Výročia osobností a udalostí – JANUÁR 2017

01.01.2017 09:18

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ A UDALOSTÍ V JANUÁRI 2017

 

NOVÝ ROK

Dňa 1. 1. Nový rok – Prvý deň kalendárneho roka ustanovili v starorímskom kalendári na 1. marca, od r. 46 pred Kr. v juliánskom kalendári – podľa rímskeho cisára Gaia Julia Caesara – na 1. januára, v ranokresťanských časoch na predpokladaný deň narodenia Krista 6. januára, od 4. stor. na 25. decembra a od r. 1582 v gregoriánskom kalendári – podľa pápeža Gregora VIII. – na 1. januára.

 

VZNIK SLOVENSKEJ REPUBLIKY – 24. VÝROČIE

* 1. 1. Deň vzniku Slovenskej republiky – Samostatná Slovenská republika vznikla 1. 1. 1993 na základe prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenska 17. 7. 1992, prijatia ústavy Slovenskej republiky 2. 9. 1992 a Zákona FZ ČSFR o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 25. 11. 1992.

 

JÁN BREZINA (* 1. 1. 1917 – † 4. 8. 1997) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 1. 1. 1917 narodil sa vo Východnej Ján Brezina († 4. 8. 1997 v Bratislave), slovenský básnik, literárny teoretik, historik a vedec. Študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1937 – 1941). Bol úradníkom v Bratislave (1942–1943) a odborným pracovníkom Literárnovedného ústavu SAVU v Bratislave (1943 – 1946), odkiaľ odišiel do Matice slovenskej v Martine, kde viedol literárnohistorický odbor. Bol šéfredaktorom vydavateľstva Matice slovenskej (1952 – 1954). Potom sa vrátil do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde pôsobil vyše tridsať rokov až do odchodu na dôchodok (1984), ako vedecký pracovník (1954 – 1970),  riaditeľ ústavu (1970 – 1973) a potom znova ako vedecký pracovník. Zomrel 4. 8. 1997.

Do literatúry vstúpil ako člen skupiny slovenských nadrealistov. Debutoval básnickou zbierkou Nikdy sa nestretnem (1941). Prezentoval sa v nej ako básnik, ktorého najväčším inšpiračným zdrojom je detstvo a rodný kraj, no najmä citový vzťah k matke. Po nej napísal zbierky Volanie miesto spánku (1945), ktorej základným poetickým materiálom sú snové vízie, a Anjel pokoja (1946), v ktorej vyjadril nádej, že po vojnovom konflikte ľudstvo zmúdrie a všade zavládne mier a pokoj. V nasledujúcich zbierkach Slnečný deň pre všetkých (1947), Vrchy sa ubránia (vydané 1946 – 48), Najvyšší čas (1949), a v poéme V povstaní (1955) sa postupne rozišiel s poetikou nadrealizmu. Zreteľný návrat k vnútorným zdrojom vlastnej emocionality znamenala zbierka Okrídlený deň (1960). V zbierkach Vidím a vstávam (1967), V zornom poli čierny strom (1969), neskrýva svoj obdiv k vymoženostiam civilizácie, no na druhej strane vidí aj negatíva, ktoré materiálny rozvoj priniesol do kvality medziľudských vzťahov. K podnetom nadrealistickej poetiky sa čiastočne vrátil v zbierkach Nárečie hudby (1971), Nezaspi prvosienka (1975) a Nočné bdenie (1979), a to najmä spojením reflexie s imagináciou a využitím snových prvkov. V zbierke Baladická suita (1982) vyjadril úprimný vzťah k rodnému liptovskému kraju a v zbierke Horúcou linkou nastolil otázky existencie človeka a perspektívy života na našej planéte. Syntézou jeho názorového a poetologického vývinu je zbierka Sviatok margarét (1987), v ktorej sú zastúpené tematické okruhy od sociálnych, občianskych, cestopisných, ľúbostných motívov až po motívy detstva a života súčasných detí. Aj zbierka Pre koho svitá (1989) má sumarizujúci charakter, a to v rovine poetiky. Podobne možno charakterizovať zbierku Miesto vo vesmíre (1990). Ako literárny teoretik napísal monografickú prácu Ivan Krasko (1946), v ktorej z poetologického hľadiska podrobne preskúmal štruktúru stavby Kraskovej poézie i rytmický pôdorys jeho verša. V knižných publikáciách Hviezdoslavova neznáma báseň (1950) a Hviezdoslavova básnická panychída na smrť Tolstého (1952) uverejnil dve dovtedy neznáme básnické skladby P. O. Hviezdoslava a napísal k nim väčšie štúdie. Napísal aj monografické dielo Slovenská poézia v revolučnych rokoch 1917 – 1921 (1957). V monografii Básnik Vladimír Roy (1961) preskúmal jednotlivé vývinové etapy básnickej tvorby tohto popredného predstaviteľa Slovenskej moderny. V diele Poézia Fraňa Kráľa a problémy slovenskej poetiky (1968) analyzoval básnickú tvorbu tohto autora. V monografiách Básnické dielo Laca Novomeského (1982) a Básnik Ján Poničan (1988) versologicky analyzoval tvorbu týchto básnikov, napísal aj štúdie o poézii M. Válka a i. Ako prekladateľ sa prezentoval pretlmočením románu Honoré de Balzaca Šagrénová koža a venoval sa aj ďalším prekladom z francúzskej literatúry (Baudelaire, Eluard a i.).

 

OTVORENIE PEDAGOGICKEJ FAKULTY NA SLOVENSKEJ UNIVERZITE – 70. VÝROČIE

* 1. 1. 1947 otvorili Pedagogickú fakultu, zriadenú v roku 1946, na Slovenskej univerzite v Bratislave (dnešná Univerzita Komneského).

 

POLITICKÁ REVUE HLASISTOV SLOVENSKÝ OBZOR – 110. VÝROČIE VZNIKU

* 1. 1. 1907 vyšlo v Budapešti prvé číslo politickej revue hlasistov Slovenský obzor za redakcie Antona Štefánka; časopis sa však udržal len do roku 1908.

 

JOZEF MAXIMILIÁN PETZVAL (* 6. 1. 1807 – † 19. 9. 1891) – 210. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 1. 1807 sa narodil v Spišskej Belej Jozef Maximilián Petzval († 19. 9. 1891 Viedeň, Rakúsko), prof. Dr. Ing., slovenský matematik, fyzik, univerzitný profesor, jedna z najvýznamnejších európskych vedeckých osobností 19. storočia, zakladateľ modernej optiky, vynálezca dvoch fotografických objektívov – portrétového a krajinkárskeho (tzv. ortoskop) svetového významu, ktoré sa dodnes využívajú v astronómii, kinematografii, v meracej technike a i., vynálezca ďalekohľadov, premietačiek, osvetľovacích prístrojov, zrkadlovej Petzvalovej lampy či projektora.

Narodil sa na slovenskom Spiši v rodine učiteľa, organistu, mestského geometra, ktorý bol aj opravárom organov a vynálezcom. Študoval na elementárnej škole v Kežmarku, nižšie gymnáziu vyššie v Podolinci,  Levoči, potom chodil do Kráľovskej akadémie v Košiciach (1823 – 1825). Dobrý vzťah k matematike získal až po vnútenom preštudovaní vhodnej učebnice počas prázdnin, keď sa pripravoval v kvarte gymnázia na reparát z matematiky. Začal študovať na Univerzite v Pešti (dnes Budapešť, 1926), absolvoval Institutum Geometricum v Pešti, kde získal titul inžiniera, za zapísal na filozofickú fakultu  Peštianskej univerzity, kde ho vymenovali za adjunkta na katedre fyziky, kde obhájil aj doktorát z filozofie (1832) a kde ho menovali za riadneho profesora vyššej matematiky (1837). Pracoval ako inžinier v službách mesta Pešť, pripravoval najmä vodnostaviteľské projekty a svoje vedomosti uplatnil pri záplavách ohrozujúcich mesto (1828 – 1835).  Bol sa suplentom matematiky, mechaniky a praktickej geometrie a riadnym profesorom vyššej matematiky na Peštianskej univerzite (1835 – 1837). Potom prednášal mateamituku na katedre matematiky Viedenskej univerzity (1837 – 1977). Bol členom Akadémie vied vo Viedni a aj Uhorskej akadémie. V rámci fyziky venoval osobitnú pozornosť najmä optike, kde sú najvýznamnejšie jeho vynálezy fotografických objektívov, ktorých konštrukciu exaktne vyrátal a nakreslil. Vynikal v riešení algebraických a diferenciálnych rovníc, bol mimoriadne zručný brusič skla a jemnomechanik. V akustike sa zaoberal kmitaním strún, diferenciálnymi rovnicami kmitania strún, matematickou teóriou hudobných nástrojov. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike. Vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Najväčšou vedeckou zásluhou, ktorú má J. M. Petzval, je objav aplikácia vedecky podloženej metódy výpočtu (1840) i konštrukcie špeciálneho účelového objektívu. Po teoretických matematicko–fyzikálnych úvahách kombináciou viacerých šošoviek určil vysoko svetelný portrétny (1841) a krajinársky objektív. Nimi sa dali robiť portréty prekvapujúcej krásy a ostrosti kratšom expozičnom čase ako dovtedy. Portrétny objektív pozostával zo štyroch šošoviek, ktoré mali korigovanú chromatickú chybu i guľový odklon. Objektív umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. To v praxi znamenalo že samotná expozícia fotografickej platne trvala menej ako minútu (predtým 5 až 30 minút, počas ktorých sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť). Preto je pokladaný za zakladateľa modernej fotografie. Oba vynálezy majú svetový význam. Na realizáciu ich odovzdal známemu viedenskému optikovi F. Voigtländerovi, ktorý čoskoro začal aj výrobu vo veľkom, a to s mimoriadnym komerčným úspechom, z čoho však samotný konštruktér nemal zaslúžený zisk. Neuzavrel totiž zmluvu s výrobcom a svoj objektív si nedal patentovať. Jedinou jeho odmenou bolo dvetisíc zlatých, ktoré od Voigtländera dostal za svoje výpočty. Táto odmena bola nespravodlivo nízka v porovnaní s optikovými ziskami a došlo preto medzi nimi k otvorenej roztržke a vážnym sporom. Petzval neskôr zdokonalil aj krajinársky objektív, s ktorým nebol spokojný a pokúšal sa spolupracovať s inými optikmi, ale komerčný zisk zo svojich objektívov nikdy nemal. Navrhol aj konštrukcie mikroskopov, osvetľovacích  prístrojov, premietačky, dvojoký ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, ktorou sa dá maximálne využiť svetelná energia (prenosný reflektor s priemerom 1,3 m na osvetľovanie predmetov až do vzdialenosti 2,7 km), a pomocou nej zostrojil aj projektor. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike, vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Ako matematik vynikal v riešení lineárnych a diferenciálnych rovníc, v teórii algebraických a vyšších rovníc. Jeho hlavným matematickým dielom bola mimoriadne rozsiahla monografia Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom (1947), ktorú vydal v nemeckom jazyku (1853). Napísal okolo 90 vedeckých prác a štúdií, celý rad svojich pôvodných myšlienok však nepublikoval.  Jeho pripravované viaczväzkové dielo o optike nikdy neuzrelo svetlo sveta. Časti jeho rukopisov Teória systémov tónových osnov, Teória oporných čiar a Petzvalove sedemmiestne logaritmy sa našli 10 rokov po jeho smrti. Jeden kráter na odvrátenej strane Mesiaca nesie meno PETZVAL.

 

JOZEF CINCÍK (* 8. 1. 1987 – † 8. 3. 1909) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

8. 1. 1987 zomrel v Danvile (USA) Jozef Cincík (* 8. 3. 1909 v Clopodia, Rumunsko), významný slovenský výtvarník – maliar, sochár, autor známkovej tvorby, scénograf, historik umenia; po štúdiách pracoval v Matici slovenskej (1933 – 1945), kde sa stal tajomníkom jej umeleckého odboru (1940) a jedným z iniciátorov založenia Slovenskej národnej knižnice (s J. C. Hronským, F.. Hrušovským, A. A. Baník a i.); roku 1945 však odišiel zo Slovenska ako politický emigrant. Venoval sa dejinám slovenského výtvarného umenia a písal odborné práce o grafike, barokových freskách ale aj Ľ. Fullovi či M. Benkovi. Vydal monografiu o anglickom dvornom maliarovi pochádzajúcom zo Slovenska Jakubovi Bohdanovi, monografiu Meč slovenského vladára (Z počiatkov slovenského výtvarného umenia, 1947), neskôr vyšla pod názvom Slovak Ruler`s Sword. A Study from ancient Slovak art (1956), a i. Výtvarne upravoval knihy a tvoril aj vitráže a maľby pre slovenské kostoly v zahraničí.

 

 

FERDINAND ŠTELLER-ŠTELIAR (* 10. 1. 1897 – † 18. 11. 1982) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 10. 1. 1897 narodil sa v Jasení (okr. Banská Bystrica) Ferdinand Šteller-Šteliar († 18. 11. 1982 v Košiciach), slovenský jazykovedec, literárny historik, hudobný sladateľ, učiteľ, kultúrny a osvetový pracovník. Pochádzal z učiteľskej rodiny, ľudovú školu navštevoval pod otcovým vedením v rodnej obci (1907 – 1909). Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1907 – 1909), v Kečkeméte (1909 – 1912, 1913 – 1915), vo Vacove (1912 – 1913), matematiku, fyziku, slavistiku a hudbu na univerzite v Budapešti (1915 – 1918). Bol učiteľom na meštianskej škole v Martine (1918 – 1919), stredoškolským profesorom na gymnáziách v Ružomberku (1919 – 1924, 1938 – 1940), Košiciach (1924 – 1838) , riaditeľom na učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach (1940 – 1946), pôsobil ako prof., prekladateľ, archivár a korektor (1946 – 1958), potom žil na odpočinku v Košiciach (od 1958).

Ferdinand Šteller-Šteliar,
portrét od Stanislava Biroša

Bol všestranne orietovanou osobnosťou, popri pedagogickej praxi pracoval najmä v oblasti jazykovedy, literárnej histórie, hudby a osvety. Do kodifikácie slovenskej pravopisnej normy zasiahol prácou Pravidlá slovenského pravopisu pre školskú a domácu potrebu (1919), v ktorých sa zameral na vzťah výslovnosti a pravopisu. Napísal aj pravopisné príručky slovenského jazyka ako Gramatika slovenského jazyka na školy gymnaziálne, reálne a učiteľské (1924), Pravopis spisovnej reči slovenskej (1928) a i. V prácach z rokov 1928 a 1932 obhajoval činnosť pravopisnej komisie Matice slovenskej proti čechoslovakistickým postojom v otázkach slovenského spisovného jazyka. Materiálovo bohaté sú aj jeho literárnohististorické práce – v štúdii Baťko Škultéty (1925) predstavil Škultétyho názory na slavistiké a slovakistické otázky, v práci Jonáš Záborský a pamätnie dni na rok 1926 (1926), sa osvetovo-populárnou formou zamýšľal nad zástojom a významom slovenských osobností v kultúrno-historických dejinách (kapitoly o P. J. Šafárikovi, F. V. Sasinkovi, J. Strakovi). V dvojzväzkovej monografiu Andrej Radlinský 1 – 2 (1934) sa zameral na jeho aktivitu v národnom hnutí v rokoch 1830 – 1880 a vyzdvihol hlavne zásluhy A. Radlinského i jeho okruhu o normovanie slovenského spisovného jazyka. Na vydanie pripravil Bájky 1 – 2 (1926) J. Záborského. V hudobnej oblasti vynikol ako interpret hry na vieolončele, na husliach, klavíri, organe, dirigent študentských orchestrov i improvizátor. Ako prednášateľ a publicista sa zameriaval na odstraňovanie medzier v poznaní slovenskej literárnej minulosti, histórie a spisovného jazyka, upozorňoval aj na aktuálne nedostatky slovenského kultúrneho života. Bol redaktorom Sborníka Spolku profesorov Slovákov (1926 – 1928), členom pravopisnej komisie pre zostavenie Pravidiel slovenského pravopisu (1927 – 1931), ako aj členom jej jazykovedného odboru v Martine a Literárneho odboru (od r. 1926). Bol predsedom Spevokolu J. L. Bellu v Košiciach (1927 – 1932).

 

BOHUMIL HALUZICKÝ (* 8. 3.1879 – † 11. 1. 1957) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 1. 1957 zomrel v Bratislave BOHUMIL HALUZICKÝ (* 8. 3.1879 Bzová, Česko), literárny historik, slovakofil, slovakista, prozaik, divadelný kritik. Študoval na gymnáziách v Uherskom Hradišti a v Brne (maturoval 1898), slovanskú a germánsku filológiu na univerzitách v Prahe, Lipsku a v Heidelbergu. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Prahe (1906 – 1908), v Uherskom Brode (1908 – 1910),  v Brne (1910 – 1917),  školský inšpektor v Uherskom Hradišti (1917 – 1919), riaditeľ gymnázia v Ružomberku (1919), v Bratislave (1919 – 1926, súčasne lektor slovenčiny na Filozofickej fakulte UK (od r. 1920), redaktor Lidových novín v Brne 1926 – 1939, na dôchodku žil v Uherskom Brode (od 1939) a Bratislave (od r. 1946). Ako slovakofil a slovakista, ktorý sa venoval pod vplyvom Jaroslava Vlčka dejinám slovenskej literatury, obhajoval čechoslovakistickú orientáciu, bol stúpencom česko-slovenskej vzájomnosti. Najskôr sa venoval štúrovskému obdobiu, potom dielu Martina Kukučína, je autorom monografie Martin Kukučín (1928). V diele Božena Němcová a Slovensko (1952) publikoval aj listy B. Němcovej slovenským osobnostiam. Osobitný význam majú jeho spomienky na svojich vtrstovníkov v knihe čŕt Stopami rozpomienok (1956). Napísla aj zbierku poviedok Ubozí a radostní (1941). Bol plodným publicistom, nielen ako redaktor Lidových novín, ale aj v slovenských periodikách (Prúdy, Slovenský denník, Slovenské hlasy a i.), písal literárne a divadelné kritiky, jubilejné články a nekrológy, v tom pokračoval aj po vojne ako spolupracovník denníka Čas, od r. 1948 Ľud.

 

JANKO VLASTIMIL MATÚŠKA (* 10. 1. 1821 – † 11. 1. 1877) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

11. 1. 1877 zomrel v Dolnom Kubíne Janko Vlastimil Matúška (* 10. 1. 1821 tamže), slovenský spisovateľ, romantický básnik, prozaik a dramatik, autor textu slovenskej hymny. Jeho otec Juraj M.-Kolárik, bol roľník a kožušník, mešťnosta, matka Zuzana, rod. Bencúrová; mal dve sestry a troch bratov. Základnú školu vychodil v Dolnom Kubíne, Študoval na gymnáziu v Gemeri, na ev. lýceu v Bratislave (1839 – 1844), kandidátsku skúšku zložil u P. Jozefiho v Tisovci (1844); na lýceu sa zblížil s Ľudovítom Štúrom, ktorý ho ideovo ovplyvnil; z lýcea odišiel na protest proti suspedovaniu Ľ. Štúra. Pôsobil ako vychovávateľ v rodine J. Cirulu (1844 – 1848),  bol účastníkom Slovenského povstania (1848 – 1849); keď sa počas organizovania povstania s C. Zochom, J. Bencúrom a S. Novákom na Orave dlhší čas skrýval pred maďarskými gardami A. Görgeya v slovensko-poľskom pohraničí, ochorel a choroba zanechala na jeho zdraví trvalé následky. Po Povstaní bol vychovávateľom u K. Veselského v Oravskom Podzámku (1849 – 1851), potom pracoval v štátnej službe (od 1851), ako vládny adjunkt v Trstenej (1851 – 1861), expedítor (1861 – 1870) a správca kancelárie župnej sedrie (1870 – 1975), na dôchodku žil v Dolnom Kubíne (od 1875).

Jeho literárna aktivita, ktorou sa už počas štúdia v Bratislave prejavil sa ako talentovaný básnik blízky poézii J. Kráľa, úzko súvisí s národnouditeľskou činnosťou. Zaradil sa ňou k popredným štúrovcom, bol členom Ústavu a Zpěvokolu, pomáhal nadväzovať kontakty so študentskými spoločnosťami v Levoči, Kežmarku, Prešove, ako aj s poľskými a srbskými národnými činiteľmi. Aj po revolúcii sa naďalej živo zaujímal o spoločensko-politický a kultúrny život na Slovensku a udržiaval kontakty  s oravskými literárnymi činiteľmi. Časopisecky debutoval básňou – veršovanou povesťou z poľských dejín Svatý zákon v Palkovičovej Tatranke (1842). Písal veršované historické povesti (Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť), ktoré neskôr poslovenčil a uverejnil v Hurbanovej Nitre (1844), balady na motívy ľudovej slovesnosti (Kozia skala, Púchovská skala), príležitostnú lyriku, piesne, z ktorých  viaceré zľudoveli, a rečňovanky. Pozornosť vzbudil básňou Pri uvítaní bratov v Ústave (1843), ktorá je jednou z prvých básní napísaných v štúrovskej slovenčine a v ktorej vyzdvihol vedúce postavenie Ľ. Štúra v slovenskom národnom hnutí. Pri príležitosti odchodu slovenských študentov z lýcea v Bratislave na protest proti Štúrovmu zosadeniu roku 1844 zložil texty piesní Lúčenie Ponad Tatrou blýska, z ktorej druhá sa stala textom pre slovenskú štátnu hymnu; obe vznikli ako reakcia proti prudkému maďarizačnému náporu a diskriminačnému postupu proti slovenským študentom. Časť jeho piesňovej tvorby znárodnela. Na pôde ústavu sa úredstavil ak prekladovou poéziou. Prezentoval sa aj ako dramatik a prozaik, no v dramatickej tvorbe a prozaických prácach nedosiahol umeleckú úroveň svojej poézie. Dráma Siroty (1846) je najstaršiou divadelnou hrou v štúrovej spisovnej slovenčine, ktorá vyšla aj knižne; na pozadí tragédie poľskej rodiny v nej aktualizoval a alegorizoval neutešené politické pomery v súvekom Poľsku, no vyjadril i optimizmus v perspektíve riešenia tejto otázky. V prozaickom pokuse Zhoda liptovská (1848) zobrazil neúspešné povstanie liptovských zamanov proti magistrovi Dončovi v 14. stor. Svojím námetom Krvavá svadba na oravskom zámku podnietil Jána Kalinčiaka napísať historickú prózu Orava.  Priaznivo vlýval aj na básnický rast. P. O. Hviezdoslava.

 

SLOVENSKÁ REPUBLIKA PREDSEDALA VÝBORU BEZPEČNOSTNEJ RADY OSN – 10. VÝROČIE

* 11. 1. 2007 Bezpečnostná rada (BR) Organizácie spojených národov (OSN) rozhodla, že Slovenská republika bude počas roku 2007 predsedať Výboru BR OSN.

 

SAMUEL FÉLIX NEMESSÁNYI (* 12. 1. 1837 – † 5. 3. 1881) – 180. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 1. 1837 sa narodil v Liptovskom Mikuláši-Vrbica Hušták Samuel Félix Nemessányi († 5. 3. 1881 Budapešť, Maďarsko), husliar, výrobca strunových hudobných nástrojov, ako sú husle, violončelo a čelo, uznávaný po celom vtedajšom Uhorsku. Jeho otec Ondrej Nemessányi bol obuvnícky majster, matka bola Zuzana, rod. Missáková, mal dvoch bratov, z nich Alexander bol školský inšpektor; manželka Magdaléna, rod. Boldiszárová (1843 – 1870), druhá Anna, rod. Barteková (1852 – 1929), mal 9 detí. Učil sa za sklenára, neskôr za stolára v Liptovskom Mikuláši, za husliara u J. B. Schweizera (1855) a u T. Zacha v Budapešti (1856 – 1859), potom odišiel do Prahy k bývalému žiakovi J. B. Schweizera A. Sittovi, kde spoznal majstrovské diela talianskych husliarov. Usadil sa v Segedíne (1861), pôsobil v Košiciach a Debrecíne (1862) a v Pešti (1863), kde ho priali do budapeštianskeho husliarskeho cechu a kde získal aj husliarsky živnostenský list (1863). Jeho prácu uznávali, vyhotovoval nové nástroje a opravoval staré. Potom odišiel znova do Segedína, kde ho finančne podporovala rodina prvej manželky; keď ho pre zvláštnu povahu opustila manželka aj s deťmi, vrátil sa do Pešti. Stálymi návštevníkmi jeho dielne boli E. Reményi, J. Hubay. Po bratovej smrti sa prisťahoval k vdove L. Hornowovej, s ktorou sa však nezosobášil, no ona sa mu starala o dielňu. Jeho žiakmi boli Štefan Boldiszár, Karol Vojght, Vojtech Szepessy, Eduard Bartek. Vyhotovoval husle, violy (menšieho formátu) a violončelá. Väčšina jeho diel bola vyrobená podľa modelov Stradivariho a Guarneriho del Gersù, niektoré podľa modelov Magginiho a Guadagniniho. Jeho nástroje majú krásny lak s typickým leskom, pretože pod lak dával zlatý základ. Nálepky sú napísané rukou alebo tlačené a nad nálepkou sú často vypálené iniciálky NS alebo SN. Zhotovil okolo 46 sláčikových nástrojov (38 huslí, 2 trojštvrťové husle, 2 violy, 4 violončelá).

 

MATEJ AMBRÓZI (* 13. 1. 1797 – † 12. 3. 1868) – 220. VÝROČIE NARODENIA

* 13. 1. 1797 narodil sa v Liptovskej Sielnici Matej Ambrózi († 12. 3. 1868 v Kovačici, Vojvodina), slovenský náboženský spisovateľ, ev. farár, prvý banátsky senior. Vydal dve knihy príležitostných veršov, básňou Pozdrav z Banátu (Orol Tatranski, 1846) pozdravil štúrovcov. Neskôr vydal náboženskú príručku pre školákov vo veršoch, v rukopise zanechal veršované modlitby.

 

PAVOL TONKOVIČ (* 13. 1. 1907 – † 22. 5. 1980) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 13. 1. 1907 narodil sa v Podkoniciach Pavol Tonkovič († 22. 5. 1980 v Bratislave), slovenský hudobný skladateľ, dirigent, folklorista, etnomuzikológ, hudobný pedagóg, rozhlasový pracovník, prvý riaditeľ SĽUK-u, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní, Jeden z priekopníkov výskumu a uchovávania slovenskej ľudovej hudobnej tradície. Výsledkom jeho dlhodobej zberateľskej a dokumentačnej práce bolo vybudovanie archívov a publikovanie materiálov, vedeckých štúdií, recenzií, úvahy a článkov z oblasti koncertného života, ľudovej hudby a folklorizmu... PREČÍTAJTE SI MEDAILÓN: Pavol Tonkovič (* 13. 1. 1907 Podkonice, okr. Banská Bystrica – † 22. 5. 1980 Bratislava).

 

VILIAM RUTTKAY-NEDECKÝ (* 14. 1. 1892 – † 30. 5. 1967) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 1. 1892 narodil sa v Príbovciach Viliam Ruttkay-Nedecký († 30. 5. 1967 v Banskej Bystrici), slovenský maliar. Absolvoval výtvarnú akadémiu v Budapešti, viaceré zahraničné študijné cesty. Pôsobil ako profesor kreslenia a v slobodnom povolaní v Martine a ako riaditeľ Oblastnej galérie v Banskej Bystrici. V tvorbe nadviazal na niektoré zásady impresionizmu. Začínal krajinkami a zátišiami, neskôr vo figurálnych kompozíciách zdôrazňoval farebný súlad a efekt. Vytváral aj portréty osobností. Maľoval olejom i temperou. Zachovali sa aj jeho kresby tušom. Vystavoval individuálne i kolektívne na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku, Rakúsku, ba aj v USA. Bol jedným zo zakladateľov Oblastnej odbočky Zväzu čs. výtvarných umelcov v Martine a členom Umeleckej besedy slovenskej. Patril k popredným výtvarníkom prvých desaťročí 20. storočia.

 

Viliam Ruttkay-Nedecký: Huslista a autioportrét

 

EDMUND MASSÁNYI (* 15. 1. 1907 – † 29. 11. 1966) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 15. 1. 1907 sa narodil v Nitre Edmund Massányi († 29. 11. 1966 Nitra), akad. maliar, slovenský maliar, časopisecký a knižný ilustrátor, autor plagátovej tvorby a reštaurátor. Otec Augustín Massanyi (* 1870 – † 1953), bol cukrár, poštový zamestnanec, jeho matka bola Mária, rod. Červeňová (* 1879 – † 1917), mal sestru Alžbetu (* 1908), vyd. Husekovú. S manželkou Elenou, rod. Svobodníkovou (* 1919), dcérou miestneho staviteľa z Ružomberka, ktorá bola neskôr vedúcou predajne Diela v Nitre, mali syna Máriusa (* 1942), hudobníka a ilustrátora, pôsobiaceho v Stockholme. V rodnom meste navštevoval základnú školu (1913 – 1917), absolvoval Štátne reálne gymnázium (1917 – 1923),  súkromne sa vzdelával v ateliéri akad. maliara A. G. Schülleho a L. Nógradyho (1926 – 1927), zdokonaľoval sa v kresbe a maľbe pod vedením profesora Oldřicha Kalandu. Študoval na Umeleckej priemyselnej škole (UMPRUM) v Prahe (1924 – 1927) u prof. Fr. Petra. Freskovú techniku študoval na Akadémii výtvarných umení (AVU) vo Viedni (1928) pod vedením prof. H. A. Brunnera a na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (1928 – 1929) v ateliéri prof. J. Albrechta. S technológiou reštaurovania sa zoznamoval u doc. F. Petra v Hodkovciach (1954). Po návrate na Slovensko sa pôsobil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave ako scénický výtvarník (1930 – 1932), potom ako slobodný umelec. Podnikol študijné cesty do Alžírska (1935), Talianska (1935), Juhoslávie a Talianska (1937), Maďarska a Rumunska (1955), Juhoslávie (1957), Talianska, Turecka, Grécka a Egypta (1959), Belgicka (1960) a do Francúzska (Paríž, 1964). Bol členom umeleckých spolkov: Umeleckej besedy Slovenska v Bratislave (od 1933), Bloku slovenských umelcov v Bratislave, Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Zomrel v Nitre, kde je i pochovaný v rodinnej hrobke na mestskom cintoríne, na jeho náhrobku je bronzový odliatok pravej maliarovej ruky.

Bol všestranným umelcom, ktorý sa vo svojej komornej maliarskej tvorbe venoval takmer všetkým výtvarným technikám a žánrom. Výborne ovládal techniku pravej fresky a perspektívu, maľoval a reštauroval kostolné obrazy a fresky, robil výmaľby kostolov i verejných budov. V rokoch 1924 až 1965 realizoval na Slovensku 124 kostolných malieb. V piešťanských kúpeľoch portrétoval významné osobnosti, zhotovoval plagáty a propagačné letáky. Navrhoval výpravy pre SND v Bratislave. Venoval sa knižnej a časopiseckej ilustrácii, ilustroval 65 knižných vydaní; knihy Ilustroval pre Spolok sv. Vojtecha a pre vydavateľstvo Vilímek v Prahe (od 1936), neskôr pre Mladé letá a Státní nakladatelství detské knihy v Prahe. Ilustroval dobrodružné, fantastické a realistické knižné diela svetových autorov detskej literatúry. Naplno využíval svoju majstrovskú kresebnosť v prednese a podával ich v dramatickosti sujetu. Venoval i plagátovej tvorbe, ktorá živo reagovala na aktuálne problémy doby.

Edmund Massányi: Námestie v Nitre, 1950 – 1960,
olej, bukas, 48 x 36,5 cm. In: Nitrianska galéria

Získal 1. cenu v celoštátnej súťaži za najlepšiu politickú kresbu Vilímkových humorov (1936). 1. cenu za plagát Bojnice (1937), 1. cenu za plagát Slovakotouru (1944) či 2. cenu za cyklus kresieb z Povstania k 10. výročiu Slovenského národného povstania (1954). Celý svoj tvorivý život zasvätil umeniu, záchrane a obnove umeleckých hodnôt v oblasti reštaurovania sakrálnych objektov, kultúrnohistorických pamiatok nielen na Slovensku, ale i v Čechách a Sliezku. Jeho diela sú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, v galériách v Nitra a v Bojniciach i v súkromných zbierkach.

 

SVETOZÁR HURBAN VAJANSKÝ (* 16. 1. 1847 – † 17. 8. 1916) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 1. 1847 narodil sa v Hlbokom Svetozár Hurban Vajanský († 17. 8. 1916 v Martine), slovenský spisovateľ, organizátor národného hnutia, redaktor, publicista, literárny kritik, šéfredaktor Národných novín (1847 – 1848) a Slovenských pohľadov na vedi umeňja a literatúru, najvýraznejšia osobnosť slovenskej umeleckej a politickej reprezentácie na prelome 19. a 20. stor. Ako básnik vydal cyklus Jaderské listy (1878), zbierky Tatry a more (1880), Zpod jarma (1884), Verše (1890), poému Vilín (1885) a 6-zv. spisy Kniha veršov (1909). Jeho prvou prozaickou syntézou boli Letiace tiene (1883) – románovo koncipovaná novela, po ktorej nasledovali romány Suchá ratolesť (1884) a Na rozhraní (ktorého rkp. nedokončil), novely Podivíni (1890), Jarný mráz (1891), Pustokvet (1893), romány Koreň a výhonky (Slovenské pohľady 1895 – 1896, knižne 1908), Kotlín (1901), novely Husľa (1905) a Blížence (1904 a 1913, v Amerike uverejnené pod názvom Daniel Chlebík, 1910), cestopisy Dubrovník – Cetinje (1901), Volosko – Venecia (1905) a Sofia – Pleven (1910). Kriticky glosoval literárne úsilia svojej generácie i mladšej (Podjavorinská, Krasko). Prelomový význam majú Kritické listy z Orla (1880) o problémoch realizmu v umení, vymieňané s J. Škultétym. Autor viacerých politicky motivovaných publicistických prác a brožúr (Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek..., 1900; Väzenské rozpomienky..., 1903; Ružomberský kriminálny proces..., 1906; Listy z Uhorska, 1908).

 

ANDREJ MELICHERČÍK (* 16. 1. 1917 – † 30. 5. 1966) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 1. 1917 narodil sa v Párnici Andrej Melicherčík († 30. 5. 1966 v Ružomberku), univerzitný profesor, slovenský literárny historik, etnograf. Po maturite na gymnáziu v Dolnom Kubíne študoval odbor slovenčina – nemačina na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1935 – 1941). Bol asistentom národopisného seminára na Filozofickej fakulte SU (1941 – 1945), referentom a prednostom Národopisného odboru Matice slov. v Martine (1945 – 1951), riaditeľom Národopisného odboru SAVU (1951 – 1952), docent (od 1952) a neskôr profesor folkloristiky a národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Okrem množstva štúdií o problematike folkloristiky a národopisu zhrnul vtedajšie poznatky o ľudovej piesni, rozprávkach, prísloviach, porekadlách a hádankách v knihách Slovenské ľudové príslovia (1953), Slovenský folklór (1959) a i., autor portrétnej monografie Pavol Dobšinský (1959). Zaoberal sa aj štúdiom problematiky zbojníctva a zbojníckej poézie na Slovensku (Jánošíkovská tradícia na Slovensku, 1952; Juraj Jánošík, 1956; Protifeudálny odboj a jánošíkovská tradícia na Slovensku, 1963).

 

JÁN BABILON (* OKOLO 1800 – † 17. 1. 1887) – 130. VÝROČIE ÚMRTIA

† 17. 1. 1887 zomrel v Budapešti (Maďarsko) Ján Babilon (* okolo 1800 v Banskej Bystrici-Radvani), slovenský majster-kuchár, autor prvej kuchárskej knihy v slovenskom jazyku, vlastenec, národovec, mecén slovenského národného života v Pešti (Budapešť). Po skončení školy sa vyučil sa za kuchára, pôsobil v Pešti ako majiteľ reštaurácie. Vyše 20 rokov zhromažďoval recepty a poznatky z gastronómie, ktoré zhrnul do prvej slovenskej kuchárskej knihy. Obsahuje vyše 1 500 receptov s osobitným zreteľom na slovenskú kuchyňu. Odbornými článkami z oblasti gastronómie prispieval do časopisu Obzor (1871). Ako vlastenec a národovec sledoval kuchárskou knihou výchovné ciele, aby gazdinky varili odborne, hospodárne, chutne a aby aj hygienická stránka prípravy a estetická stránka podávania jedál bola na úrovni. Svoj odbor nepokladal len za remeslo, ale za kuchárske umenie. Jeho dielo Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči vyšlo v Pešti (Budapešť) nákladom autora roku 1870, a to samostatne dva diely obsahujúce dovedna 1 500 receptov a obrázkové prílohy; kniha pre veľký úspech vyšla v troch vydaniach (dva diely v jednom zväzku: 2. vyd. 1894, 3. vyd. 1907).

Autor začal pracovať na diele v polovici predminulého storočia a trvalo 20. rokov, kým prácu dokončil. Medzi slovenskými historickými pamiatkami má jeho kuchárska kniha významné postavenie preto, že ide o rozsiahlu pamiatku z oblasti vecnej, odbornej literatúry popularizačného rázu a že jej celá slovná zásoba  vrátane odbornej terminológie dokazuje slovenským, teda domácim (a slovanským) pôvodom i charakterom, že bola v uvedenej oblasti vypracovaná, bohatá a že napriek všetkej dynamickej variabilite je stabilná a používa sa vlastne podnes.

 

ČESKO-SLOVENSKÝ ZBOR DOBROVOĽNÍKOV – 100. VÝROČIE VZNIKU

* 17. 1. 1917 vznikol v zajateckom tábore v Santa Maria Capua di Vetere (Taliansko) Česko-slovenský zbor dobrovoľníkov spomedzi slovenských a českých zajatcov, ktorý patril medzi prvé výzvedné a propagačné zbory určené na taktický prieskum a propagačnú činnosť medzi slovenskými a českými plukmi rakúsko-uhorskej armády; pravidelné jednotky vznikali po uzavretí zmluvy medzi talianskou vládou a ČSNR, reprezentovanou M. R. Štefánikom, a stávali sa (od 24. 4. 1918) súčasťou čs. armády vo Francúzsku, politicky podriadenej ČSNR v Paríži, ale vojensky podliehajúce talianskej armáde.

 

ALBÍN BRUNOVSKÝ (* 25. 12. 1935 – † 20. 1. 1997) – 20. VÝROČIE

† 20. 1. 1997 zomrel v Bratislave Albín Brunovský (* 25. 12. 1935 v Zohore), popredný slovenský výtvarník, maliar, grafik, knižný ilustrátor, autor známkovej tvorby a peňazí, a vysokoškolský pedagóg. Po absolvovaní SŠPU v Bratislave (1955) a Vysokej školy výtvarných umení (1961) nastúpil ako odborný asistent na VŠVU, kde postupne získal akademický titul docent a profesor. Ilustroval Dobšinského rozprávky, Andersenovu Malú morskú vílu, Cervantesovho Dona Quiota, ale aj zbierky poézie básnikov trnavskej skupiny. Výtvarne očaril vo voľnej tvorbe v kresbe, voľnej grafike, v maľbe na drevo, v scénografii, v tvorbe známok, peňazí či plagátov. Mal obdivuhodný zmysel pre snovú fantazijnú realitu. Vystavoval od USA po Japonsko. Bol spoluzakladateľ najväčšej súťažnej výstavy originálov ilustrácií detskej a mládežníckej literatúry svojho druhu na svete Bielnále ilustrácií Bratislava (BIB). Vychoval generácie grafikov a ilustrátorov.

 

JÁN BAKOŠ (* 2. 3. 1890 – * 24. 1. 1967) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

* 24. 1. 1967 zomrel v Kolíne (Nemecko) Ján Bakoš (* 2. 3. 1890 v Modre), slovenský semitológ, arabista, zakladateľská osobnosť slovenskej orientalistiky, orientalista európskeho významu.

 

JOZEF HORÁK (* 30. 1. 1907 – † 11. 6. 1974) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 30. 1. 1907 narodil sa v Štefultove Jozef Horák († 11. 6. 1974 v Prešove), slovenský prozaik, pracovník Matice slovenskej v Martine, učiteľ. Napísal zbierky autorských povestí Sitniansky vatrár, Hudcov vrch, historický román Zlaté mesto, historizujúcu a lyrizujúcu zbierka noviel Zahmlený návrat, povstalecký román Hory mlčia i budovateľsky zacielený román Šachty, beletristické biografie Horou pieseň šumí Strieborné hlbiny, historicko-románové fresky Smrť kráča k zlatému mestu Leteli sokoli nad Javorinou, knihy pre deti a mládež Sto kociek cukru, Červená šatka, biely mak a ďalšie, ktoré svedčia o autorovej pracovitosti i veľkej tvorivej invencii. Podľa prózy Sebechlebskí hudci nakrútili rovnomenný film a podľa románu Zlaté mesto dvojdielny televízny film Barbara Rösslová

 

 

Literatúra:

  • BABILON, Ján. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). I. zväzok. A – D. Martin: Matica slovenská, 1986, s. 96.
  • Ján Babilon. In: Wikipédia [online]. [Citované 14. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Bohumil Haluzický. In: Zlínská literární knižnice [online]. [Citované 1. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BREZINA, Jána. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 52, 53.
  • Edmund Massányi: Námestie v Nitre. In: Nitrianska galéria [online]. [Citované 14. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • HALUZICKÝ, Bohumil. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 133.
  • Historický kalendár na 11. januára [TASR, 1. 01. 2009]. In: Rádio Slovensko [online].  [Citované 1. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • HUČKOVÁ, Marta: Edmund Massányi: Námestie v Nitre. In: Nitrianska galéria [online]. [Citované 14. 1. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária: Poznámky na margo reedície prvej kuchárskej knihy v slovenskej reči od Jána Babilona. In: BABILON, Ján: Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči. Bratislava: Tatran 1989. 496 s.
  • Ján Brezina. In: Vydavateľstvo Formát [online]. [Citované 30. 12. 2016.] Dostupné na internete: <TU>.
  • Kronika SlovenskaOd najstarších čias do konca 19. storočia. Zv. 1. [Zost. Kováč, Dušan, a kol.]. 1. vyd. 616 s. Vydavateľstvo Fortuna, 1998. ISBN: 807153174X.
  • Kronika Slovenska - Slovensko v 20. stororočí. 2  ([Zost. Kováč, Dušan, a kol.]. 1. vyd. Vydavateľstvo Fortuna, 1998. 608 s. ISBN: 80-88980-08-9.
  • MASSÁNYI, Edmund. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, ISBN 80-7090-070-9, s. 101, 202.
  • MATÚŠKA, Janko, In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, 369, 370 s.
  • MATÚŠKA, Janko Vlastimil. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, ISBN 80-7090-070-9, s. 117, 118.
  • NEMESSÁNYI, Samuel Félix. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 276, 277. ISBN 80-7090-070-9.
  • Predstavujeme akademického maliara Edmunda Massanyiho . In: Rímskokatolícka cirkev – farnosť Chynorany [online]. Dostupné na internete:  <TU>.
  • ŠTELLER-ŠTELIAR, Ferdinand. In: Slovenský biografický slovník. V. zväzok. R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992, s. 519 – 520.
  • ŠTELLER-ŠTELIAR, Ferdinand. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 449.
  • VAJANSKÝ. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 487, 488.
  • VAJANSKÝ , vl. m. Svetozár Hurban. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, 593 – 595 s.
  • ŠTELLER-ŠTELIAR, Ferdinand. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 449.

 

(Uverejnené 1. 1. 2017; aktualizované: 7. 1.; 10. 1.; 13. 1.)

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2020

 178 661 

Počet stránok od 1. 1. 2020

 1 097 920 

 POZRELI STE SI VYŠE MILIÓNA STRÁNOK LT! 

V roku 2019 ste si prezreli
 
1 321 135 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

 

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com