Po štúdiách pôsobil ako advokátsky koncipient v Užhorode, potom advokát v Nových Zámkoch (do roku 1939) a v Bratislave. Bol právnym zástupcom Spolku sv. Vojtecha. V čase anexie južného Slovenska horthyovským Maďarskom sa angažoval v úsilí založiť slovenskú politickú stranu v Maďarsku, ktorá by obhajovala a chránila Slovákov ako národnostnú menšinu. Po vojne, v období nástupu totality ho prenasledovali,  v roku 1947 ho nespravodlivo uväznili a odsúdili na 8 rokov.

 

RUDOLF MACÚCH (* 16. 10. 1919 – † 23. 7. 1993) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

23. 7. 1993 v Berlíne zomrel Rudolf Macúch (* 16. 10. 1919 Dolné Bzince), slovenský filológ, orientalista, semitológ, iránista, jazykovedec, univerzitný profesor, polyglot (ovládal 45 jazykov).

Vyštudoval Gymnázium M. R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom (1939), absolvoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu (1939 – 1944) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave, po ukončení štúdia bol vysvätený za evanjelického kňaza (1944). Ako kaplán pôsobil v cirkevných zboroch v Betliari, Uhrovci, Trenčíne, Krajnom. Počas štúdia pracoval ako asistent profesora Dr. Jána Bakoša (viedol starozákonnú katedru, vyučoval hebrejčinu), ktorý založil katedru semistiky (1946) a navrhol R. Macúchovi, aby sa venoval semitskej teológii. Na FF UK R. Macúch vyučoval aramejčinu, arabčinu a islam. Neskôr odišiel do Paríža, kde študoval arabistiku (1945 – 1947). Promoval na FF UK v Bratislave (1949), kde predložil dizertačnú prácu na tému Slovanské mená a výrazy v arabskej geografii. Preložil do slovenčiny Korán (zostal v rukopise). Odišiel do Iránu (1949), a keď ho vyzvali, aby sa vrátil domov, dal prednosť exilu. V Teheráne sa spoznal so svojou budúcou manželkou Irandocht, ktorá mu pomohla začleniť sa do verejného života, a tak po piatich rokoch výučby latinčiny a francúzštiny pôsobil na miestnej univerzite ako profesor. Vo vlasti mu vyšla kniha Islam a kresťanstvo: historické kultúrno-náboženské štúdie o islame (1951). Stal iránskym štátnym občanom (1952), v krátkom čase sa naučil po perzsky a v tomto jazyku napísal knihu Zarathrustov vlyv na židovstvo a kresťanstvo, ktorá vzbudila pozornosť akademických kruhov a otvorila mu brány univerzity v Teheráne. Prebádal jazyk a literatúru starobylej gnostickej sekty Mandejcov, ktorej pôvodná kultúra pretrvala dodnes. Potom odišiel s rodinou do Oxfordu (Veľká Británia, 1952), kde spolupracoval s bádateľkou E. S. Dowerovou na zostavovaní Mandejsko-anglického slovníka (1963). Vyšla mu Príručka klasickej a modernej mandejčiny (Berlín, 1965). Krátko pôsobil ako evanjelický farár v USA a v Kanade, potom ako profesor na Freie Universität v Berlíne (Nemeská spolková republika, 1963 – 1988), kde sa venoval arabistike, semitológii a samaritanistike. Vydal gramatiku samaritánskej hebrejčiny a samaritánskej aramejčiny. Skúmal aj novosýrsky jazyk. Na berlínskej univerzite pôsobil až do smrti. Za svoju prácu a zásluhy bol poctený členstvom vo viacerých učených spoločnostiach, patril k prominentným prednášajúcim na všetkých významnejších semitologických sympóziách.

 

SIDÓNIA SAKALOVÁ († 24. 7. 1948 – * 1. 7. 1876) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 24. 7. 1948 v Bytči zomrela Sidónia Sakalová (* 1. 7. 1876 Bytča), pseud. Bagatella, Teta Sydka, slovenská spisovateľka pre deti, poetka, prozaička, prekladateľka, ochotnícka herečka a režisérka.

Vyrastala v silnom maďarizačnom období, no z domu si odniesla lásku k slovenskej reči a národu. Meštiansku školu absolvovala v rodisku a v Budapešti. Pôsobila ako poštová úradníčka v Púchove (od 1895), Dohňanoch a inde, odišla do USA (1905), kde pracovala ako kreslička v dielni ručných výšiviek, neskôr sa však vrátila do vlasti (1910) a živila sa vyučovaním nemčiny. Po 1918 pracovala ako úradníčka na notárskom úrade v Bytči.

V USA sporadicky prispievala veršami pre deti do krajanských časopisov, na Slovensku do Priateľa dietok, Včelky a Slniečka. Knižne debutovala zbierkami veršov pre deti Moja radosť 1, 2 (1922, 1925, s kresbami od mladého maliara Ladislava Treskoňa). Napísala okolo dvadsať zbierok veršov pre deti (Hip-hop svetom, Ťuky-ťuk, Veselé chvíľky, všetky 1933, Panenka Madlenka, Pod slniečkom, Hav-hav, obe 1934 a i.). Rozprávkové námety spracovala v prozaických knihách Z mesta na dedinu (1929, s ilustráciami Jána Hálu), Janko Palček, Skúsenosti trpaslíka Očkosmietku (obe 1938) a i. V medzivojnovom období patrila k najproduktívnejším a najčítanejším autorom pre deti. Spolupracovala s rozhlasom, prekladala z nemčiny, maďarčiny a češtiny.

 

JÚLIUS BOTTO (* 24. 7. 1848 – † 29. 9. 1926) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 24. 7. 1848 v Rozložnej sa narodil Július Botto († 29. 9. 1926 Revúca), slovenský historik, stredoškolský profesor, právnik, advokát, publicista, prekladateľ, kultúrny činiteľ, tvorca národnej koncepcie dejín Slovenska a Slovákov, autoro biografií osobností slovenského národného života, zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti, popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri.

Študoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi, teológiu skončil na kolégiu v Prešove (1869). Bol výpomocným profesorom na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Absolvoval právnické štúdiá v Prešove (1871 – 1872), advokátsku skúšku zložil v Pešti (1876). Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor Prvého slovenského gymnázia (1872 – 1874), po jeho zatvorení ako advokát, neskôr znova ako (externý) profesor a správca na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Revúcej (1919 – 1924) a ako verejný notár (od 1922).

Venoval sa najmä národným dejinám, ako historik sa stal tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska a Slovákov. Orientoval sa na výskum slovenskej histórie, dejiny Uhorska a Slovenska, Matice slovenskej, podporoval národné povedomie, kriticky študoval diela súvekých maďarských historikov a prehodnocoval ich s ohľadom na slovenské pomery. V historických prácach Slováci, vývin ich národného povedomia (1906, 1910) a Dejiny Matice slovenskej (1923) popri dejinnom priereze venoval pozornosť aj kultúrnohistorickým a literárnym problémom. Napísal aj prácu Krátka história Slovákov (1914), za ktorú bol v Rakúsko-Uhorsku súdne stíhaný (1914 – 1918). Spracoval monografie významných spisovateľov a národných dejateľov: Michal M. Hodža (1911), Jonáš Záborský (1912), Ján Francisci (1922), Životopis Štefana Marka Daxnera (1922), Samuel Tomášik (1925). Prispieval do mnohých slovenských časopisov, je aj autorom mnohých miestopisných a historických článkov o Gemeri.

 

SAMUEL HOJČ (* 16. 11. 1806 – † 24. 7. 1868) – 150. VÝROČIE ÚMRTIA

† 24. 7. 1868 na pustatine Vatya (Maďarsko) zomrel Samuel Hojč (* 16. 11. 1806 Brezno), slovenský evanjelický farár, národný činiteľ, apologéta, autor národných obrán Slovákov, náboženskej poézie, cirkevný historik, statkár.

Študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove a na univerzite v Tübingene. Pôsobil ako kaplán u superintendanta Pavla Jozeffyho v Tisovci (1833 – 1836) a superintendanta Jána Seberiniho Banskej Štiavnici (1836 – 1840), potom ako farár v Hornej Mičinej (1840 – 1859). Napokon sa stal bol statkárom (po roku 1859) v obci Saca a Dámoš a na pustatine Vatya (dnešné Maďarsko), kde s bratom kúpil veľkostatok.

Už ako študent a mladý kaplán varoval pred maďarizáciou (list z r. 1833 levočskému prof. Hlaváčkovi). Vystupoval ako národne oduševnený slovenský vlastenec, bol odporcom násilnej maďarizácie, na ktorú reagoval dvoma obrannými spismi vydanými anonymne v Nemecku. Ako alternatívu predkladal národnú toleranciu a rovnoprávnosť. V prvej obrane s názvom Máme sa stať Maďarmi? (Sollen wir Magyaren werdwn?, Karlowac 1833) okrem odsúdenia násilnej maďarizácie a obhajoby myšlienky národnej rovnoprávnosti prispel aj k ideovému spresneniu moderného chápania národa a jeho znakov. V druhej obrane s názvom Apológia uhorského slovanstva (Appologie des ungarischen Slawismus, Leipsig 1843) podrobil kritike Košútovu veľkomaďarskú ideu, jeho nesprávne hodnotenie národnoemancipačných úsilí slovanských národov v Uhorsku a manipuláciu s ideami aj heslami spoločenského pokroku a vlastenectva na zakrývanie vlastných nacionalistických cieľov. Po vydaní obrán sa angažoval výlučne na cirkevnom poli, venoval sa najmä cirkevnohistorickým štúdiám a duchovnej poézii. Zúčastnil sa na podpisovej akcii sa za Slovenský prestolný prosbopis. Po smrti superintendanta Pavla Jozeffyho bol dlhé roky predseda Zpěvníkového výboru. Do nového Zpěvníka evanjelického (1842) prispel troma piesňami, vydal Katechizmus Doktora Martina Luthera,  vysvětlený výpověďmi Písma svatého (1858), napísal štúdie z protestantských právnych dejín a organizácie evanjelickej cirkvi v Uhorsku.

 

RUDOLF SKUKÁLEK (* 20. 8. 1931 – † 26. 7. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 7. 2008 vo Falkenbergu (Nemecko) zomrel Rudolf Skukálek (* 20. 8. 1931 Trnava), slovenský básnik, dramatik, textár, prekladateľ, redaktor.

Študoval na Vyššej hospodárskej škole v Trnave a v Bratislave (1946 – 1950), na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyňu v Brne (1950 – 1953) a psychológiu, filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1953 – 1954). Bol redaktorom Vydavateľstva Pravda (1954 – 1955), redaktorom časopisov Svet socializmu (1955 – 1957), Slovenské pohľady (1957 – 1962), Mladá tvorba (1962 – 1963), kultúrno-propagačným referentom Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave (1963 – 1968). Keď ho po nástupe normalizácie 70. rokov prenasledovali, emigroval do Nemeckej spolkovej republiky. Pracoval v mníchovskej redakcii Slobodnej Európy, kde sa stal obeťou bombového atentátu (1981); ťažko zranený, na tele i duši, dožíval svoj život zabudnutý v bavorskej dedinke Falkenberg. Žiaľ, návrat do slovenskej literatúry neznamenal pre neho ani zlomový rok 1989 a neobjavila sa o ňom nikde takmer ani zmienka. Len časopis Romboid uverejnil v rámci cyklu Rehabilitácie slovenských spisovateľov jeho životopis. Paradoxne, až po jeho smrti sa v niektorých denníkoch a časopisoch objavilo zopár nekrológov.

Publikovať začal v 1. polovici 50. rokov v Kultúrnom živote, Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a i. periodikách. Autor básnických zbierok Dukáty briezok (1957), Obloha na konci ulice (1960). Venoval sa aj krátkym literárnym útvarom, písal aj texty piesní, medzi nimi text k známej piesni Zvoňte, zvonky skupiny Prúdy. Spolupracoval na textoch k predstaveniam bratislavskej Tatra revue, stál na začiatku alternatívnej absurdnej dramatiky, v ktorej sa prezentoval estrádnou scénkou To nie je o mne (1961), „tragikomickým rozhovorom“ Hodinky (1963), „komédiou v jednom dejstve“ Metla (1964) a „hrou“ Piliny (1965). Prekladal z angličtiny, poľštiny, portugalčiny a francúzštiny, z ruštiny (Majakovského, Jesenina, Mickiewicza, Achmatovovú, Lugovského, Veršigoru, Elizabeth Barett Browningovú a i.).

 

DUŠAN NEBYLA (* 11. 2. 1946 – † 27. 7. 2008) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 27. 7. 2008 v Trnave zomrel Dušan Nebyla (* 11. 2. 1946 Pezinok), slovenský tanečník, choreograf, tanečný pedagóg, člen Baletu Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave a jeho sólista.

Umeleckú školu baletnú absolvoval v Trnave, potom absolvoval Konzervatórium v Bratislave. Ako člen Baletu SND v Bratislave (1963 –1976) a jeho sólista (1976 – 1991) vytvoril množstvo sólových kreácií na baletnej a opernej scéne. Po ukončení umeleckej tanečnej kariéry sa vrátil do Trnavy (1991), kde založil Štúdio baletu a súčasného scénického tanca Dušana Nebylu v Trnave (1993), neskôr otvoril súkromnú Základnú umeleckú školu pri Štúdiu baletu (2001). Z jeho školy vyšlo niekoľko desiatok úspešných absolventov, ktorí sa uplatnili na profesionálnych scénach doma i v zahraničí. Až do predčasnej smrti spolupracoval s Divadlom Jána Palárika v Trnave ako choreograf. K životnému jubileu ho ocenili Cenou mesta Trnavy.

 

VÁCLAV MENCL (* 16. 1. 1905 – † 28. 7. 1978) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 28. 7. 1978 v Sušiciach zomrel Václav Mencl (* 16. 1. 1905 Plzeň), doc. Ing. arch., DrSc., český i slovenský historik umenia, pamiatkar, vysokoškolský pedagóg, ktorý s manželkou pôsobil na Slovensku, kde ich dielo má priekopnícky význam v oblasti pamiatkovej starostlivosti.

Vyštudoval architektúru a pozemné staviteľstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe, zároveň navštevoval prednášky známych profesorov Birnbauma, Cibulku a Wirtha na dejinách umenia Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Už ako študent sa zúčastňoval stretnutí Klubu za starou Prahu, kde sa po prvý raz zoznámil s disciplínou ochrany pamiatok, ktorej zostal verný celý život. Po prvý raz zoznámil so Slovenskom, keď Zdeněk Wirth poveril W. R. Zalozieckeho preskúmať drevené kostoly na východnom Slovensku (1925) a za pomocníka mu vybral práve nadaného študenta architektúry V. Mencla. Podobnú cestu V. Menc absolvoval aj s profesormi-architektmi Ausovským a Vávrom pri prieskume drevených kostolov stredného a západného Slovenska (1926). Po skončení štúdia narukoval do Štúrových kasární v Bratislave (1928) a potom na Slovensku zostal 10 rokov. Nastúpil (1930) ako architekt pre stredovekú architektúru do Štátneho referátu na ochranu pamiatok (ŠROP) na Slovensku, v ktorom sa prejavovala potreba ochraňovať a zachovať obrovský pamiatkový fond a pre budúce generácie. Od svojho nástupu do ŠROP V. Menc prispieval do tohto úsilia významnou mierou. Jeho zásluhou sa podarilo zachrániť a obnoviť niekoľko desiatok slovenských pamiatok. Popri každodennej práci a množstve služobných ciest si neustále nachádzal čas aj na vlastné odborné výskumy. Počas siedmych rokov zozbieral a syntetizoval materiál o slovenskej románskej architektúre a pokračoval v bádaní gotickej sakrálnej i meštianskej architektúry. V roku 1939 patril medzi posledných českých vedcov, ktorí ešte zostali na Slovensku. Okrem práce v ŠROP vtedy prednášal dejiny umenia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, no po rozdelení česko-slovenskej republiky sa s manželkou vrátili do Prahy, kde pracoval na ministerstve školstva, ako súkromný docent prednášal dejiny umenia na Karlovej univerzite a vo vedeckej práci pokračoval výskumom českej gotiky.  V Prahe sa stal aj vedúcim Státního ústavu památkové péče (1945), zároveň riadil a redigoval časopis Zprávy památkové péče. Nastupujúci komunistickí ideológovia (1948) ho však označili za „reakcionára“ a „sluhu buržoáznej ideológie“, a tak musel z Prahy odísť. Vrátil sa znova na Slovensko, kde prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave (do roku 1953), no po rozporoch s vedením fakulty sa vrátil do Prahy. Stihol však ešte nezmazateľne ovplyvniť svojich bratislavských žiakov, z ktorých vyrástli uznávaní odborníci a významní pracovníci Slovenského pamiatkového ústavu. S ich pomocou rozbehol aj na Slovensku akciu začatú ešte v Čechách – vyhlásenie mestských pamiatkových rezervácií (MPR) a rezervácií ľudovej architektúry. V lete roku 1950 spolu so študentmi z Prahy i Bratislavy spisovali stredovekú architektúru v slovenských mestách, ktoré boli potom vyhlásené za MPR. Podobný prieskum, venovaný ľudovej architektúre – nachádzaniu objektov, ktoré sa pre svoju hodnotu mali chrániť ako pamiatky uskutočnil so študentmi aj nasledujúce leto. Zaradil sa tak medzi najväčšie osobnosti slovenskej pamiatkovej starostlivosti, aj so svojou manželkou Dobroslavou Menclovou, ktorá sústredila pozornosť na dejiny architektúry Slovenska, najmä však na problematiku hradov a zámkov, vydala Pamiatky pozdnej gotiky v Turci (1941), Súpis výtvarných pamiatok Oravy (1942) s obsiahlou úvodnou štúdiou špecifických predpokladov regionálnej umeleckej tvorby, spracovala prehľad vývoja architektúry od 17. do pol. 19.storočia a prehľad vývoja renesančnej architektúry Slovenska. Keďže ich dielo má priekopnícky význam v oblasti pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, Pamiatkový úrad SR udelil manželom Menclovcom in memoriam Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej za celoživotné dielo.

 

MATEJ ŠULEK (* 28. 7. 1748 – 27. 6. 1815) – 270. VÝROČIE NARODENIA

* 28. 7. 1748 vo Veličná (okr. Dolný Kubín) sa narodil Matej Šulek (* 27. 6. 1815 Tisovec, okr. Rimavská Sobota), slovenský evanjelický kňaz, historiograf, náboženský spisovateľ, básnik, autor duchovných piesní, osvetový pracovník.

Základnú školu navštevoval v Istebnom, študoval Ožďanoch (1762), Kežmarku (1764), Prešove a Bratislave (od 1770). Po teologických štúdiách pôsobil ako evanjelický farár v Komlóši (od 1772), v Hybiach (1776 – 1778), Paludzi (od 1778) a v Tisovci (od 1791).

Autor príležitostných veršov, kázní a duchovných piesní, ktorými prispel do Funebrála O. Plachého a do Institorisovho kancionála, odkiaľ ich preberali do novších evanjelických spevníkov. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, kostol a faru, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu a archív (cirkevné dokumenty sústredil do zv. Documenta ad protocolem eccl. Tissolz). Podal opis mesta Tisovec (Topografia oppidi Tisssoltz) a vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny týkajúce sa cirkevných dejín, spisovateľov, rechtorov, farárov (v Memoraviliách zozbieral materiál k liptovským farám) a zanechal aj bohatú korešpondenciu a 2 500 zväzkovú knižnicu. Bol skladateľom duchovných piesní, ktoré prevzal Karol Kuzmány do Zpěvníka a Evanjelického koncionála, a príležitostných a didaktických veršov. V časopise Solennia uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly (1814). Bol aktívnym členom Učenej spoločnosti malohontskej.

 

ONDREJ HODŽA (* 15. 9. 1819 – † 28. 7. 1888) –130. VÝROČIE ÚMRTIA

† 28. 7. 1888 v Sučanoch  (okr. Martin) zomrel Ondrej Hodža (* 19. 8. 1819 Rakša, okr. Turčianske Teplice, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine), slovenský evanjelický kňaz, národnokultúrny pracovník a cirkevný hodnostár. Pseudonym: Maťko zo Slovian. Mal 6 súrodencov, jeho starší brat bol národný buditeľ Michal Miloslav Hodža (* 1811 – † 1870). Bol otcom Jána Miloslava Hodžu (* 1856 –  † 1941), publicistu a osvetového pracovníka, a Milana Hodžu (* 1878 – † 1944), slovenského politika, štátnika a publicistu.

Študoval na gymnáziu v Rožňave, evanjelickú teológiu v Bratislave a na univerzite v Halle (1844 – 1845). Bol evanjelickým kaplánom v Liptovskom Mikuláši (1846 – 1848), farárom v Sučanoch (1848 – 1887), ako aj turčianskym seniorom (od roku 1860), od 1887 žil na dôchodku.

Bol zapisovateľ Ústavu reči a literatúry českoslovanské v Bratislave (1841). Bol aktívnym činiteľom štúrovského hnutia (1844 – 1885), spoluzakladateľ národného spolku Tatrín (1844), zúčastnil sa schôdze evanjelických kňazov Liptova, na ktorej podpísali osvedčenie za štúrovskú slovenčinu (1846). Zapojil sa Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, väznili ho v Martine a v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa na vypracovaní Memoranda národa slovenského (1861), ktorého bol signatárom, bol spoluzakladateľom a členom výboru Matice slovenskej (1863). Podporoval slovenské školy, bránil národné práva Slovákov na cirkevnom a kultúrnom poli. Publikoval v Slovenských národných novinách, v Orle tatranskom bránil Štúrov spis Nárečja slovenskuo..., neskôr publikoval aj v Obzore (1864) a Cirkevných listoch (1873 – 1874). Bol autorom ľudovýchovnej prózy o aktuálnych národných problémoch Maťko zo Slovian.

 

MAGDA MATUŠTÍKOVÁ (* 29. 7. 1928 – † 18. 1. 1972) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 29. 7. 1928 v Bratislave sa narodila Magda Matuštíková († 18. 1. 1972 Praha, Česko), slovenská dramatička, autorka reportáží, redaktorka.

Študovala na gymnáziách v Bratislave a v Prahe, absolvovala odbor medicína na Karlovej univerzite v Prahe a odbor dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1949 – 1953). Pôsobila ako redaktorka Čs. filmu v Bratislave, referentka Zväzu slovenských spisovateľov (1957 – 1959), napokon v slobodnom povolaní (od 1960).

Prozaicky debutovala reportážne ladenou knihou Mesto žije zajtra (Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962), vydanou aj v češtine pod názvom Město žije zítra (Čs. spisovatel, Praha, 1962), v ktorej sa pokúsila zachytiť obraz Vlčieho hrdla (časť Bratislavy pri Slovnafte) ako dôležitej dobovej stavby, pritom budovateľský pátos prózy pramení zo situácií a skutkov, postavy nevidí zúžené, výlučne na pracovisku, ale nazerá i do ich ľudského súkromia, pozitívne črty debutu umocňuje ako neumelecký postup aj kronikárstvo. Autorka drámy Kristína (Valuchovci): Hra v 5 obrazoch  (SVPL, Bratislava, 1959), hry Kadiaľ vedie biela cesta (1960).

 

JÁN KOLLÁR (* 29. 7. 1793 – † 24. 1. 1852) – 225. VÝROČIE NARODENIA

* 29. 7. 1793 v Mošovciach sa narodil Ján Kollár († 24. 1. 1852 vo Viedni, pochovaný je v Prahe), slovenský evanjelický kňaz, kazateľ a farár, básnik, filológ, slavista, pedagóg, vedec, archeológ, folklorista, národopisný zberateľ, autor ideového programu národnoobrodenského hnutia a ideológ všeslovanskej vzájomnosti, stúpenec slovanskej i česko-slovenskej kmeňovej a jazykovej jednoty. Psedonym: Čechobrat Protištúrsky.

Študoval na nižšom gymnáziu v Kremnici (1806 – 1809), prechodne vyučoval v Mošovciach (1809), pokračoval v štúdiách na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici (1810 – 1812), potom na evanjelickom lýceu v Bratislave (1812 – 1815), vyučoval, pôsobil ako vychovávateľ, po tom, ako zložil  (1816) kandidátsku skúšku (u superintedanta Lovicha), ktorá bola podmienkou pre získanie štipendia na štúdium v Nemecku, absolvoval evanjelickú teológiu a filozofiou na univerzite v Jene (1817 – 1819), kde bol svedkom národného hnutia nemeckej mládeže pri 300. výročí reformácie.

Po štúdiách bol kazateľom a neskôr farárom slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti (dnes Budapešť, Maďarsko) kde pôsobil takmer 30 rokov (1819 – 1849). Pritom zvádzal ťažké zápasy najmä s nemeckými a maďarskými cirkevníkmi, ktorí chceli prekaziť zriadenie samostatnej slovenskej cirkvi. Nadväzoval a rozvíjal kontakty s učencami zo slovanských krajín. Založil slovenskú školu (1820), pripravil na vydanie Čítanku (1825) a Šlabikár (1826), zapájal sa do podujatí slovanských vzdelancov v Pešti (Slovenský čitateľský spolok, Slovenská knižnica). Pôsobil v službách cisárskeho dvora – rakúskej vlády ako dôverník vlády pre otázky Slovenska a Uhorska a po revolučných rokoch 1848/1849 ako profesor slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni.

Ponemčené kmene polabských Slovanov a vznikajúci pangermanizmus vzbudili v ňom obavy o osud Slovanov. Protiváhu germanizmu videl v utvorení slovanskej literárnej vzájomnosti, vo vzájomnom poznávaní literatúr a kultúr slovanských národov. Formuloval ideový program národnoobrodenského hnutia a stal sa ideológom všeslovanskej vzájomnosti. Podľa jeho koncepcie Slovania tvorili jeden národ s viacerými kmeňmi, mali spoločný jazyk s rozličnými nárečiami (t. j. národnými jazykmi). Táto koncepcia sa ukázala ako neschodná nielen doma, ale aj u iných slovanských národov. Bol stúpencom česko-slovenskej kmeňovej i jazykovej jednoty. Sám písal v češtine, no usiloval sa v nej uplatniť slovenské prvky, čo malo byť výrazom národnej jednoty Čechov a Slovákov a ich literatúr, no na českej strane s týmito názormi narazil na odpor. Aj keď jeho tvorba mala vplyv na národné uvedomenie mladej generácie štúrovcov a bol pre nich autoritou, rozhodne odmietol Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny na báze strednej slovenčiny a inicioval vydanie publikácie Hlasové... (1846), zameranej proti štúrovskej slovenčine.

Je popredným predstaviteľom slovenskej i českej poézie. V prvej zbierke Básně ospieval lásku k žene – k milovanej Míne (v čase jenských štúdií inšpirovala jeho ľúbostnú poéziu Friederika Schmídtová) a vlasti. Zbierka je predelom vo vývine slovenskej i českej poézie tým, že narúša rokokovo-sentimentálny charakter dovtedajšej básnickej produkcie a prináša nový pohľad na citový svet jednotlivca. Veršovaným eposom Slávy dcera (1824, 1832) vzbudil u slovanských národov pocit spolupatričnosti a národnej hrdosti a  zaslúžil sa o formovanie národného povedomia celej generácie. Podal v ňom básnický obraz púte cez zgermanizované kraje v Nemecku, Čechy a Prahu na Slovensko do Pešt. Bolestné spomienky na milovanú ženu sa v nej striedajú s citlivými komentármi o dejinách i vtedajšom stave slovanských národov.

To, čo v lyricko-epickej skladbe povedal o slovanstve príťažlivými básnickými obrazmi, vedecky sformuloval v rozprave O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými. Bol zberateľom a vydavateľom slovenských ľudových piesní, autorom viacerých teoretických prác i náboženskej literatúry. K odokrytiu veľkého jazykového a estetického bohatstva slovenskej ľudovej kultúry prispel dvojzväzkovou monumentálnou zbierkou ľudových piesní v slovenčine s názvom Národnie zpievanky (1834 – 1935), ktorá bola najobsiahlejšou zbierkou slovenskej piesňovej kultúry. Písal aj memoárovú literatúru (autobiografia Paměti..., 1850). Napísal aj 2 cestopisy.

Napriek tomu, že bol stúpenec česko-slovenskej jazykovej a kmeňovej jednoty a že odmietol kodifikáciu Štúrovej slovenčiny ako samostatného slovanského jazyka, keďže po celý život neuznával osobitosť slovenského jazyka, jeho dielo tvorcu idey slovanskej vzájomnosti malo veľký význam tak v dejinách slovenskej i českej literatúry, ako aj literatúr ďalších slovanských národov, a osobitne v národnom sebauvedomovaní ich príslušníkov spomedzi mladej generácie. Bol vyznamenaný medailou Rakúskej akadémie za literárnu činnosť (1836), diplomom Dr. h. c. filozofickej fakulty univerzity v Prahe (1849), rytierskym krížom radu Františka Jozefa (1850) a diplomami viacerých vedeckých spoločností.

 

ALEXANDER ALBRECHT (* 12. 8. 1885 – † 30. 7. 1958) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 30. 7. 1958 v Bratislave zomrel Alexander Albrecht (* 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko), slovenský hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg, klavirista, violista, muzikológ, autor diel inšpirovaných slovenskou ľudovou hudbou, organizátor hudobného života v Bratislave.

Navštevoval Kráľovské katolícke gymnázium v Bratislave (1895 – 1903), Hudobnú akadémiu v Budapešti (kompozícia – Hans Koessler, klavír – István Thomán, neskôr Béla Bartók, dirigovanie – Franz Szandtner), súčasne štúdium práva (1904 – 1908). Bol organista Dómu sv. Martina v Bratislave a učiteľ Mestskej hudobnej školy (1908 – 1952), ako aj dirigent a riaditeľ Cirkevného hudobného spolku v Bratislave – Kirchenmusikverein zu St. Martin (1921 – 1952).

„Kľúčovú oblasť Albrechtovho diela predstavuje komorná tvorba (Klavírne kvinteto, Sláčikové kvarteto D dur, Tri básne z cyklu Das Marienleben a i.). Vývin jeho hudobnej reči však možno pozorovať aj na rozsiahlej piesňovej tvorbe, ktorá prináša styčné body s piesňovou tvorbou romantizmu (Schubert, Schumann), no použité harmonické postupy a aplikácia moderných prvkov prekračujú hranice romantizmu (Rosenzeit, A szépség himnusza a i.). V rokoch 1925 – 1945 využíva Albrecht bohatú kontrapunktickú prácu, odvážne harmonické postupy (osciláciu septimových a nónových akordov nad basovou zádržou) a prikláňa sa k atonalite a ideálom novej vecnosti (Sonatína pre 11 nástrojov, Tobias Wunderlich, Cantate Dominum a i.). V rokoch 1946 – 1957 sa Albrechtova reč zjednodušuje, začínajú sa v nej uplatňovať prvky neoklasicizmu a folklorizmy. Transformáciou elementov slovenského folklóru, ich svojským spájaním s vlastnou technikou vznikli diela Variácie, Šuhajko a Koncertantná suita pre violu a klavír. V poslednom období života autor spracúva, transkribuje a reviduje vlastné staršie skladby (Vianoce, Šesť skladieb pre sláčikové trio) a komponuje hudobno-didaktickú literatúru.“ (zdroj: ŠEBESTOVÁ, Astrid: Alexander Albrecht).

 

FERKO URBÁNEK (* 31. 7. 1858 – † 10. 12. 1934) – 160. VÝROČIE NARODENIA

* 31. 7. 1858 vo Vsetíne (Česko) sa narodil Ferko Urbánek, obč. m. František Ľudovít Urbánek († 10. 12. 1934 Bratislava-Petržalka), významný slovenský dramatik, prozaik, básnik, národnokultúrny a osvetový činovník, publicista, podnikateľ, úradník,  autor národných, ľudovo zameraných hier a drám, ktorými sa zaradil medzi klasikov slovenskej dramatickej spisby. Pseudonymy: Miloň, Salvator, Tatran, Tatranský, Tatrín, Tatroslav.

Narodil sa na Morave v rodine staviteľa Michala Urbanka. Už ako osemročný stratil matku a vo veku pätnásť rokov aj otca, ale našťastie sa siroty ujal dohniansky katolícky farár, národovec a literát Jozef Bielek, ktorý sa stal jej poručníkom. Študoval na slovenskom patronátnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde na jeho ďalšie národné formovanie priaznivo vplýval gymnaziálny riaditeľ, národnokultúrny pracovník a matičný funkcionár Martin Čulen. Po násilnom zatvorení gymnázia pokračoval (1875 – 1977) na benediktínskom gymnáziu v Ostrihome a vyššom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici. Keď vážne ochorel (1877), štúdium zanechal, a po zotavení  pracoval ako praktikant v lekárni v Malackách  (1882 –1883). Potom pracoval ako notársky pomocník v Púchove (1883 – 1984) a Záriečí (1984), pisár v advokátskej kancelárii Ignáca Radlinského v Dolnom Kubíne (1885 – 1986), hospodáril na rodinnom majetku a zároveň bol poštovým úradníkom v Dohňanoch (1886 – 1904). Bol tajomníkom Spolku sv. Vojtecha (1904 – 1923) v Trnave, kde po vzniku prvej ČSR založil (1919) tlačiareň Urbánek a spol. v Trnave, ktorej bol spolumajiteľom a v ktorej vydával v medzivojnovom období slovenské knihy. Bol tajomníkom Slovenskej ligy v Bratislave (1923 – 1927), napokon odišiel zo zdravotných dôvodov do dôchodku (1927). Od príchodu do Bratislavy žil v rodinnom dome Petržalke, kde aj zomrel. Opatrovateľom jeho pozostalosti sa stal jeho syn JUDr. Ivan Urbánek (* 1900 – † 1976).

Ferko Urbánek v mladom veku. Podľa
originálnej fotografie Pavla Sucháňa.
Reprofoto: ALU SNK

Ako katolícky intelektuál, formovaný princípmi kresťanskej morálky, a vynikajúci umelec, citlivo reagujúci na vonkajšie podnety, sa zanietene venoval literárnej tvorbe, v ktorej aj vynikol. Bol všestranne národne, kultúrne a najmä literárne činný vo viacerých literárnych žánroch, najväčší dôraz však kládol na písanie divadelných hier. Je tvorcom národnej ľudovej dramatiky, v rámci ktorej ideovo kontinuálne nadviazal na líniu slovenského ochotníckeho divadla reprezentovanú v 19. stor. Jánom Chalupkom a Jánom Palárikom, keď prehĺbil realistické smerovanie dramatickej tvorby na Slovensku. Bol aj autorom mnohých básní a piesní. Ako jeden z najproduktívnejších, najhrávanejších a najpopulárnejších dramatikov obdobia literárneho realizmu (napísal 54 hier a tlačou z nich vydal 35) sa zaslúžil o rozmach ochotníckeho i rozvoj profesionálneho divadelníctva na Slovensku v 20. stor. Najskôr dramatizoval ľudové rozprávky a povesti a pokúsil sa písať bábkové hry. Čoskoro sa však preorientoval na spoločenské komédie s národnovýchovným a ľudovýchovným programom. Autor komédií: Strídža spod Hája (1898), Rozmajrín (1899), Bludár (1900), po roku 1900 autor symbolisticko-alegorických divadelných diel Beh času, Odkliatie alebo Čarovný prsteň, Mrak a jas, Kikimora, Tatrín, Sen o šťastí, ako aj historických hier Bojom ku spáse, Stratený život, ľudových drám Škriatok, Kríž pod lipami, komédie Mam a klam alebo Falošné diamanty, detských hier Jezuliatko, Odmena dobrých dietok, Zlaté srdce alebo Obeta detinskej lásky a i., vlasteneckých hier Krvosavci alebo Obeť krve-výkup spásy, Za tú našu slovenčinu, tragédie Hrob lásky a mnohých ľudových veselohier ako Kamenný chodníček, Strašidlo, Už sú všetci v jednom vreci alebo Prevrátený svet a i., ako aj veršovanej drámy – jednoaktovky Prokla, žena Pilátova, hry Pravda víťazí, hry so spevmi Pani richtárka, drámy Pytliakova žena, ktoré uviedlo SND v Bratislave, čím sa stal jeho kmeňovým autorom. Venoval sa aj poézii, napísal vyše 200 básní a piesní, z nich viaceré zo zbierky Zo srdca (1920) zľudoveli a boli zhudobnené M. Schneidrom-Trnavským (Hoj, vlasť moja, Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Junák, Šuhaju, šuhaju, Povedzi mi, dievčatko a i.). Ako prozaik uverejnil časopisecky 180 krátkych, zväčša didakticko-moralizátorských próz, ktoré zaradil do 15 knižných prozaických zbierok ľudového čítania (Obrázky z hôr, Kysuca, Za slobodu, Pestré kvietky, Krivoprísažník a iné rozprávky atď.), jeho prozaická tvorba však nezískala väčší ohlas. Písal besednice, úvodníky, hospodárske a satirické články,  prispieval do krajanskej tlače. Vydal zbierku veršov pre deti a zbierku piesňových textov spolu s partitúrou M. Scheidera-Trnavského. Je aj autorom autobiografických prác. Jeho súborné dielo vyšlo v 43 zv. pod názvom Spisy Ferka Urbánka (1923 – 1943).

 

Literatúra
  • 30. výročie úmrtia Františka Floriansa. In: Zavraské slovo [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Alexander Albrecht. In: Hudobné centrum [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BRÁZDILOVÁ, Magdaléna, Mgr.: Mária Kosová-Kolečányi. In: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky [online]. Uverejnené: 10. 4. 2012 [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BRÁZDILOVÁ, Magdaléna, Mgr.: Václav Mencl a Dobroslava Menclová: (*1905 – † 1978) a (*1904 – † 1978). In: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky [online]. Uverejnené: 10. 4. 2012 [citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Dušan Nebyla. In: HORVÁTHOVÁ, Adriena, PhDr.: Sprievodca po trnavských cintorínoch :Slovenské a európske osobnosti v Trnave [online]. Trnava: Vydal Miestny odbor Matice slovenskej v Trnave, 2008. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Dušan Nebyla. In: SND [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ELIÁŠ, Michal: Jubileá v 2. štvrťroku 2018: Júl [Ondrej Hodža – † 28. 7. 1888; Ján Kollár 29. 7. 1793]. In: Slovanská vzájomnosť [online], Ročník XVIII. Číslo 2. Jún 2018.  [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ferko Urbánek. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Herec Ľubomír Gregor oslavuje okrúhle narodeniny, má 70 rokov. In: Teraz.sk [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • História katedry: Významní pracovníci Katedry psychológie v minulosti (prof. PhDr. Tomáš Pardel, DrSc.). In: FF UK V Bratislave [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • HODŽA, Ondrej. In: Slovenský biografický slovník, zv. 2.: E – J. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 349.
  • HOJČ, Samuel. In: Slovenský biografický slovník, zv. 2.: E – J. Martin: Matica slovenská, 1987, s. 356.
  • Igor Hrušovský. In: Masarykova univerzita [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Kollár. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jezuitské gymnázium: (neskôr: Farmaceutická fakulta UK; Kalinčiakova 8 a Pri starej prachárni 11, Bratislava; architekt : František Florians). In: Registre modernej architektúry Slovenska [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Brandobur. In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Július Botto. In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Július Botto. In: Wikipédia [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Júlový kalendár významných osobností Gemera (24. júl – Samuel Hojč; 24. júl – Július Botto; 28 júl – Matej Šulek). [Zostavuje Marta Mikitová]. In: Gemer [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí regionálnych osobností Turca 2018. In: Turčianska knižnica v Martine [online]. ISBN 978-80-89911-02-8. [Citované 1. 7. 2018]. In: Turčianska knižnica [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí regionálnych osobností a udalostí v roku 2018. [Zostavili Alena Zelenáková, Antonia Šaradinová; zodpovedná redaktorka: Mgr. Ivana Knappová, riaditeľka PK]. 1 vyd. In: Považská Bystrica: Považská knižnica [online], 2017. ISBN 978-80-972143-3-3. 91 s. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendáriá 2018: Júl 2018. In: Národné osvetové centrum [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ľubo Gregor In: Osobnosti.cz [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ľudia a udalosti v histórii Trnavy – jún 2014 (František Florians). In: Novinky z radnice [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Magda Matuštíková. In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Minařík obžalován. A Skukálek bude zapomenut? In: Načerno: Internetové noviny Jiřího Černého [online]. Uverejnené: 5. 2. 2008 [citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • MOJŽIŠOVÁ, Halina, Mgr. – OROSOVÁ, Martina, Mgr. – PLÁVKOVÁ, Viera, PhDr.: Václav Mencl. In: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky [online], Bratislava, 2000. Uverejnené: 15. 1. 2014 [citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • O Farnosti: Farnosť svätého Michala archanjela Záhorská Ves: História kostolov v Záhorskej Vsi (František Florians). In: Záhorská Ves [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Opustili nás: Rudolf Skukálek (20. 8. 1931 – 26. 7. 2008). In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • PARENIČKA, Pavol, PaedDr., CSc.: Ferko Urbánek. In: Knižnica, ročník: 9., č 8 (2008), s. 59 – 62. [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Pavel Koyš. In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Pavol Gojdič, biskup a mučeník. In: Životopisy svätých [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Prof. PhDr. Rudolf Macúch. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Rudolf Macúch. In: Wikipédia [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Rudolf Skukálek. In: LIC: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 25. 1. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Samuel Hojč. In: Wikipédia [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Sidónia Sakalová. In: Gabajová [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • STRAKA Štefan (1898 – 1932). In: Galéria Miloša Alexandra Bazovského [online]. [Citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ŠEBESTOVÁ, Astrid: Alexander Albrecht. In: 100 slovenských skladateľov. Editori: Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava: Národné hudobné centrum, 1998, s. 13.
  • VALLAŠEKOVÁ, Márie: Jubileá (prof. PhDr. Tomáš Pardel, DrSc.). In: Naša univerzita: Spravodaj Univerzity Komenského [online], č. 1, október 1968, s. 9. [Citované 2. 7. 2018]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Z kalendára výročí regionálnych osobností Turca. [Anna Miloslava Čajaková]. In: MY Turiec [online]. Uverejnené: 8. 11. 2006 [citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Zomrel herec Ľubo Gregor. In: Aktuality.sk [online]. Uverejnené: 17. 11. 2016. [citované 1. 7. 2018]. Dostupné na internete: <TU>.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com