Anketa k 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky a 30. výročiu založenia Literárneho týždenníka

V MENE VÝZNAMNÝCH JUBILEÍ

V tomto roku si pripomíname dve významné výročia – 25. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993) a 30. výročie vzniku Literárneho týždenníka (21. september 1988). Týmto jubileám sa budeme v našom časopise venovať po celý rok v rámci rozličných publicistických a literárnych foriem. Články na danú tému očakávame najmä od našich stálych priaznivcov a prispievateľov. Na úvod sme sa obrátili na čitateľov so žiadosťou o odpovede na tri anketové otázky. Odpovede budeme uverejňovať na pokračovanie aj v ďalších vydaniach LT):
1. Čo pre vás znamenal vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993?
2. Naplnila samostatná slovenská štátnosť vaše očakávania a čo jej želáte do ďalších rokov?
3. Ako vnímate zástoj Literárneho týždenníka v národnoemancipačných zápasoch a v podpore štátotvorných úsilí Slovákov od jeho vzniku v roku 1988 do vzniku samostatnej SR i pri upevňovaní jej štátnosti až do súčasných dní?

(Zdroj: Literárny týždenník 1 – 2 zo 17. 1. 2019)

Správca a administrátor stránky: Štefan Cifra

Počet návštev od 1. 1. 2018

 164 497 

Počet stránok od 1. 1. 2018

 925 167 

 PREKROČILI STE

 TRI ŠTVRTE MILIÓNA! 

V roku 2017 ste si prezreli
 VYŠE 670 000 STRÁNOK LT! 

(Zdroj:  Štatistiky Webnode)

Ďakujeme za vašu priazeň.

Webovú prezentáciu sme spustili  dňa 1. 10. 2014 o 7.00 hod.

DUŠAN ČAPLOVIČ, historik a archeológ, poslanec NR SR

1. Zásadný medzní k v našich národných dejinách, ale aj postavenia Slovenskej republiky v Európe a vo svete. Býval som vtedy v Nitre, ale v silvestrovský večer 1992 a prvý deň v novom roku 1993 som strávil v Bratislave na bohoslužbách vo Veľkom kostole evanjelickej cirkvi a. v. na Panenskej a v Dóme sv. Martina. Bolo to krásne skoré ráno a deň v novom demokratickom štáte, o ktorom snívali generácie slovenského národa. A mne sa naplnili ideály, ktoré vo mne formovali rodičia a starí rodičia. Slobodu sme postupne po roku 1989 získavali, ale práve sloboda samostatne národne dýchať bola neopakovateľná.

2. A či naplnila? Veľmi. Slovenská republika čoraz väčšmi naberá pozitívnu energiu, mnohí v zahraničí, pri mojich cestách, sa veľmi pozitívne vyjadrujú o Slovensku, už to nie je len meno Alexandra Dubčeka, ale aj skvelé výsledky športu, najmä mená Sagan, Hamšík, Tóth, Šatan, Martikán, ale aj Kuzminová, ktorá je často hrdšia Slovenka ako my sami, úžasne sa šíri naša autentická kultúra a umenie, veda a nesporne, prostredníctvom všetkých bolestí z nežičlivosti, aj naša vzdelanosť. Veru skvele sme v skutky premenili slová Ľudovíta Štúra, veď nikto nám nepomôže, ak si nepomôžeme sami, ak sa nepostavíme na vlastné nohy. Chopili sme sa príležitosti. A vďaka väčšine národa sme to zvládli. Len škoda, že sme ešte, oproti iným národom, najmä v zahraničí rozhádaní, závidíme si úspech, špiníme iných a tým aj sami seba.

3. Vznik Literárneho týždenníka bol úžasný skutok, skvele nadviazal na obsah a ciele Kultúrneho života zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Pod vedením šéfredaktora Vincenta Šabíka, neskôr Ľuboša Juríka a ich pokračovateľov Pavla Števčeka, Jána Majerníka, Petra Holku, Jozefa Boba, Pavla Janíka, Štefana Cifru a v súčasnosti Pavla Dinku, s redakčnými radami, úžasným tvorivým úsilím bojovali s nežičlivosťou, ktorá prežíva dodnes. Rád som tam od počiatkov prispieval. Bol dôležitým spolutvorcom štátotvorného úsilia Slovákov, pomáhal upevňovať spoločenský, kultúrny, ale aj politický vývoj a nateraz tieto ciele nezištne plní. Chvalabohu, že je stále medzi nami a s nami.

 

ĽUBOŠ JURÍK, spisovateľ a publicista

1. Rozdelenie bývalej federácie nebola ani zďaleka zásluha Klausa a Mečiara, ako sa to teraz omieľa a verklíkuje. Bolo to zavŕšenie dlhoročného emancipačného úsilia slovenského národa o vlastný štát. Aj keď to bolo z intelektuálneho hľadiska bolestivé, predsa len to bolo nevyhnutné. Keďže som sa bezprostredne podieľal na tomto akte – pôsobil som vtedy ako hovorca, poradca a tajomník predsedu NR SR –, musel som byť prakticky, reálne a bol som aj emotívne zainteresovaný na tom, čo sa odohralo. Som rád, že sa tak stalo a že sme sa s Čechmi rozišli v dobrom, aby sme sa ešte v lepšom mohli opäť stretnúť v Európskej únii.

2. Nepochybne, samostatná slovenská štátnosť naplnila moje očakávanie, je to historický čin, ktorý už bude na veky vekov zaznamenaný v našich moderných dejinách. Musím však podotknúť – a nie je to nič nové –, že slovenská spoločnosť prešla a prechádza nespočetnými turbulenciami, škandálmi, kvári ju korupcia, parlamentné úbohosti. Je to nedôstojné moderného národa. Asi musíme prejsť, povediac so Štúrom, „cestu života tŕnistú“, aby sme sa stali štandardnou európskou spoločnosťou. A čo do ďalších rokov? Toleranciu, vzájomnú empatiu, pochopenie jedného k iným a iných k jednému...

3. Táto otázka sa ma bytostne dotýka, pretože v tom čase som bol najprv redaktor a potom šéfredaktor Literárneho týždenníka. Môj vzácny priateľ, nezabudnuteľný a stále nedocenený Vinco Šabík ma najprv vytiahol zo zabudnutia – keď som mal vážne problémy s vládnou mocou a stranou – a navrhol mi, aby som bol vedúcim vnútropolitického oddelenia LT. Teda rubriky, ktorá sa síce menej venovala literatúre, ale o to väčšmi otázkam politickým, historickým, národným. Tam a vtedy sa začalo diskutovať o národe, histórii, emancipácii. Kto si pamätá, vie, o čom hovorím. Keď Vinco Šabík nečakane odstúpil a kolektív LT si ma zvolil za šéfredaktora, pokračoval som v nastúpenom trende, no už v iných spoločenských podmienkach. Môžem vari neskromne povedať, že LT vtedy dosiahol vrchol čitateľskej popularity a výrazne zasiahol do spoločenského diania. Ako profesionálneho novinára, ale aj ako spisovateľa ma teší, že súčasné vedenie LT režíruje časopis na vysokej úrovni, v intenciách národných aj európskych, že sa venuje najmä pôvodnej literatúre a kultúre, no nezostáva ľahostajné ani k spoločenským a zahraničnopolitickým otázkam. Držím všetky palce!

 

EVA SISKOVÁ, vysokoškolská pedagogička, bývalá hlásateľka Československej televízie

1. Pamätným dátumom 1. septembra 1992 SNR prijala Ústavu SR. To bol ďalší krok k našej nezávislosti. Federálne zhromaždenie sa uznieslo, že 31. decembra 1992 zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika a že jej nástupníckymi štátmi budú Slovenská republika a Česká republika. Politická vôľa bola v danej chvíli na prvom mieste. Ktovie, ako by bolo dopadlo referendum, o ktorom sa vtedy veľa hovorilo. Názory obyčajných ľudí v danej chvíli politikov nezaujímali. Som Slovenka, rada žijem v tejto krásnej, miestami prečudesnej krajine. Som hrdá Slovenka...

2. Je mi smutno z toho, že po rozpade republiky Česi vymazali slovenčinu z médií, časopisov a škôl. Zato my máme šikovných slalomárov, cyklistu Sagana s tímom, Česi hokejistov, my vyrábame lepšie vína, Česi pivo, my máme naše Vysoké Tatry, oni stovežatú... Vždy rada chodím do Prahy, cítim sa tam ako doma. Želám ľuďom od pera a umenia, aby veľa písali, aby česká strana čo najviac poznala našu tvorbu, aby bola aktívna spolupráca medzi krajinami. Nám želám azda diplomatickejší slovník a formálnu výrečnosť, ktorá je pre nich typická, tá by sa mohla niekedy preniesť aj medzi nás. Krajine želám dobrých politikov.

3. Vzťahy medzi nami sa najvýraznejšie prejavujú prostredníctvom jazyka. Túto zodpovednú úlohu musí plniť aj LT, ktorý by mal byť akýmsi pijavým papierom, ktorý bude nasávať všetko, čo je na oboch stranách pre ľudí zaujímavé, nové, podnetné. Jednoznačne súhlasím so slovami Mira Žbirku: „So slovenčinou ťažko môžete spievať v Belgicku, ale v Prahe áno.“ Sama som chodila roky ako hlásateľka do Prahy, do federálneho vysielania Televíznych novín, takže poznám mentalitu našich susedov. Nikdy som nemala problém jazykový, spoločenský, ľudský. Všetko je to o jednotlivcoch. My vysielame signály a podľa toho dostávame spätnú väzbu. Dnešní mladí ľudia už hranice nevnímajú, ani tie medzi Českom a Slovenskom. V Čechách mohli Slováci študovať zadarmo ešte predtým, ako to umožnili predpisy EÚ. A nakoniec, naša reč je naozaj krásna, ľubozvučná, nádherná. Taká by sa mala vrátiť do médií, aby národ rozpoznal tú správnu slovenčinu.

 

IVAN HUDEC, spisovateľ, bývalý minister kultúry

1. Moje rodinné prostredie, názory členov širšej rodiny, no aj zvedavosť, ktorá ma priviedla k hľadaniu pravdy (tak často prekrúcanej a zamlčiavanej), ale najmä napriek „husitskému“ dejepisu, ktorým nás ako kŕmne husi štopali v školách a propagandou prostredníctvom filmov, televíznych a rozhlasových programov, „odborných“ článkov v inak serióznych časopisoch (čo trvá doteraz!), vnímal som vývoj slovenskej štátnosti cez obe slovenské národné povstania, cez I. Slovenskú republiku, cez vznik federácie až do úspešného zavŕšenia vyhlásením našej najnovšej štátnosti ako prirodzený a zákonitý vývoj, ku ktorému musí dospieť každá kultúra, ak sa nachádza aspoň v trochu demokratickom prostredí a žičia jej aj medzinárodné okolnosti.

2. Keď vznikala naša druhá republika, vyslovil som vetu: Keďže pôrod nášho štátu sa uskutočnil bez krvi (čo je dobre), bude platiť: „Keď netečie krv, budú nám tiecť nervy.“ Nakoľko to bolo znesiteľné, posúdi každý sám. Keď sa ujali vlády v našom mladom štáte politici neskrývajúci svoje pôvodne protislovenské postoje (mať na sebe navlečenú otrockú kožu je veľké nešťastie a strach otroka býva smrteľný), utešoval som viacerých priateľov: Všetko zlé je na niečo dobré. Zabrzdí to síce náš rozvoj (čo sa za dzurindovcov aj stalo), ale už sa aj oni – v dobrom – namočia do našej štátnosti a hrozba neúspechu, resp. útokov na našu mladú štátnosť klesá na minimum. Stalo sa. A to je dobré, tak nech to je. Na našu štátnosť sa nesmieme pozerať iba z perspektívy obdobia volebných cyklov či prezidentovania toho alebo onoho prezidenta. Náš nadhľad musí pátrať po iných kritériách. Napríklad: koľko trvala 1. ČSR a koľko už trvá naša 2. SR? Aký má Slovenská republika medzinárodný rešpekt (pozrite sa, kto predsedá VZ OSN tento rok, akú váhu má postoj nášho premiéra v otázke utečencov v Európe a ako ovplyvňuje vývoj tejto otázky, aký úspech malo naše predsedníctvo EÚ), aká je jej ekonomicko- sociálna situácia. Naši „presstitúti“ sa aj boja spomenúť, aké percentá nezamestnaných lomcovali počas nedávnej hospodárskej krízy Slovenskom, a dnes musíme dovážať robotníkov z cudziny, keďže zvyšok nezamestnaných sú – v drvivej väčšine – obyčajní darebáci, ktorým sa nechce robiť; vláda realizuje celú sériu výborných opatrení na zlepšovanie sociálnej situácie, čo vidia všetci so zdravým rozumom a napriek štekotu besnej opozície to občan neoslepený a neohluchnutý bulvárnymi splaškami z novín, akými sú Nový Čas, Plus 7 dní, .týždeň a podobnými ohlupovadlami, aj uznáva – to sú rozhodujúce atribúty nášho úspechu!

3. Pri vzniku našej terajšej štátnosti nesmieme zabudnúť na rozhodujúce tri fenomény našej najmladšej histórie: otvorené, odvážne a distingvované cibrenie spoločenských názorov na stránkach LT, hladovku počas prijímania jazykového zákona, ktorá zobudila driemajúcu slovenskú masu, a na uskutočnenie Kongresu slovenskej inteligencie na Táloch. Tým je povedané všetko. Na záver poznámka: A preto taký aj ostáva záväzok pre terajší LT – musí sa stať inteligentným opozitom bulváru a servilným médiám (bohužiaľ, vrátane našej „havranmi“ zneužívanými televíziami a rozhlasmi, keď niet rozdielu medzi sorosovcami platenými súkromnými a „rádoby“ verejnoprávnymi, ktoré si platíme z poplatkov a daní sami), popritom však atraktívnym a čítaným – aby dlhodobo formoval zdravé jadro sebavedomej a nepodkupnej slovenskej inteligencie.

 

GUSTÁV MURÍN, spisovateľ a vedec

1. Z literárneho hľadiska to bol pre mňa zásadný zlom, pretože som vďaka tomu dostal ako prvý slovenský autor pozvanie na najväčší a najprestížnejší spisovateľský program na svete – International Writing Program v americkej Iowe. Dovtedy, celé desaťročia, ta chodili Česi, lebo pozvánky šírili cez Prahu. A keď ešte pred novembrovou revolúciou poslali americkí organizátori pozvánku adresne Pavlovi Vilikovskému, v Prahe jeho pas zašantročili, a zasa šiel český kolega. Po mojej úspešnej účasti nasledovali, aj na môj príhovor, ďalší slovenskí autori a autorky.

2. Slovenská štátnosť je taká, akú si ju urobíme, a tak si môžeme len želať, aby sme v tom boli podstatne múdrejší a úspešnejší. Aj keď súčasná prosperita jasne vyvracia želanie istého českého profesora amerického pôvodu, ktorý v akomsi rozhlasovom rozhovore pred rozdelením ČSFR želal Čechom, aby si rozdelením vyšliapali cestičku do svojho „raja“ a Slováci do „pekla“. Vtedajší nacionálny slogan aj českých intelektuálov (čo u nás prakticky nebolo) „ať si jdou“ nás, našťastie, nasmeroval k nutnosti postarať sa sami o seba. Aj keď tu máme profesionálnych kuvikov typu Hríb, Šebej či Havran, Slovensku sa darí.

3. Literárny týždenník prešiel rozličnými etapami. Vysoký punc novinárskej odvahy doň vložil už prvý šéfredaktor profesor Vincent Šabík. Málokto si dnes spomenie, že len vďaka jeho odvahe vyšla moja reportáž Plánované pláne, ktorá upozorňovala na čudné čachre s našou zeleňou i historickými cintorínmi podnikom ZARES, kde mali dobré kontakty na ÚV KSS. Vincent Šabík odolal aj očakávaným protiútokom, kde mi zo ZARES-u hrozili prokuratúrou, dokonca odvážne otvoril voľnú diskusiu na túto tému pre čitateľov, ktorá trvala až do Nežnej revolúcie, ako jej predzvesť na Slovensku. Ďalšou osobnosťou bol Peter Holka, no toho odvolal Tužinský, ktorý sa morálne zdiskreditoval už ako riaditeľ Slovenského rozhlasu zapletením do čudnej finančnej machinácie a dorazil to v pozícii predsedo- tajomníka Spolku v tandeme s istým Janíkom. Tí dvaja sa zabetónovali vo svojich pozíciách, aby nakoniec spáchali najväčší podvod na literárnej obci pokútnym podriadením celej budovy na Laurinskej ulici do rúk realitného „makléra“ (pozri aj súčasná kauza Carlton, predtým Akadémia médií a i.), až po podvodný predaj jednej polovice tejto budovy, čo teraz musia riešiť súdy. A ten istý Janík sa sám nanominoval za šéfredaktora LT, čo bola asi najhanebnejšia etapa tohto (dvoj)týždenníka, keďže si tu za nehorázne honoráre vydával dvadsať rokov staré vlastné texty. O to väčšiu úctu si zaslúžia tí, ktorí sa odhodlali zdvihnúť LT z takýchto morálnych trosiek, kde najnovšie skvelú prácu odvádza šéfredaktor Pavol Dinka. Držím palce v ďalších plánoch a úspechoch.

 

MILOŠ MISTRÍK, profesor, teatrológ, mediálny expert

1. Vznik Slovenskej republiky pre mňa znamená celkom prirodzenú vec. Veď väčšina štátov vo svete sa realizuje na národnom základe. Nie je to nič výnimočné, povedal by som, že je to správne a normálne. Skôr by bolo čudné, keby Slováci svoj štát nemali. Zvláštne u nás v porovnaní s Európou je iba to, kedy a ako štát vznikol. Slovenský štát vznikol priveľmi neskoro v porovnaní s ostatnými európskymi národnými štátmi. A tak napríklad nemal ako priamo nadviazať na pôvodný štátny útvar nitrianskych Slovienov, pretože Svätoplukovo kráľovstvo rozbili dobyvačné hordy. Náš štát vznikol špecificky, parlamentnou cestou, čo je v krvavých európskych dejinách získavania samostatnosti naozaj výnimočná vec, a dokázali sme to spolu s Čechmi. Žiaľ, patrí k základnej výbave tých, ktorým samostatné Slovensko prekáža a opakovane nastoľujú otázku, prečo naša republika nevznikla na základe referenda. Nuž, aj na čerstvom príklade Katalánska sa ukázalo, že to nie je najlepšia cesta k samostatnosti, hlavne keď sa menší chce oddeliť od väčšieho. Minule sa ma v Poľsku spytovali, prečo sme teda neurobili referendum? Odpovedal som protiotázkou: A Poľsko vzniklo referendom? A Francúzsko? A Nemecko sa zjednotilo referendom? Naša – parlamentná – cesta bola tá najefektívnejšia a bola to naša cesta. Bodka.

2. Hej, naplnila moje očakávania a hovorím to fakticky aj ironicky. Myslím si, že aj dobré, aj zlé či nesprávne, čo sa u nás odohráva, je presne v rámci toho, čo sa odohráva v iných európskych štátoch. Dobré zámery a vynikajúce výsledky vo vyrovnávaní Európe, ekonomický rast, rast významu a poznania Slovenska: pomalý, ale predsa zjavný, ale aj krízy, koalično-opozičné škriepky a škandály – kto sa rozhliadne po okolitých štátoch, nájde tam všetky obdoby toho istého. Neviem sa so všetkým stotožniť, tak ako sa nevie stotožniť Nemec či Talian s niektorými pomermi u nich. Ibaže tam to nikto ihneď nespája s otázkou, načo mu je povedzme Taliansko a že by sa malo radšej pripojiť napríklad k Rakúsku. U nás maloverná dušička narazí na problém, a hneď si pomyslí, že by to možno vyriešil za nás niekto cudzí. Želám Slovenskej republike, aby jej občania získavali čoraz viac prirodzené sebavedomie.

3. Veľmi oceňujem úlohu Literárneho týždenníka v prelomových rokoch. Nesmieme obísť osobitný vklad a odvahu šéfredaktorov Vincenta Šabíka a Pavla Števčeka. Ja osobne som v LT dostal priestor na viaceré, vtedy ešte odvážne príspevky k samostatnosti Slovenska. Napríklad v čísle 36/1989 som písal o potrebe samostatnej slovenskej ekonomiky. Vtedy to boli kacírske myšlienky, ktoré hlásali viacerí významní slovenskí ekonómi. Môj príspevok prebral nemecký exilový časopis Horizont 90 pod názvom O práve na samostatnú slovenskú ekonomiku. V čísle 40/1990 mi vyšla celostránková analýza Nemecká karta, tú zasa prevzali české Lidové noviny a vyvolalo to tam búrlivý ohlas – písal som o výhodnej pozícii Slovenska voči Nemecku, oveľa menej zaťaženej minulosťou, ako má Česko. V čísle 31/1991 som zasa v analýze Slovensko: tri centimetre samostatnosti vysvetľoval demagogicky zneužívaný zdanlivý protipohyb. Vraj kým európske štáty sa zbližujú, my sa chceme od Česka separovať. No dobre, lenže my sme sa chceli odviazať z nuly na povedzme obrazne 5 centimetrov samostatnosti, kým iné krajiny sa chceli zblížiť obrazne z 10 na rovnakých výsledných 5 centimetrov. Paľo Števček mi vtedy spomínal, že jeho svokra si práve pritom vyjasnila toto zdanlivé a proti nám používané obvinenie. Veru, aj takéto humorné situácie nastali. Literárny týždenník išiel od svojho začiatku za samostatnosťou Slovenska a sústredil okolo seba a na svojich stránkach skutočnú intelektuálnu kapacitu. Niekedy sa to chce u nás podávať tak, že štát rozdelili dvaja kapriciózni politici: Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Smiešne zjednodušenie! Myslím, že sme boli mnohí, ktorí museli vytvoriť celkový koncept a argumentáciu samostatnosti a že tento koncept bol oveľa silnejší nástroj, aj keď možno menej merateľný ako vôľa niekoľkých politikov. Tí pochopili dobu a jej smerovanie.

 

VILIAM JABLONICKÝ, publicista, kritik, historik kultúry

1. Nielen podľa Hegla je štát vrcholom vývoja každého zrelého národa a podľa Gándhího aj najhorší reprezentanti vlastného národa sú lepší ako akíkoľvek cudzí kolonizátori, hoci tu pripúšťam ojedinelé výnimky. Po historickej súvahe a kľukatých zákrutách našich dejín po ceste emancipácie, s nemalými obeťami, nebolo iného a lepšieho východiska, hoci to malo veľa odporcov, a má čiastočne aj dodnes, ako stvoriť a dotvárať plnohodnotnú demokratickú a pluralitnú druhú SR! Zúčastnil som sa na diskusiách a konferenciách, mediálnych výstupoch a hľadaniach, ale i polemikách možno väčšiny inštitúcii a spolkov slovenskej inteligencie, ktoré štátnosť podporovali aj napĺňali.

2. O svoju suverenitu a miesto vo svete, kultúrnu identitu i podobu demokracie musíme neustále zápasiť. Neraz to úspešnejšie robia jednotlivci ako mnohé štátne a verejnoprávne inštitúcie. Oveľa viac očakávam nielen od politikov, intelektuálov a diplomatov, ale aj od univerzít, akadémie, médií, najmä RTVS, ktoré musia poskytovať oveľa kvalitnejšie podnety na riešenie nielen horúcich, lež aj pretrvávajúcich problémov, najmä nároky na vzdelanosť a kultúrnosť, ktorá by mala smerovať k svetovým parametrom. Vecou nášho bytia či nebytia je zastaviť únik mozgov, podnecovať demografiu, reflektovať oveľa hlbšie minulosť, prítomnosť a budúcnosť, presadzovať iba najúčinnejšie a efektívne modely rastu pre našu spoločnosť, nerobiť ústupky globálnym inštitúciám na náš úkor a zlyhaniam jednotlivcov, výrazne zlepšiť zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť i súdnictvo, ktorých zaostávanie je priam katastrofálne, teda naozaj varovné!

3. Literárny týždenník bol pri všetkých kľúčových národnoemancipačných zápasoch a nielen v rozhodujúcich a najlepších obdobiach svojej existencie. Predpokladám a očakávam, že to bude tak naďalej aj na znásobenej a vzostupnej úrovni. Predtým mal skôr tvrdo centralistickú oponentúru v podobe akéhokoľvek tzv. spoločného štátu, ktorá sa sústreďovala okolo Kultúrneho života, prekvapujúco odmietajúceho emancipačný kód Slovákov v deväťdesiatych rokoch, o ktorý sa prirodzene zasadzoval ešte v šesťdesiatych rokoch. Dnes riziká vytvára aj nekritický a zbožňovaný bruselocentrizmus, radikálny liberalizmus a fundamentalizmus, hmotársky a vulgárny materializmus, ponímanie genderizmu, imigrácie, odnárodňovania ako „vyššej“ civilizačnej platformy atď.

 

DANIEL ŠMIHULA, docent, politológ, novinár a spisovateľ

1. Osamostatnenie Slovenskej republiky (ktorá však vznikla 1. 1. 1969, na čo sa často zabúda) znamenalo pre mňa formálne dovŕšenie procesu budovania moderného slovenského národa. Nedá sa hovoriť o nijakom právnom nároku, no je prirodzené, i keď nie automatické, že v európskych pomeroch 20. – 21. storočia má národ takej veľkosti ako Slováci vlastný štát. Rovnako prirodzené je, že v ňom na základe občianskej rovnoprávnosti Slováci žijú aj s príslušníkmi iných etnických skupín a menšín. V roku 1993 sme využili priaznivú situáciu, ktorú ponúklo špecifické historické obdobie okolo rokov 1989 – 1993. Náš politický život prestal byť nezdravo modifikovaný politickými spormi s Prahou, Budapešťou, Viedňou a pozornosť spoločnosti sa zamerala na riešenie praktických otázok politiky, ekonomiky, obrany a podobne. Opustili sme však aj isté skleníkové podmienky, v ktorých mnohé funkcie štátu zabezpečovalo hierarchicky vyššie postavené centrum, na ktoré sme sa mohli často vyhovárať. Za svoj osud sme začali zodpovedať sami – teda ak si odmyslíme globálne vplyvy. Sme v zásade úspešný národ, i keď naša cesta od roku 1993 je poznačená aj množstvom nedostatočne využitých príležitostí. Napriek slovenskému negativizmu však vezmime do úvahy len fakt, že v roku 1993 bolo slovenské HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily asi len 36 % rakúskeho. V roku 2004 to bolo už 46 %, no a v roku 2017 až na úrovni 64 %. Za veľký úspech musíme pokladať aj svoje členstvo v Európskej únii a NATO. Dostali sme sa tak za jeden rokovací stôl s ostatnými európskymi štátmi a spoločne s nimi rozhodujeme o budúcnosti kontinentu.

2. Osamostatnenie Slovenskej republiky som v roku 1993 vnímal ako prirodzený proces. Nespájal som s tým nadmerné očakávania. Bol to dôležitý – hoci nie samozrejmý a bezalternatívny – krok. Získanie vlastného samostatného štátu ani nesmieme vidieť ako nejaké finálne štádium či „koniec dejín“. Podobne ako politickú revolúciu to musíme vnímať len ako vytvorenie istých podmienok, istých príležitostí, ktoré treba využiť a naplniť dlhodobou a systematickou prácou, čo sa nám aspoň sčasti podarilo. Slovensku želám pokračovanie v nastúpených pozitívnych trendoch: ekonomický rast založený na moderných technológiách, ktorý by nás okolo roku 2025 v hrubých ukazovateľoch mohol dostať na úroveň Talianska, upevnenie demokracie, právneho štátu a zvýšenie vymožiteľnosti práva, zmäkčovanie sociálnych a regionálnych rozdielov, prekonanie demografickej krízy, znovunaštartovanie slovenskej vedy a školstva...

3. Založenie Literárneho týždenníka som v roku 1988 vnímal ako jeden z prejavov liberalizácie komunistického režimu, keď asi s trojročným oneskorením došla prestavba aj do Česko-Slovenska – opatrne totiž otváral témy, ktoré boli dlho tabuizované. Bol veľmi príjemným oživením vo vtedajších novinových stánkoch. Neskôr som aj ja v ňom publikoval.

 

(Zdroj: Literárny týždenník 1 – 2 zo 17. 1. 2019, s. 1, 7)

DALIMÍR HAJKO, profesor, filozof a kulturológ

1. Videl som okolo seba nespútanú radosť z naplneného očakávania, videl som aj pochybovačnú skepsu. Zriedkavejšie som však skonštatoval to, čo bolo v mojich očiach najdôležitejšie – pocit dovtedy slabo rozvinutej povinnosti vyplývajúcej z faktu, že som súčasťou nového (štátneho) celku, ako aj reflexiu vlastnej zodpovednosti za každý svoj spoločensky relevantný čin v radikálne novej situácii. Vznik samostatnej Slovenskej republiky teda pre mňa znamenal uvedomenie si začiatku nových povinností ako občana nového štátu a rozvinutie novej zodpovednosti, ktorá z toho vyplývala. A vznik novej sebaúcty.

2. Bez falošného pátosu, s reálnou nádejou hľadím na všetky pozitívne kroky, ktoré napomáhajú rozvoj dobra, krásy a bohatstva našej vlasti. Nie je ich málo. Ale s nepokojom a zármutkom pozerám na nečistotu vo vzťahoch, na absenciu vzájomnej úcty medzi ľuďmi, na chamtivosť a egoizmus mocných a bohatých, na pokrytectvo tých, ktorí by mali spomenuté hodnoty garantovať. Smutné je, že proti zlu nič nezmôžeme a iba sa nečinne prizeráme... Oceňujem preto drobnú prácu jednoduchých ľudí, pre ktorých majú ešte význam „staromódne“ pojmy ako charakter, česť, dôvera, vernosť mravným zásadám. A ktorí svoje postoje ostentatívne nevystavujú na obdiv. Ba vlastne si ich ani neuvedomujú, lebo sa stali organickou súčasťou ich bytostí. Práve na prezieravosti a veľkorysosti takých ľudí stojí budúcnosť slovenskej štátnosti. Pravda, museli by sme si ich viac všímať a oceňovať. Ani nie tak medailami v dňoch sviatočných ako skôr v každodennom živote...

3. V kultúrnom – a osobitne žurnalistickom – prostredí, do ktorého sa tlačí a všetkými pórmi preniká bulvárna psychóza charakterizovaná povrchnosťou, nezodpovednosťou, malichernosťou, zlomyseľnosťou a potešením z ľudských tragédií, vnímam impulzy, ktoré vychádzali a vychádzajú z Literárneho týždenníka ako nanajvýš korektné a neraz inšpirujúce. Je prirodzené, že širokospektrálny záber umožňuje aj prienik osobných názorov, ktoré nemusia byť vždy blízke doslova každému, ale to ani nemôže byť cieľom novinárskej praxe. Novinárska etika má svoje mantinely. Literárny týždenník sa drží v ich rámci a nikdy z nich nevybočoval ani pri podpore štátotvorných úsilí. Bola a je mu však cudzia bezzásadovosť a plytké ideové manévrovanie. Platí to osobitne v súčasnosti, keď sa naša štátnosť už stala samozrejmou skutočnosťou. Želám si, aby tomuto zástoju bol i naďalej vlastný princíp práva na slobodné myslenie, no aby ho pritom napĺňala zásada konštruktívnej tvorivosti.

 

MARTIN PREBUDILA, básnik, prekladateľ a novinár, Stará Pazova, Srbsko

1. Na území bývalej Juhoslávie sa v roku 1993 ešte viedli vojny a v Srbsku vládla svetová hyperinflácia. Spomínam si, že veľká väčšina intelektuálov, najmä z radov vojvodinských Slovákov, správu o vzniku Slovenskej republiky prijala s veľkým oduševnením a vnútorným vzrušením, teda pokojný rozchod Slovenska a Česka, bez jednej jedinej vystrelenej guľky.

2. Ako zahraničný Slovák, ktorý na Slovensko chodí dva-tri razy ročne, si myslím, že samostatná slovenská štátnosť vo veľkej miere splnila očakávania občanov a tým aj očakávania zahraničných Slovákov, aj keď to vždy môže byť lepšie a viac... Na rozdiel napr. od Srbska Slovensko každý rok išlo krok za krokom dopredu, čo je možné vidieť a cítiť vo všetkých póroch každodenného života, len keby sa vedelo zbaviť dosť častej korupcie a niektorých chorôb z predchádzajúceho „socrealistického“ obdobia...

3. Dodnes si s úctou uschovávam niektoré čísla LT, síce nie z prvého ročníka, ale už z roku 1989, v ktorých sú stále aktuálne a vzácne rozhovory napr. s básnikmi Milanom Rúfusom, Jožom Urbanom a ďalšími, a aj dnes si ho s veľkou radosťou a potešením beriem do rúk... Pre nás zahraničných Slovákov je tento časopis vzácnym a jedným z mála literárnych zdrojov informácií nielen z literárnej oblasti, ale v oveľa širšom spoločensko- kultúrnom kontexte. Škoda však, že aj na Slovensku nemá širší kruh čitateľov a že stále zápasí so štátnou podporou – zaslúži si oveľa viac.

 

MILOŠ ČIKOVSKÝ, autor literatúry faktu, publicista

1. V prvých dňoch odľahčenie na duši, uvoľnenie vnútorného napätia. A potom prišla radosť i ľútosť zároveň. Radosť z nového a ľútosť za odchádzajúcim. V tom čase som pôsobil v manažmente slovenských železníc. Pátos tých dní som umocnil tým, že na celú prvú stranu nášho týždenníka som zaradil slovenský znak. Ale na ďalších stranách sme už riešili prozaické pracovné záležitosti. Pred nami bola neodkladná úloha delenia majetku železníc a kreovanie nového podniku.

2. Naša cesta cez tri desaťročia bola mimoriadne rýchla, mimoriadne turbulentná, a pritom úspešná. V podmienkach česko-slovenskej štátnosti vyzrela slovenská národná identita a bez revolučných otrasov sa pretransformovala do slovenskej štátnosti. Slovenská štátnosť ešte nestačila dozrieť, a už sa hlásila ďalšia podoba identity – európska. Máloktorý národ písal také zrýchlené dejiny. Možno aj preto sme na tejto ceste urobili množstvo chýb. Zbytočne sme mrhali sily podozrievavosťou, planým politikárčením a bičovaním. Často to vyzeralo tak, akoby sme skočili z jednej do druhej totality. Spoločný majetok rozobrali odvážni a bezohľadní, ostatní sa len zastrašene prizerali. Partokracia okupovala celý politický priestor, občania boli skôr divákmi ako tvorcami. Problém vidím v tom, že volič má právo voliť, ale už nemá reálne právo odvolávať. Obávam sa, že nezvládneme ďalšie zlomové obdobie pri pretváraní Európy. Nazdávam sa, že slovenská štátnosť neprežije bez posilňovania slovenskej identity a Európska únia neprežije bez mnohotvárnych národných identít a slobodných suverénnych štátov. Len slobodné suverénne štáty môžu tvoriť slobodnú Európsku úniu. Len ak budeme hrdí na svoju obec, na svoje mesto, na svoje Slovensko, môžeme získať aj hrdosť na Európsku úniu. Mrzí ma, že niektorí horlivci sa pokúšajú preskakovať vývojové etapy a stavať európsky dom od strechy. Navyše tieto časy nám ponúkajú aj iné závažné témy. Napríklad mali by sme otvoriť otázku postavenia malých krajín v Európskej únii. Mali by sme sa postaviť proti ekonomickým pravidlám, ktoré čoraz väčšmi nahrávajú bohatým a ignorujú rastúcu masu chudobných. Mali by sme upozorňovať na oživovanie prvkov kolonializmu v medzinárodných ekonomických vzťahoch.

3. Bez zveličovania môžem povedať, že Literárny týždenník si zaslúži označenie výkvet slovenskej žurnalistiky. Nielenže prispieval a prispieva k formovaniu slovenskej štátnosti, ale slovenskú štátnosť aj chráni. Napríklad tým, že do obsahu týždenníka neprenikli novinári z rýchlovýkrmu ani maskovaní publicisti, analytici a politológovia, ktorí sú podporovaní zo zahraničia.

 

MARTA HLUŠÍKOVÁ, spisovateľka

1. Cítila som sa trochu podvedená okolnosťami, lebo som vyrástla v Česko-Slovensku, čítala som české knihy, a keď som dočítala, nevedela som na otázku, či je text v slovenčine, alebo češtine, správne odpovedať. Tieto blízke jazyky mi splývali. Na druhej strane som v deväťdesiatom treťom cítila hrdosť na to, že máme životnú šancu svetu ukázať, že sme národ, ktorý je schopný sám sebe určiť mantinely, že nie sme o nič horší ako iné európske národy. Vstúpila som do roku 1993 s veľkým očakávaním.

2. Bola som presvedčená, že úsilie dostať Slovensko vyššie bude prioritná u tých, ktorým sa zverilo kormidlo našej lode. Ale nech sa snaží loďka, akákoľvek pevná, hrdinsky prekonávať morské vlny zarovno s loďami okolo, bitky námorníkov v podpalubí, zaslepených túžbou po kormidle a po vidine zlatého pokladu, nepridávajú na jej stabilite. Niekedy je aj lodný kapitán bezmocný. Nie som politológ, tu so svojimi úvahami končím, lebo by mohli pôsobiť insitne. Ja som len tak obyčajne ľudsky rada, že presviedčame svet o svojej existencii svojím umením, športom, že máme veľké rezervy vo vedeckom výskume v šikovných mladých ľuďoch, a preto by sme si ich mali udržať. Ale to je už úloha dnešných a budúcich lodných kapitánov. Tí musia vedieť, čo urobia s podpalubím.

3. Som čitateľkou Literárneho týždenníka od jeho vzniku. Spočiatku sa väčšmi orientoval na literatúru – však aj v názve má tento atribút –, v ostatných rokoch sa jeho orientácia rozšírila. Vždy bol zástancom národnoemancipačných snáh a v myšlienkach upevňovania štátnosti pokračuje dodnes, čo pokladám za vhodné vyváženie trendov v čase, keď sa ako malý národ konfrontujeme so súčasnými kozmopolitnými a multikultúrnymi faktormi v Európe, čo pre nás predstavuje nóvum. Mojím želaním je nájsť na stránkach časopisu viac pôvodnej domácej a zahraničnej literatúry, viac rozhovorov s tvorcami. Ako prevažne autorka literatúry pre deti by som sa potešila rubrike, ktorá by sa venovala tvorbe pre tých, ktorí raz budú rozhodovať aj v našom mene. Do ďalšej tridsiatky želám Literárnemu týždenníku hĺbavých čitateľov, ktorí si budú jednotlivé čísla odkladať. Bolo by dobre, keby bol Literárny týždenník n a internete kompletne zdigitalizovaný. Uvítala by som to, aj keď ja by som si LT stále kupovala v tlačenej podobe, lebo ten pocit držať v ruke stránku, ktorá ticho šuští a s vôňou kávy vytvára príjemný duševný úlet, sa elektronicky nahradiť nedá. Literárnemu týždenníku želám, nech ešte veľa rokov teší svojich čitateľov a dopriava im kvalitný duševný zážitok. A nech sa mu konečne pošťastí vychádzať týždenne.

 

ANDREJ FERKO, spisovateľ

1. Budem osobný: rodinnú tragédiu. Môj brat Jerguš založil denník Koridor, na prvej strane prvého čísla 28. februára 1992 vyšiel hlavný text Milana Augustína s prorockým ná z vom Slo - vensko v úlohe Titanicu. Mečiarovci aj antimečiarovci tento posledný korektný denník zlikvidovali a môj brat sa po istom čase pominul. Tragédiu verejného priestoru, de facto zakázali inscenácie, poéziu, karikatúru, dialóg... V kultúre ostali vládnuť pezlárovci, nevyšla Bratislava/ nahlas, národný filmový projekt Ako divé husi nesmel mať kinopremiéru, z javísk zmizla autentická slovenská dráma a v trezore ostali a pribudli desiatky filmov, Strecha úniku tam trčí rekordne od roku 1971, Lúpež dejín od roku 1996... Ako prevažne divadelný autor som po 35 premiérach náhle stratil talent, spolu s mnohými lepšími – Osvaldom Záhradníkom, Petrom Kováčikom, Mikulášok Kočanom, Vaškom Šuplatom, Pavlom Janíkom. Niet slovenskej drámy...

2. Slovenská štátnosť sa nerealizuje ako zvrchovaná a maďarský politológ prof. Krausz ju právom diagnostikuje ako balkánsku, bez vlastnej mocenskej elity. Už v eseji Nemám koho voliť v roku 1990 som v Literárnom týždenníku na základe neeurópskych volebných programov vyjadril postoj, ku ktorému sa postupne pridáva väčšina. Možno si želať budúcu generáciu médií, byrokracie a strán, ktoré po neodvratnej katastrofálnej kríze, napr. strate južného Slovenska obnovou Hitlerovej hranice, objavia pozitívnu filozofiu dejín ako európsku bázu hodnôt, na ktorých stoja normálne štáty. Bez akejkoľvek hodnotovej kontroly týchto troch tupých mocí a bez budovania normálneho štátu ostáva školstvo, veda a kultúra mimo Európy, preto sem nejdú migranti a preto od nás masovo odchádzajú emigranti, v rozsahu ako za najtuhšieho útlaku maďarizačného a čechoslovakizačného, státisíce znova tiahnu za slobodou.

3. Štátnou mocou finančne cenzurovaný informačný kanál intelektuálnej elity na báze pozitívnej filozofie dejín neodvratne postihne osud denníka Koridor. Literárny týždenník otvoril priestor na dialóg, na budovanie normálneho európskeho štátu, a preto nesmeli jeho čísla po desaťročia ísť na internet a tento zameškaný čas sa už nijako nedá reštartovať. Nevidím to čierno-bielo, je to celé čierne. Najlepší autori v širokej verejnosti nedostupnom dialógu intelektuálnej elity donkichotsky upevňujú štátnosť, ktorá je iba inscenovaná, iba formálne predstieraná, štátnosť na báze negatívnej filozofie dejín, pseudoštátnosť na chvoste Európy. Bojujeme po desaťročia veľkolepý boj za európskosť, ale štát, ktorému na sebe nezáleží, nemá ambíciu, aby zaplatil každý týždeň po výtlačku týždenníka do každej zborovne a do každej knižnice.

 

PAVEL FÁBRY, dôchodca, publicista z Košíc

1. Samostatná Slovenská republika je pre mňa životný darček, splnil sa mi najkrajší sen. Prvý január 1993 sa narodil noblesným elegantným spôsobom bez „drakuliády“, s nepretrhnutými priateľstvami, čo sa na svete podarilo iba slovenskému národu (čiastočne aj Nórom, 1905). Koľko to po stáročia stálo obetí slovenských predkov a prapredkov, koľko sa muselo nazbierať úsilia po roku 1989 tých, čo sa nebáli, čo horlili a čo spolu s nami dosiahli onen vytúžený deň! Zázračne sme vstali z popola a za štekotu i zavýjania nevlastencov cudzieho aj slovensko-neslovenského pôvodu sme sa zdvihli zo zeme a vytvorili úspešný príbeh suverénnej Slovenskej republiky, aj napriek všelijakým „všeličinám“.

2. Narodil som sa v Slovenskej republike, v tej prvej, a v Slovenskej republike, tejto druhej, zanechám svoju životnú stopu. S plnou vážnosťou hovorím, že patrím k tým hrdým vlastencom, ktorí sú dokonca namyslení na svoj slovenský pôvod. Priznávam – pohŕdam zakríknutými Slováčikmi. Veď som čiastka národa, ktorý je doma v Európe, v jej strede, moji predkovia sú tu pevne usadení pred tisícročím stáročia, nie sú privandrovalci ani hosťujúci okoloidúci. Pred časom sa ma jeden mládenček z lokálnej televízie na ulici pýtal, čo mne osobne dala zamatová revolúcia. Nuž, odpovedal som, takzvaná zamatová revolúcia mi priviala najvoňavejší vánok – samostatnosť mojej vlasti. To ostatné novembrové je pre mňa to ostatné. Na lokálnej obrazovke moja odpoveď nezaznela, mládenček počúvol svojho nevlasteneckého chlebodarcu. No možno sa mu aspoň trošku v hlave zahniezdila moja odpoveď...

3. Ak si niekto zaslúži štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. triedy (za zásluhy o slovenskú štátnosť) a Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (za kultúrny, duchovný a všestranný rozvoj Slovenskej republiky), tak je to v prvom rade Literárny týždenník ako fenomén, ktorý zanechal a zanecháva večným nevyschýnajúcim perom v knihe slovenskej štátotvornosti a štátnosti tie najzrozumiteľnejšie písmená. Literárny týždenník som hltal už v osemdesiatom ôsmom pre smelosť v presadzovaní slovenskej emancipácie, potom v preorávaní úhorových brázd zarastených bojazlivosťou, skepsou a opatrnosťou. Boli aj iné periodiká, ale LT bol vtedy i dnes je jediné intelektuálne médium, ktoré často vesluje proti špinavému prúdu. Vážim si, že neuhlo ani neuhýba. A pri nežičlivosti štátu, ktorý stavalo na nohy, stále vychádza. Redakčný kolektív si zaslúži pochvalu za vytrvalú obetavosť a asi aj za hrdinstvo. Priatelia z Literárneho týždenníka, slovenská úprimná vďaka. A kráčajte po tej našej ceste rovno, s hlavou hore, aj keď niekedy do nej triafajú.

 

JAROSLAV HUSÁR, ekonóm, profesor

1. Očakával som veľa. Ale hlbšie spoznajúc ľudí, ktorí sa krútili okolo vzniku (J. Budaj, M. Kňažko, F. Gál, V. Mečiar), a porovnajúc ich s ľuďmi ako K. Kuzmány či iní veľkí Slováci, napr. aj prof. Sojka, ktorého som navrhol za prezidenta, mi vyšla biedna perspektíva. Čiže koho dar nezlomí, hrozba neskloní zostalo iba veršami básne. Stratili sa aj Hej, zahoreli zore. Zostalo nám iba to, čo povedal Miroslav Válek... celé mesto (ja dodávam krajina) je dnes smutné.

2. Nie samostatná slovenská štátnosť, ale ľudia, ktorí sa jej chytili, nevedeli povedať: ta a takto. Svojou kvalifikáciou neboli pripravení na percepciu, vnímanie a osvojenie toho, čo napr. ekonómia hovorí o tom, ako má fungovať ekonomický systém.

3. LT vynaložil úsilie. Ale ani tam nebola jednota, dostatočne vycibrené poslanie. Skôr šlo o akési zastrájanie. Veď si len zoberte Maticu slovenskú. Upevňovanie štátnosti predpokladá, že na strane štátnosti to niekto vníma, počúva a aplikuje. Kto to mal urobiť? Matovič? Sulík? Snopko? Kňažko? Čo oni predtým zanechali, akú stopu na upevňovaní štátnosti? Pozrite, koľko ľudí bolo za socializmu expertmi OSN, sedeli nielen v New Yorku, ale aj v Londýne, Paríži. Ich poznatky zamietli do kúta a ignorovali. Kto ctí pravdy božskej božské zákony, tomu moja pieseň slávou zazvoní.

 

(In: Literárny týždenník 3 – 4 z 31. 1. 2018, s. 4)

ANTON BLAHA, advokát a spisovateľ

1. Asi by nebolo účelné ďalej sa vyjadrovať k štátoprávnym aktom, ktoré viedli k vzniku samostatného Slovenska, hoci ako právnikovi by sa mi to žiadalo. Doterajší účastníci ankety sa však tejto úlohy náležite zhostili, takže by to bolo prilievanie vody do mora. Azda je jedna vec, ku ktorej sa možno vyjadriť – je ňou neuskutočnené referendum o rozdelení Česko-Slovenska a takisto dohoda o tomto akte medzi V. Klausom a V. Mečiarom. Každý z nich pristupoval k rozdeleniu z iných hľadísk. Česi si zrejme chceli zjednodušiť a uľahčiť vstup medzi vyspelé európske ekonomiky a nepotrebovali na to nás. My sme sa konečne chceli prezentovať ako plnohodnotný národ a realizovať sa. Čechom aj nám sa tak rozdelením obe želania splnili. Som presvedčený, že v pozadí rozdelenia Česko-Slovenska nebol ani Klaus, ani Mečiar, ale jeho základom bolo prirodzené a neodňateľné právo Slovákov na sebaurčenie, o ktoré sa usilovali celé generácie našich predkov a pred štvrťstoročím došlo k jeho naplneniu. K referendu azda toľko, že pred 25 rokmi síce neprebehlo, ale odvtedy prebieha neustále, dennodenne medzi ľuďmi oboch národov – a vyznieva ako jednoznačné schválenie pôvodného rozhodnutia o rozdelení Česko-Slovenska, ktoré sa ukázalo ako zavŕšenie prirodzeného procesu zvrchovanosti prospešného pre oba národy. Možno sa Čechom po rozdelení bez nás nedarí tak elegantne vládnuť ako s nami. Ešte si celkom nezvykli, že sú sami, čo potvrdzuje aj ich súčasná vzrušená politická scéna. Niečo im chýba do rovnováhy, prvok, ktorý v spoločnom spolužití poskytovalo Slovensko.

2. Jedno je isté: roky ktoré sme spolu s Čechmi prežili, sú nezabudnuteľné. Ale bez samostatnosti by sme nepoznali, čo dokážeme sami, aké schody k vyššej úrovni a dokonalosti nášho národného, politického a spoločenského života zvládneme. Nezmazateľné výsledky samostatného Slovenska podľa môjho názoru možno zhrnúť takto: Zhostili sme sa úlohy zabezpečiť dobré vzťahy so susednými štátmi, ktoré nás obklopujú, a vyhli sme sa izolácii v medzinárodnom živote, ktorú nám takmer všetci predpovedali; postupne sme sa ekonomicky a politicky vlastnými schopnosťami začlenili medzi prosperujúce demokratické európske štáty, vyprofilovali sa politické osobnosti s európskym a medzinárodným kreditom, ku ktorým možno zaradiť predovšetkým R. Fica, ale aj M. Lajčáka, M. Šefčoviča, P. Kažimíra a zrejme aj ďalších mimo koalície a prezidentských osobností. V spoločnom česko-slovenskom štáte by sme k tomuto mimoriadnemu výsledku nemali pravdepodobne dostatok priestoru; preukázali sme mimoriadny vlastný a novoobjavený potenciál schopnosti, zručnosti, nápaditosti a pracovitosti väčšiny našich ľudí, čo nakoniec potvrdzuje aj záujem investorov o naše prostredie. V tomto duchu slovenská štátnosť prekročila moje i naše očakávania a zmazala obavy, či všetky úlohy a najmä prekážky spojené so suverenitou zvládneme. Samostatnosť nie je len historický okamih, je to proces, ktorý trval desaťročia, a vyhlásením svojbytnej štátnosti sa nekončí. Niekedy mám pocit, akoby sa naša štátna autonómnosť uzavrela oným dňom. Naopak, myslím si, že nám len otvorila možnosti – musíme ich ďalej rozvíjať, chrániť ako kvet v rozpuku a zveľaďovať. To je náš záväzok aj dlh i svätá povinnosť – odovzdať našu vlasť ďalším generáciám v dobrom alebo ešte lepšom stave. Nezostáva nám nič iné, len v týchto pozitívnych tendenciách pokračovať a potvrdiť ich aj v budúcnosti.

3. Literárny týždenník b ol s ilným, účinným a vplyvným médiom vtedy, keď sa venoval ťažiskovým témam spoločnosti. Patrí tam nepochybne obdobie jeho vzniku i časy etablovania samostatného Slovenska, keď sa zapísal zlatými písmenami do našej národnej a kultúrnej histórie. Neskôr v jeho obsahu začali ustupovať významné spoločenské témy a často prevažovali parciálne či osobné otázky subjektívnej tvorby. Dnešná redakcia i redakčná rada si to uvedomujú a úspešne sa pokúšajú vrátiť k pôvodnému zmyslu a významu tohto osobitného kultúrneho a spoločenského periodika. Prejavuje sa to v úsilí vyjadrovať sa nielen k literárnym témam, ale aj k horúcim medzinárodným otázkam, k slobode jednotlivca, k aktuálnym sociálnym a demokratickým problémom. V tomto úsilí dosiahol LT mnohé významné úspechy a získava si čoraz výraznejšiu autoritu a uznanie čitateľskej verejnosti. Ohromný potenciál LT spočíva v tom, že nepatrí k nijakému holdingu ani finančnej skupine. Ide o noviny nezávislé od akéhokoľvek finančného vplyvu či lobovania – závislé sú iba od vyzretosti kultúrnych a spoločenských tém, ktorými sa zaoberajú. Práca redakcie je v skutku obdivuhodná, keď musí zápasiť často o prežitie a zostáva jej menej času na prioritné zameranie. V tomto duchu je LT nezastupiteľný a zasluhuje si väčšiu pozornosť ako doteraz.

 

PAVOL HOLEŠTIAK, spisovateľ, Čadca

1. Vznik d ruhej Slovenskej republiky som privítal s nadšením na Námestí slobody v Čadci. V tom čase ako vojak základnej vojenskej služby rodiacej sa Slovenskej armády. Celé tri roky predtým sme s kamarátmi i rodinnými príslušníkmi pre tento vznešený cieľ niečo užitočné, v rámci možností, aj robili. Či už išlo o vydávanie národne zameraného časopisu Slovač, organizovanie mítingov, besied za nezávislé Slovensko, publikovanie článkov v rozličných periodikách v slovenskom duchu. Iné národy vtedy dosiahli štátnu nezávislosť o niečo skôr (napr. Slovinsko, Litva), kým ďalšie na ňu dodnes márne čakajú (Katalánsko, Škótsko). Budúcnosť spočíva v našich rukách. Slovenská vlajka iste lepšie pristane pri našej futbalovej, hokejovej, hokejbalovej či šachovej reprezentácii, pri Saganovi, Vlhovej ako nejaká iná, cudzia (hoci časti štátnych symbolov u našich dvoch susedov zobrazujú aj Slovensko...). Nech to neznie pateticky, ale naša samostatnosť tvorí základ úsilia mnohých slovenských generácií, aj keď si niekedy o nej naši predkovia nedovolili ani snívať. Sme stále na začiatku, samostatnosť nemôže byť cieľom, ale prostriedkom pre slobodný život, ekonomický rozvoj krajiny a národa. Samozrejme, úskalí vidíme aj dnes na každom kroku. Čosi zrejme bude na tom takmer zabudnutom výroku (ešte k tomu na indexe) – verní sebe, svorne napred.

2. Áno, do veľkej miery naplnila. Samozrejme, stali sa aj viaceré chyby. Tie veľmi radi nežičlivci zveličujú, permanentne pripomínajú. S odstupom času sa tieto deje ako celok ostatného štvrťstoročia budú javiť úplne inak, pozitívnejšie a z nevyhnutného objektívneho nadhľadu. Potrebujeme viac jednoty v elementárnych otázkach. Ani iné štáty v počiatkoch neobišli „detské choroby“. Napokon, takto sa na Slovensku ešte nežilo – bez vojny, bez hladu. Málo si často vážime, čo máme. Netreba mať obavy z normálneho patriotizmu. Nepočúvajme tých istých kuvikov, ktorí už celé desaťročia očierňujú našu vlasť, naše dejiny, našich veľkých ľudí.

3. Literárny týždenník v tomto smere nesklamal. A ani v kultúrnej rovine. Práve preto ho čítam, podporujem, vážim si. Stal sa živou tribúnou celej plejády autorov, rôznorodých názorov. Živio a mnoga leta do ďalších desaťročí, LT!

 

MIROSLAV PIUS, spisovateľ

1. V širšom zmysle slova vznik samostatného štátneho útvaru, ktorý 1. 1. 1993 dostal názov Slovenská republika, bol v danom priestore a čase vyvrcholením emancipačných snáh tých kultúrno- politických hnutí, ktoré sa v rozličných fázach našich národných dejín usilovali o vytvorenie vlastného štátneho útvaru: Nitrianske kniežactvo, Pribina, Štúr, Hlinka, Rázus, štúrovci, katolíci, evanjelici... V užšom zmysle slova bude moja odpoveď generačná. Ja a moji generační druhovia sme prichádzali študovať na bratislavské vysoké školy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, teda len krátko pred rokmi 1968 – 1969. Na stretnutia historického krúžku, ktorý sme založili na Katedre histórie FF UK, sme pozývali R. Kaliského, M. Hysku, P. Števčeka, prof. Z. Hábu... Už v tých časoch sme sa zasadzovali o vyriešenie „problému buržoáznych nacionalistov“ a justičné procesy s nimi. Takisto sme podporovali rodiace sa emancipačné úsilie v ústavnom postavení Slovákov vo vtedajšom Česko-Slovensku.

2. Neubehlo veľa času od vzniku našej republiky, a zákonite sa dostavili aj dezilúzie, netrpezlivosť a politická naivita. Časť mojich generačných vrstovníkov až prirýchlo tento dejinný fakt prijali ako samozrejmosť, časť zhmotnila svoje túžby do zhromažďovania kapitálu a hmotného bohatstva. Napriek všetkému sa pozerám do našej slovenskej budúcnosti optimisticky. Pri tomto významnom výročí želám svojej republike veľa múdrych, vzdelaných a tvorivých ľudí, ktorí svoje činy a rozhodnutia premietnu do spoločného blaha pre nás všetkých.

3. Literárny týždenník, ako aj jeho otec Kultúrny život zohrali nezastupiteľnú úlohu v boji za vznik vlastného štátu. Ich podiel na tomto procese ešte vždy čaká na svojich odborníkov, ktorí by ich postoje analyzovali a ponúkli verejnosti. Mimochodom, bol to LT, ktorý po dlhých dvadsiatich normalizačných rokoch, keď som mal zákaz publikovať, uverejnil v decembri 1989 môj príhovor delegátom mimoriadneho zjazdu spisovateľov.

 

MILAN KUPECKÝ, humorista a publicista, Nové Zámky

1. Samostatnosť bola odvekou túžbou Slovákov. Mnohí nás považovali a považujú za iredentistov, extrémistov, fašistov a sám prezident Kiska ešte nikdy nehovoril o Slovensku ako takom, vždy vraví o krajine, akoby do nej nepatril. Za vlády pána Mečiara sme boli čiernou dierou, no bola aj satira. Dnes, keď sme multi a prisluhujeme Západu, vymizla i satira, hoci sa na Slovensku žije čoraz horšie a bolo by čo pranierovať. Teraz sme v európskom vlaku, z ktorého nemôžeme vystúpiť, hoci sa vezieme niekde v závese, vo vagónoch pomyselnej vlakovej súpravy nižšej kategórie. Doterajšie vlády nás postupne vedú do chudoby a beznádeje, vieme, že je veľká priepasť medzi bohatými a chudobnými, bezdomovcov a žobrákov pribúda. Médiá ovládajú oligarchovia a Slováci vo vlastnej domovine nemajú ani svoj denník, okrem bulváru! Chcem tým povedať, že ťažko je v dnešných dňoch tzv. implantovanej demokracie byť hrdým Slovákom...

2. Žiaľ, nie som priveľký optimista a aj skeptikov pribúda najmä z radov, čo nepatria medzi lživo informovaných občanov a získavajú pravdivé informácie často z internetových sociálnych sietí, prípadne čítajú Literárny týždenník – a to myslím celkom vážne, lebo spisovatelia sú dušou národa, čiže ľudu pospolitého. A keďže patrím k staršej generácii, ktorá zažila aj lepšie časy, a viem porovnávať, veľa neočakávam, ale želal by som si, aby bol mier aspoň v oblasti našej pospolitej biedy a veľa príležitostí najmä pre mladých ľudí.

3. Literárny týždenník ako taký sa národu a bežným ľuďom nikdy nespreneveril. Menšou chybou je, že svojou špecifickosťou neslúži ako tribúna pre širokú verejnosť. A keďže píše iba pravdu, tak je v hľadáčiku nežičlivcov národa, ktorí ho torpédujú najmä v oblasti distribúcie. Je to škoda, pretože čitateľ si nájde v časopise ozaj zasvätené a profesionálne články. Osobne si rád vždy prečítam aktuálne komentáre o súčasnom dianí doma i v zahraničí, potom rubriky Na margo a Literárium, kde sa dá dnes ako-tak prezentovať satira.

 

ŠTEFAN PATRIK KOVÁČ, spisovateľ duchovnej literatúry, Piešťany

1. Vznik (druhej) SR pre mňa znamenal vyústenie mnohých snáh slovenského národa o normálnu emancipáciu medzi národmi sveta ako samostatného etnika so svojou rečou, písmom a územím, ktoré obýva od 7. storočia dodnes (štátna organizácia Samovho kráľovstva 623 – 659 bola v onom období jedným z hlavných faktorov etnogenézy). Vnímal som ho ako vyvrcholenie našich dejín a stáročných snáh o dospelosť. Pre mňa osobne to bol jeden z najvýznamnejších dní, ktorých som sa dožil, hoci som mal vtedy len 23 rokov. Oslavovali sme ho v rodine viac ako narodeniny, veď toto boli narodeniny štátu a republiky, kde sa budú Slováci cítiť doma a v bezpečí. Napísal som vtedy do Kanadského Slováka príležitostnú báseň Moje Slovensko, ale aj články vítajúce vznik SR do Slovenských národných novín, Slovenského národa, do Jednoty (The Union, Cleveland, Pensylvánia). Bol som priam na pulze nadšenia aj Slovákov žijúcich v diaspóre, ktorí prežívali možno ešte väčšiu radosť ako my domáci.

2. Áno aj nie. Naplnila v tom, že vždy je národu prospešné, keď si svoje veci riadi sám, aj keby to malo byť nedokonalé. On si ich aj musí viesť sám, keď chce byť dospelý, musí sa vedieť ujať svojej zodpovednosti a určite nedať rozhodovať o svojich bytostných otázkach nejakému inému národu či štátu. Bohužiaľ, v roku 1992 bolo tých ľudí, nenaučených na samostatné rozhodovanie, pomerne veľa a vyvíjali nemalú energiu proti emancipácii národa. Onedlho sa však bez hanby natlačili na najvýznamnejšie a najzodpovednejšie posty republiky. Neboli si však istí, koho majú obhajovať, a už vôbec nie, komu majú slúžiť. Takí ľudia sú aj najväčším nešťastím ľudu, ktorý má byť chránený pred cudzími záujmami (od politických po ekonomické a hospodárske). Napriek tomu moje nadšenie z trvania samostatného života národa pretrváva. SR do ďalších rokov želám lepších lídrov, ktorí by podobne ako Ľ. Štúr, A. Hlinka či prvý slovenský prezident slúžili ľudu a nie sebe.

3. Veľmi pozitívne. Som jeho čitateľom od roku 1989. Boli tu publikované významné obranné články a príspevky, ktoré pomohli odhaľovať a poukazovať na pravdu, aká ona je, z domáceho, slovenského pohľadu. Želal by som si, aby v tomto trende pokračoval, k čomu mu želám veľa Božieho požehnania.

 

JOZEF ČERTÍK, spisovateľ a publicista

1. Domnieval som sa, že to najťažšie som už prežil, teda tri roky česko-slovenských a slovensko-českých ťahaníc a prekáračiek, ktoré sa mohli skončiť aj horšie – pozri bývalú Juhosláviu. A budem môcť robiť svoju robotu – redaktora literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase. Žiaľ, čo ma prekvapilo zo slovenskej strany po vzniku Slovenskej republiky: tiché i zjavné odmietanie slovenskej štátnosti značnou časťou slovenských občanov, prevažne z radov inteligencie. Česi prijali svoju štátnosť jednoznačnejšie. Nebol som medzi prvými, ktorí sa usilovali o samostatnosť, dokonca som mal (a dodnes mám) aj obavy o jej osud, o jej životaschopnosť, ale keď Slovenská republika vznikla, usiloval som sa ju spolutvoriť v oblasti kultúry. Mojím heslom sa stala myšlienka: Sloboda sa vydobýja, kultúra sa preberá. Znovu sme získali štátnosť, ktorá je všetkým, len nie zvrchovanou – sme v EÚ, sme pod tlakom politickým, ekonomickým, kultúrnym, nezostáva nám nič iné, len „zorať tvrdé medze možností“ (Novomeský). Na tlaky reagovať efektívne, nie afektívne. Za všetko zlé nemôžu len naši nežičlivci, za časť zlého si môžeme aj sami, keď na tlaky reagujeme viac afektívne ako efektívne. Keď nás tlaky skôr delia ako spájajú.

2. Možno by bolo dobré postaviť otázku aj takto: Ako sme naplnili slovenskú štátnosť zmysluplným obsahom, či sme našli a definovali spoločný základ – politický, ekonomický, kultúrny, ktorý by sme, počnúc politickými elitami až po nás obyčajných ľudí, efektívne napĺňali a nielen afektívne deklarovali. Po roku 1998 došlo u nás k radikálnemu politickému zlomu vo sfére tzv. veľkej privatizácie; „reprivatizované“ boli štátne podniky v oblasti energetiky, priemyslu (VSŽ a i. ), ale aj poľnohospodárstva. Nečakal som, že výmena politických elít sa bude končiť v roku 2000 výbuchom dynamitu v dome bývalého premiéra Mečiara a jeho predvedením na políciu... V Čechách to vyriešili bez dynamitu, opozičnou zmluvou medzi Klausom a Zemanom... Nečakal som, že po ideáloch sovietskeho Ruska nastúpia „ideály Pavla Ruska“, že spory Dzurinda – Mečiar využije novodobá „podnikateľská vrstva“ na bezbrehé obohacovanie a daňové úniky. Nečakal som, že štát bude musieť dávať úľavy zahraničným investorom len aby, preboha, prišli, a potom im dávať úľavy, aby neodišli... Nečakal som, že bývalá poetka Nového slova mladých, neskôr naša ministerka hospodárstva B. Schmögnerová bude utekať do Bruselu, aby americkému US Steelu povolila výnimku z európskej legislatívy a mohla im dať desaťročné daňové prázdniny, ktoré trvajú až dodnes... Nečakal som, že z ľavicovej SDĽ sa stane pravicová strana a jej poslanec Jozef Migaš inovuje heslo SNS takto: Cudzie nechceme, svoje ponúkame... Nečakal som, že v roku 2007 dostanem v rozhlase výpoveď a stanem sa nezamestnaným, tak ako státisíce iných dávno predo mnou, na ktoré sme my inteligenti akosi v zápase o „pluralitu“ pozabudli... A keďže nežili v Bratislave, boli i sú na tom horšie ako, napríklad, ja... Možno by bolo dobré, keby sme sa v zhone za blahobytom „strednej triedy“ vrátili k potrebám triedy robotníckej, pracujúceho roľníctva a pracujúcej inteligencie...

3. Zástoj LT v „našom štátotvornom úsilí“ by si vyžiadal viac priestoru, a určite aj človeka, ktorý má tri decéniá Týždenníka naštudované. Ja som skúsil byť štátotvorný, napríklad, v polemike s G. Murínom koncom roku 1997. Murínovi sa zazdalo, že uplatňovanie zákona č. 70/86 Zb. (ešte z čias spoločného štátu) a 271/91 Z. z. Slovenskou obchodnou inšpekciou má za „cieľ vyhnať češtinu z regálov našich potravinárskych obchodov“. A keďže som mu oponoval v článku Skúsenosti a pocity G. Murína normou?, obvinil ma „z konkrétneho pokusu o likvidáciu kohosi s iným názorom“. Postavil som sa za Slovenskú obchodnú inšpekciu, a to som nemal robiť. Nikto sa ma v tejto polemike nezastal. Ani šéfredaktor, ani redakcia... Už teda nediskriminujem ako európsky Slovák nikoho – iba seba.

 

(In: Literárny týždenník 5 – 6 zo 14. 2. 2018, s. 4)

MIROSLAV MUSIL, diplomat, spisovateľ, publicista

1. V roku 1992 som bol diplomatom na Stálej misii ČSFR pri OSN v Ženeve. Vznik SR pre mňa znamenal to, že som prevzal vedenie Stálej misie SR pri OSN a nesmierne sa mi uľavilo, že prestalo šikanovanie z Prahy, kde iniciatívy špeciálne v prospech Slovenska označovali ako „nacionalizmy“! Vytvorila sa pôda pre nové, nám priaznivé projekty, napríklad Centrum pre ľudské práva OSN v Bratislave. Aj naši partneri systému nás začali vnímať novo, diferencovane a s väčším pochopením. Nabral som nový tvorivý elán, zrodila sa moja prvá esej o geniálnom slovenskom diplomatovi spolutvorcovi Spoločnosti národov (predchodkyne OSN) Štefanovi Osuskom Putovný rytier národov (Chevalier errant des nations) – takto to vyšlo v International Geneva Yearbook, 1994). Dalo mi to šancu zachrániť slávny Československý salón v Paláci národov, lebo hrozilo, že po našom „rozvode“ bude iba českým – stal sa potom Salónom Českej republiky a Slovenskej republiky. Definitívne to rozhodlo o tom, že som diplomatickú aj osobnú životnú cestu zasvätil budovaniu „trvalých míľnikov“ Slovenska v Ženeve, vo Washingtone, v Paríži, Ríme... prostredníctvom pamätných označení i cez literárnu tvorbu.

2. Pamätám si, že keď som fungoval na MZV ČSFR v 1990, mohol som ľubovoľne telefonovať po Česku, no keď som chcel oznámiť nejakú zaujímavú ponuku či projekt na Slovensko, musel mi telefonát schváliť nadriadený. Z toho sme sa našťastie vymanili, samostatná štátnosť ozaj priniesla nový horizont šancí pre moju krajinu. Na druhej strane sme sa tu dostali do područia zákernej lokálnej závisti. Moje iniciatívy – napríklad prvá medzinárodná konferencia o Štefánikovi na pôde MZV SR, Diplomatické múzeum, ktoré som na MZV vytvoril, moja „prílišná viditeľnosť“ – nakoniec spôsobili, že ma za Dzurindovho „miništrovania“ vysánkovali a zmarili očakávanie riadneho vyvrcholenia diplomatickej kariéry. Nestratil som však guráž tvoriť a prezentovať Slovensko a významných Slovákov doma aj vo svete. Participoval som na tvorbe atraktívnych turistických sprievodcov o Slovensku vydaných v Taliansku a Francúzsku, splodil som rad viacjazyčných výstav o Osuskom, Štefánikovi, Beňovskom, štúdie, filmy aj knihy o našich génioch.

3. Literárny týždenník – napriek zložitému vývoju Slovenska cez Meči-túru, Dzuri-túru... – si uchoval vlastný charakter a jedinečnosť vďaka guráži jeho vydavateľov a spolutvorcov. Bol a je platformou, ktorá sa, vďakabohu, vymyká chápadlám mediálnych magnátov, platformou odvážnych neskorumpovaných razičov čistých neúplatných ideotrás, po ktorých vždy rád vykročím, aj keď občas nevedno až kam... Klobúk dolu, Weekly, že sa z Teba nestal Weakly, drž sa aj naďalej – držím Ti palce!

 

STANISLAV HÁBER, básnik, spisovateľ a publicista

1 . Zmena po roku 1989 priniesla log icky ďalšiu zmenu: rozpad socialistického tábora. A hoci váhavo, predsa aj Slovensko vyvesilo vlastné zástavy. Boli sme rozdelení na tých, čo boli za a proti. Oba tábory niesli kus zodpovednosti. Obavy pred vznikom priniesli dnešnú kvalitu. Dnes vidíme, že koncept mať vlastnú hviezdičku na vlajke EÚ až po vstupe do Únie bol nesprávny: pozri situácia v Katalánsku. Respektíve ten náš vývoj bol schodnejší. Najmä však nešiel krvavou cestou – a to bolo rozhodujúce. Preto takýto vznik, aký nemá na svete obdobu, je naším prínosom do dejín ľudstva.

2. Určite naplnila, až na nie nepodstatné maličkosti, akými bola demontáž sociálnych výdobytkov, aké sme mali do roku 1989. Preto želám SR, aby si na ne spomenula a usilovala sa vyrovnať tieto sociálne disproporcie v budúcnosti. Netreba zabúdať, že EÚ je sociálna a takí musíme byť aj my sami voči sebe.

3. Bol to sen, keď vyšlo prvé číslo LT. Vznikol prúd myšlienok, ktorý našiel široký ohlas v spoločenských zmenách ako v roku 1989, tak aj v roku 1993 či neskôr. A hoci LT mnohí nebrali vážne, museli uznať, a aj uznali, že tento časopis bol vždy čosi ako jednooký medzi slepými. Dúfam, že mu to vydrží – a to aj LT želám.

 

PETER BULÍK, spisovateľ

1. Mám to šťastie, ž e na vzniku samostatnej Slovenskej republiky som bol osobne zainteresovaný. Ako poslanec FZ ČSFR som hlasoval za rozdelenie federácie. Viem o nadšení, ktoré prevládalo v danom čase medzi absolútnou väčšinou slovenských poslancov vtedajších rozhodujúcich politických síl. Vznik samostatnej Slovenskej republiky znamenal pre nás, ktorí sme ruky zodvihli, najmä obrovskú vieru, že budeme konečne existovať suverénne, sebavedome, múdro a narovnaní, že si budeme zodpovedať za to, čo urobíme, že nám nik nebude diktovať, čo smieme a nesmieme robiť, čo si máme a čo nesmieme myslieť. Navyše – sám proces rozdelenia bol dejinne jedinečný! Žiadna krv, žiadne boje! V malom prirovnaní: ako keď si dospelý mladý človek kúpi byt a chce žiť samostatne podľa vlastných predstáv. Teší sa, keď ten byt vybavuje, keď sa doň sťahuje, zariaďuje ho... tvorí... Ten pocit zrejme poznajú všetci, ktorí absolvovali túto životnú etapu. Vznik samostatnej Slovenskej republiky som si želal ako príležitosť na pohodový spokojný život na svojom a za svoje, ako šancu uplatniť slobodne naše schopnosti, pracovitosť, invenciu, čo všetko malo priniesť úspech!

2. Nenaplnila! Prakticky nič z toho, čo som si predstavoval, sa nenaplnilo! Ako štát máme menej suverenity, než sme mali v minulom režime. Z červenej totality sme sa presunuli do modrej totality, navyše ešte zbojnícky okradnutí o väčšinu toho, čo naši dedovia a otcovia vybudovali a čo malo pre nás zmysel. Okrádanie ľudí pokračuje vo veľkom i v malom, o. i. aj prostredníctvom rozličných daňových úľav pre tzv. zahraničných investorov, rovnako tak ich mzdovou politikou, pretrvávajúcim zlodejstvom na všetkých úrovniach, ako to pričasto sledujeme v médiách. Ktosi zvonka a domáci renegáti nám vnucujú akési zvrátené životné normy, ktoré nám nie sú vlastné. Zjavný je obrovský mravný úpadok spoločnosti a najmä jej duchovnej nadstavby, trvalá indoktrinácia mládeže k pofidérnym pahodnotám, degradácia rodiny... Za morálne autority sú nám podsúvaní daňoví podvodníci, devianti, zlodeji, psychopati a blázni. Štandardom je potieranie vlastenectva, falšovanie a prekrúcanie histórie, premyslené a cielené preprogramovávanie myslenia ľudí, postupné obmedzovanie ich občianskych slobôd i súkromia. Odporné a odpudzujúce mediálne manipulácie, nijaká úcta k pravde, k faktom, ani najmenšia snaha hľadať ju vo vecnej a spravodlivej diskusii! Stali sme sa kolóniou, banánovou republikou... Slovenskej štátnosti želám zvrátiť všetky šialené trendy v jej vývoji a objaviť konečne slušných, čestných a narovnaných politikov, ktorým nebude nič prednejšie ako záujem Slovenska a jeho občanov! Skutočne charakterné osobnosti so slovenským srdcom!

3. Literárny týždenník kupujem od jeho vzniku. Mal svoje lepšie i slabšie chvíle. Elegantne zviazaný mám celý ročník 1989, odložených niekoľko desiatok čísel s ráznymi postojmi a vyjadreniami ľudí vtedy na pulze dní. Potom, pod vedením jednej partie, ktorá bola schopná vykšeftovať aj Klub slovenských spisovateľov, bol hodnú chvíľu jalový. Vo svojich dobrých časoch bol skvelou platformou na intelektuálne iskrenie i odvážne prekopávanie myšlienok suverenity a slovenskej štátnosti, keď väčšina iných médií bola ešte opatrná, alebo povinne proti. Dnes je, spoločne so Slovenskými národnými novinami, taký, že sa opäť teším na každé nové číslo. Slovenský, pravdivý, možno aj odvážny... Bolo by skvelé, keby bol platformou všetkých intelektuálov Slovenska pre slobodnú diskusiu na akúkoľvek tému a keby nad ním niektorí „elitári“ neohŕňali nosom, ak teda ozaj majú čo povedať...

 

JOZEF HAVRAN, elektroinžinier na dôchodku, Banská Bystrica

1. Vyvrcholenie vzrušujúceho očakávania, či my Slováci po mnohých rokoch ťažkania si na prvenstvo Čechov v spolo č nom št át e zozbierame odvahu na podstúpenie skúšky dospelosti ako národ, ktorej výsledkom mohol konečne byť samostatný a prosperujúci štát. A potom radosť, že ako zrelý človek na sklonku produktívneho veku budem ešte nielen svedkom, ale aj nápomocným v úsilí o splnenie úloh občianskej angažovanosti v nových podmienkach.

2. SR sme vytvárali v zložitom období súčasného návratu zo systému diktatúry práce do systému diktatúry kapitálu, čo vysnívané predstavy mnohých Slovákov o múdrej syntéze čiastočne zmrazilo. Každého čakala osobná skúška na ceste k občianskej vyspelosti, národnej hrdosti a súdržnosti. Myslím, že sme ju ako národ zložili dobre. SR veľmi želám múdre zaobchádzanie s vlastníctvom pôdy a so všetkým, čo na nej, nad ňou a v jej hĺbkach môže príroda poskytovať. Prosím hlavne mladé generácie žijúce na vidieku, pretvárajte bohato zvlnený povrch Slovenska až do tisícmetrovej nadmorskej výšky na základňu vzorového spolužitia ľudí, zvierat a rastlinstva v záujme spoločného dobra.

3. Istým spôsobom som už bol odchovanec Kultúrneho života. LT som privítal a zaradil medzi zdroje svojej duchovnej potravy. Utvrdzoval ma v presvedčení, že máme množstvo vzdelaných a dobrých ľudí, ktorým tvorivosť nedá pokoj. LT vytvára podmienky na vzájomné poznávanie, na názorovú i akčnú súčinnosť v rozhodujúcich vnútorných aj zahraničných udalostiach. Posilňuje moju vieru a nádej, že si Slovensko zachováme pre národný život, v solidarite s lojálnymi občanmi SR iných národností.

 

TEOFIL KLAS, básnik, Bratislava

1. Z hľadiska národného povedomia splnenie a trvalé právne utvrdenie najvážnejších existenčných túžob svojho národa. Z hľadiska osobného politicko-občianske zadosťučinenie: priniesol som si totiž roku 1940 pri narodení do života slovenské, nie československé (ani len česko-slovenské) štátne občianstvo, a dlho som sa cítil trápne, že si ho nikde v úradných dokladoch nemôžem uvádzať.

2. V podstate áno. Znamená samostatný rozvoj štátoprávneho národa, rozhodovanie o sebe samých. Priniesla však aj sklamávajúce uvedomenie si skutočnosti, že sme sa v niektorých ohľadoch (osobitne v oblasti politickej morálky) stále nedostali na náležitý šteblík osobnej i spoločenskej zodpovednosti. Tu by som očakával, že sa konečne začneme spamätávať. Bol by som napríklad rád, keby sme sa na pôde parlamentarizmu dopracovali k volebnému systému, ktorý by v kandidátkach neuprednostňoval politické strany, ale politické osobnosti, t. j. ich odborné a morálne kvality naprieč celým politickým spektrom. A takisto by som si s ohľadom na zdravú budúcnosť národa a štátu vedel predstaviť zavedenie tzv. rodinného volebného práva, o ktorom sa v Európe už roky debatuje, hoci zatiaľ bezvýsledne.

3. Vznik Literárneho týždenníka, to bol národný zázrak. Vďaka za to tým, čo sa oň pričinili, osobitne prvému šéfredaktorovi Vincentovi Šabíkovi. LT vyniesol do prvého plánu pozornosti to slovenské, v čitateľovi oživoval zabúdané i zatĺkané v mysli. Nepochybne to rozhodujúco až iniciačne prispelo k následnému blahodarnému národnopolitickému vývoju. Túto úlohu plní LT aj dnes, v zmenených podmienkach, ktoré, žiaľ, nie vždy sú z hľadiska povznášania kultúry národa a štátu najzdravšie. Preto mu želám veľa vytrvalosti a síl.

MIROSLAV MAJERNÍ K, dôchodca, Stropkov

1. Vznik samostatnej SR v roku 1993 bol pre mňa ako občana, čo sa narodil a žil v povojnovom Česko- -Slovensku, prekvapením, lebo sa neuskutočnil zákonným spôsobom – referendom.

2. Želám SR, aby sa rozvíjala na spravodlivom sociálnom, politickom a ekonomickom základe v súlade s potrebami štátu a jeho občanov.

3. Ako čitateľ si myslím, že Literárny týždenník v súčasnom období je jedným z najobjektívnejších kultúrnych a sčasti aj politických periodík, ktoré si zachovalo ľudskú tvár literárnokultúrnej a politickej informovanosti oproti tunajším tzv. mienkotvorným demokratickým médiám, či už verejnoprávnym, alebo súkromným.

 

(In: Literárny týždenník 7 – 8 z 28. 2. 2018, s. 5)

Kontakt

Literárny týždenník Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1 02/5441 8670, 02/5443 1550
literarny.tyzdennik@gmail.com