Zomrel najlepší slovenský šansonier všetkých čias. Osobnosť, akú naša divadelná, filmová a hudobná scéna nemala a už nebude mať, pretože talent Milana Lasicu (* 3. február 1940, Zvolen – † 18. júl 2021, Bratislava) podnietený skúsenosťou 20. a 21. storočia sa nemôže zopakovať.
Poet, ktorý sa pohyboval v šľapajach zúfalého Jonáša Záborského, pokiaľ ide o pravdu zachytenej skutočnosti, prekrytej u Milana Lasicu svojským humorom, cez ktorý pravda vyslovená civilne a prosto, tryskala, ako oživujúca voda a končila v spontánnom (diváckom) smiechu, alebo v katarzii vyspievanej, hranej, vyrozprávanej ľudskej tragédie.
Sledovali sme jeho neskutočný záber: televízne večery Zlaté časy, kde striedmo, ale vždy presne zasiahol do diskusie; nakrútené filmy, kde sa absolútne vžil do situácií a povedzme vo filme Rukojemník geniálne minimalisticky, a predsa herecky naplno, vyjadril bezmocnosť postihnutých hrubosťou socialistického režimu; relácie v rozhlase – reflexie na rozličné vážne témy; paralelné nakrúcanie projektu Bolo nás jedenásť – programu hitov, koláže minulosti a súčasnosti, kde sa minulé paródie menia, v stareckej, ešte pravdivejšej interpretácii, naozajstný zážitok; desať básní– textov odovzdaných na zhudobnenie... z nich posledný, ako dal svojmu anjelovi strážnemu dovolenku... Príznačné!
A toto je presne, práve to: Milan zomrel ako mladý (tak nám aj pripadal tento vždy elegantný spoločník a čestný člen PEN klubu), lebo nestarnú tí, ktorí sú takto zažratí do svojej práce, milujú ju, je to záchranný pás od ničoty každodennosti, s výsledkom, ktorý potrebuje nielen tvorca, ale aj všetci okolo. Preto bol v svojej poslednej chvíli medzi nimi.
MÁRIA BÁTOROVÁ
