Jurík, Ľ.: Náročné čítanie pre náročných čitateľov [Špaček, J.: Pascalov tieň, 2017]

31.01.2018 15:33

 

Jozef Špaček

PASCALOV TIEŇ

Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017,

1. vyd., 165 s., ISBN 978-80-8061-989-3

 

Náročné čítanie pre náročných čitateľov

ĽUBOŠ JURÍK

Napriek prúdu skeptických myšlienok o tom, že kniha stráca v spoločenskom vedomí svoj pôvodný význam, že ju vytláča internet, televízne programy a iné mediálne aktivity, knihy sa čítajú a čítať neprestávajú. Možno je to skôr naopak: akoby si v záplave povrchností a mediálnych hlúpostí čitateľ hľadal a zjavne aj nachádzal dobré knižné tituly, knihy nielen s peknou väzbou, grafickou úpravou, ale aj s kvalitným obsahom. Popritom však treba podotknúť, že ani vo vydavateľskom a čitateľskom priestore nie je ľahké sa orientovať, keďže komerčné tlaky nútia vydavateľstvá myslieť prinajmenšom na rentabilitu, nehovoriac o ziskoch z vydaných titulov. Knižný trh s vydanými knihami – domácimi aj zahraničnými – je obsiahly, takmer neprehľadný.

Úprimne povediac, je zahltený priemernými či podpriemernými titulmi, nehovoriac o čistých literárnych brakoch. Ešte aj literárne recenzie sú v niektorých médiách sponzorované, vplyvné vydavateľské domy si presadia (a zaplatia!) literárnu kritiku, ktorá sa na kritiku nepodobá, skôr pripomína platenú inzerciu. Je to deformácia knižného trhu, pretože čitateľom sa predostiera nekvalita, povrchné príbehy, a je jedno, či sú to autori domáci alebo zahraniční. Pýtam sa teda s Janom Werichom v jeho slávnom dialógu s Miroslavom Horníčkom: „Co číst?“ Áno, „čo čítať“ a čo nie, aby sme sa vyhli záplave plytkých, naivných a nablýskaných kníh a knižočiek, ktorých jedinou prednosťou je lakovaná obálka a zaplatená inzercia. Vyhnúť sa tomu nemožno, pretože to, čo sa píše a aj s úspechom vydáva a predáva, je obrazom nielen vydavateľského prostredia, ale aj veľkej väčšiny čitateľov – ktorí sú odchovaní bulvárnymi médiami a, žiaľ, aj sociálnou realitou našej spoločnosti.

Zaiste, nie je to norma, nie je to hlavný prúd vo vydavateľských aktivitách. Predsa len je takmer zúfalstvom prehrabávať sa v záplave literárneho braku a dokonca sa dať presviedčať, že takýto druh literatúry je vlastne jej obohatením. Buďme teda radi, že ľudia vôbec čosi čítajú, hoci je to odpad. Aj v tomto literárnom smogu sa vždy nájdu – pochopiteľne! – diela kvalitné, výnimočné. Bolo by nespravodlivé a nečestné zatracovať edičnú politiku našich vydavateľstiev, pretože je nepochybne ich ambíciou vydávať okrem komerčných titulov aj knižky kvalitné, čitateľsky nielen príťažlivé, ale aj náročné. Verím, že sa nepomýlim, ak za takú knihu, teda náročnú pre náročných čitateľov, označím zbierku krátkych próz, ktorú napísal Jozef Špaček a dal jej priam tajuplný názov: Pascalov tieň. Dielko je to rozsahom neveľké, no obsahom bohaté. Čitateľa zaujme už štylistická konštrukcia textu, jemné pradivo dômyselných viet, v ktorých je veľa odkazov na tvorbu iných (veľkých) autorov. Špaček predpokladá – a právom –, že jeho čitateľ je poučený o dielach, na ktoré sa odvoláva, pritom dej svojich textov posúva práve skrze citácie obľúbených spisovateľov (Bukowski, Updike, Vonnegut, Verlaine, Sloboda a iní). Pod povrchom niekedy jednoduchých, dalo by sa povedať až banálnych príbehov sa skrýva pôsobivá psychologická drobnokresba medziľudských vzťahov, až na hranici priam freudovskej psychoanalýzy.

Autor sa prvoplánovo odvoláva na svoje dlhoročné pôsobenie gymnaziálneho učiteľa v neveľkom mestečku na Záhorí (Skalica) a na tomto pôdoryse umne rozvíja vlastné postrehy, hovorí o utlmených ambíciách, ktoré sa premietajú do vzťahov muža a ženy. Skrze autorské reflexie ožívajú aj figúrky z hrdinovho prostredia, typickí aj netypickí jednotlivci, ktorí dotvárajú farbistú atmosféru malomesta, no najmä Špačkovho vnútorného vesmíru. Možno teda bez obáv povedať, že v prózach je veľa autobiografických zážitkov, emócií a pocitov, akokoľvek sa autor snaží o nestranný pohľad či nadhľad. Vlastne – ani sa o to neusiluje. Špačkovo stotožnenie so svojimi literárnymi postavami je viac ako zrejmé: z prítmia autorovho vedomia i podvedomia sa v textoch prezentujú protagonisti príbehov, ktorí sú alter egom rozprávača, resp. sú ním samým. Najmä v prvej časti, ktorú autor nazval kentaur.sk sa síce obšírne, no rozhodne nie nudne zapodieva miestami komickými, smiešnymi, no zväčša tragikomickými udalosťami (nemožno ich nazvať príbehmi!) pedagóga, intelektuála v menšom mestečku, ktorý naráža na spoločenské, no najmä vzťahové limity, na obmedzenia vlastných riešení a rozhodnutí. Príbehy autorových postáv sú rámcované pôvabným koloritom vinohradníckeho prostredia, vinohradmi, viničom, vínom, ktoré predstavujú akýsi harmonický protipól rozorvaného vnútra autorových postáv. Opisy zo školského prostredia nie sú len „vzťahové“, teda neopisujú len pomery v škole, no odrážajú – a to je dôležité povedať – skrze učiteľov a ich žiakov aj celospoločenskú situáciu, zdeformované hodnoty, pomýlenú hierarchizáciu hodnôt. Na tie deformácie zvyčajne dopláca idealista, rojko, človek čistý, ale až donkichotovsky naivný, nepoučiteľný vo svojej viere, že žiť možno aj v pravde.

Ako inak, udalosti, kauzy, rozhodnutia sledovanej literárnej postavy sa musia prejaviť aj v konaní a reakcii ženských protagonistiek. Autor-hrdina-literárna postava si buduje zložité, neraz márne, zbytočné, až kunderovsky groteskné vzťahy so ženami, s ktorými sa stretáva, s ktorými žije a ktoré sú súčasťou príbehu. Žena však nie je len objektom lásky, emócií, sexu (hoci aj!), ale predovšetkým akýmsi spektrom v krištáľovej guli tých najrozmanitejších reakcií v reálnom spoločenskom prostredí. Na správaní partneriek (žien, priateliek, mileniek) je priam majstrovsky zobrazené nielen myslenie a správanie žien, ale aj ich sociálne vnímanie reality: čosi ako pud sebazáchovy, intuícia možných matiek, čoho muž nie je schopný – alebo čo podceňuje. Jozef Špaček pritom úsporne narába s textom, neprezrádza čitateľovi svoju pointu až do posledného riadka: a potom zrazu pointu neprezradí...! Otvára tým priestor čitateľovej obrazotvornosti, ponúka možnosť pre svojské dokončenie príbehu. Netreba vari zdôrazňovať, že pri autorovom tvorivom (skeptickom!) natureli je väčšina prítomných textov mierne pesimistická, miestami pre hlavného hrdinu bezvýchodisková. Druhá časť má názov Oni a ony a už len samo pomenovanie akoby indikovalo obsah a zameranie Špačkových poviedok. Muži a ženy. Veľmi svojrázna je poviedka (novela) Koho kopú múzy?, ktorá je nielen citlivým a pôsobivým opisom vzťahov medzi mužom a ženou, ale aj veľmi svojráznou genézou vzniku básne. Čosi podobné je v slovenskej prozaickej tvorbe ojedinelé, ak nie jedinečné. Na pozadí drobných, malých i veľkých emócií v partnerských vzťahoch autor presvedčivo opisuje, ako vzniká báseň, ako sa mení jej štruktúra, forma, obsah. Čo všetko ovplyvňuje vznik básne, aké záchvevy a poryvy duše, aké vesmírne vplyvy či priam b análne úkony ako šúpanie cibule? Špačkove prózy majú veľmi blízko k jeho obľúbenému autorovi Johnovi Updikovi, hoci ani zďaleka nemožno hovoriť o nejakom epigónstve; ak by to nebolo priveľmi opovážlivé, dalo by sa povedať, že učeň sa vyrovnal majstrovi, či ho dokonca prekonal. Prinajmenšom v záverečnej poviedke (novele) Plachá vášeň, ktorú nemožno čítať bez primeraného intelektuálneho zázemia. Ak by bol tento text preložený do angličtiny (dosaďte si akýkoľvek iný jazyk), čitateľ by ho nemusel rozoznať od niektorých častí Updikovej prózy O farme. Na rozdiel od puritánskeho Updika sa Jozef Špaček nebráni opisom mocných erotických scén – robí to bez lascívnosti, bez túžby po lacnej senzácii, robí to kultivovane, a hoci javy a činy pomenúva bez prudérie, predsa len pôsobia tlmene a najmä literárne presvedčivo. Aj tento príbeh – mimochodom, je v ňom motív lesbickej lásky – má takmer kriminálnu pointu: či skôr pointu bez pointy. Nie nadarmo som nazval túto recenziu (úvahu) náročným čítaním pre náročných čitateľov. Kto má rád knihy z červenej knižnice, nech sa za Špačkovou knihou ani len neunúva. Čítať Pascalov tieň je vskutku dobrodružstvom ducha. Ako čitateľ som vďačný, že takéto knihy slovenských autorov sa z času na čas na našom knižnom trhu objavia.

 

- - -

Bibliografický odkaz:

JURÍK, Ľuboš: Náročné čítanie pre náročných čitateľov. [Recenzia knihy Jozef Špaček: Pascalov tieň, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017]. In: Literárny týždenník, č. 1 – 2, ročník: XXXI, vyšlo 17. 1. 2018, s. 12. ISSN 0862-5999. Dostupné na internete: <TU>.

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com